Otecko Emanuel (6): Deti to prežijú

Neviem, ako pre koho, ale podľa mňa sa medzi dobrým a zlým rozhoduje celkom ľahko. Život mi však spravidla ponúka voľbu medzi dvoma zlami. Nech sa rozhodnem akokoľvek, aj tak to nedopadne dobre. No voľba aj zodpovednosť sú na mne.

Aby bolo jasné, o čom hovorím. Napríklad moja spolužiačka zo ZDŠ mala kedysi pri sánkovaní takú smolu, že si pri náraze do plota jednu nohu zlomila a druhú rozrezala až na kosť. V istej fáze hojenia dostala od dvoch odborníkov dve rady.

Zlomená sa dobre hojí – cvičiť. Rozrezaná zle – absolútny pokoj na lôžku. Situácia nemala riešenie. Čo robiť? Spomínam si, že usedavo plakala.

A ako táto téma súvisí s výchovou dieťaťa?
Ako rodič sa dostávam do podobného kúta pomerne často. Uvediem príklad. Náš ortopéd radí nepoužívať klokanku, psychológovia však všeobecne tvrdia, že klokanku používať treba.

Aby bolo jasné: To, čo používame, nie je klokanka, ale nosidlá, ja to však nazývam klokanka. Podobne sa preriekavam v prípade dupačiek a „body“.

Takže otázka znie, či mám dieťa deprivovať nedostatkom fyzického kontaktu a klokanku hodiť do popolnice, alebo si klokanku ponechať a riskovať vývojové deformácie kostry. Čím viac informácií zháňam, tým viac som v rozpakoch.

Pýtal som sa dokonca na skúsenosti kolegýň v práci. Rozhrešenia sa mi nedostalo, zato som si vypočul nasledujúci príbeh.

V raných rokoch osemdesiatych porodila mamička v dvojročných intervaloch tri deti.

V istom okamihu sa ocitla s kočíkom a s dvoma deťmi za ruku na nástupnom ostrovčeku. Stojace deti, štyri a dva roky, zostali na ostrovčeku, ona vniesla kočiarik s novorodencom do električky. A električka sa rozbehla.

Prešli asi sto metrov, kým presvedčila vodiča, aby zastavil. Nakoniec vystúpila s kočiarikom kdesi v polovici ulice medzi autá a na ostrovček musela dôjsť peši.

Deti na zastávke si určite mysleli, že sa opakuje rozprávka o Jankovi a Marienke. Matka ich opustila v lese veľkomesta. Niekoľko týždňov s ňou potom chceli chodiť aj na záchod, aby im zasa neutiekla, a báli sa zaspávať, aby sa nezobudili kdesi odložené, a rozprávali to každému na počkanie.

Kolegyňa si potom svojpomocne spichla vak na nosenie dieťaťa.

Svoju chorú chrbticu tým síce dorazila, ale prišlo jej to ako menšie zlo, a zdá sa, že dieťa to prežilo bez vážnejšej ujmy.

Ale vráťme sa k téme. Rodičovstvo je jednoducho plné rozhodnutí, ktoré často vôbec nebývajú jednoduché. Trochu ma upokojuje iba to, že v tom nie som sám.

Napoleon svojim generálom radil, aby si uvedomili, že ak ich armáda trpí únavou, zimou a hladom, nepriateľ operujúci v rovnakom teréne za rovnakých podmienok je na tom pravdepodobne rovnako. Niežeby som považoval ostatných rodičov za nepriateľov, ale predpokladám, že ak operujú „v rovnakom teréne“, sú na tom podobne ako ja.

Týmto stĺpcom chcem, milí spolurodičia, povedať, že ak sa niekedy cítite v bezvýchodiskovom postavení, nie ste sami. Verte však, že vaše dieťa drvivú väčšinu vašich zlých rozhodnutí prežije. A vy sa snažte prežiť tiež, pretože ako mŕtvy rodič svojmu dieťaťu nepomôžete.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato

Na Babywebe tiež nájdete:

Ako sa žije s detským kočíkom?
Pozor na nebezpečné výrobky
Náročný život s náročným dieťaťom

6.1.2012 8:32

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist