Otecko Emanuel (37): Prvé a prvýkrát

Keď som sa kedysi medzi rečou svokre zmienil o tom, že syn sa už hrdí prvým zubom, chcela vedieť, kto si to všimol prvý. Nechápal som, načo to potrebuje vedieť. Existuje však vraj nejaká povera. Kto si prvý všimne prvý zub, tak… Ďalej si to pani svokra nepamätala.

Spomenul som si pri tom na kamaráda, ktorý po matkinej smrti likvidoval jej pozostalosť. Našiel vtedy svoje prvé ostrihané vlasy, za hrsť svojich mliečnych zubov, svoj prvý lístok z električky a ktoviečo ešte.

A znova sa mi to všetko vybavilo, keď som raz takto vo štvrtok drhol synovi prvý raz jeho jemné ručičky Solvinou. Mali sme práve šuškové obdobie a jeden exemplár bol kompletne zabalený do živice.

A hneď na druhý deň to bolo prvý raz, čo som jeho jemné rúčky omýval riedidlom 6006. Boli sme vtedy na ihrisku, kde časť preliezačiek bola čerstvo natretá.

Naivne som si myslel, že dokážem synovi zabrániť v tom, aby sa tým natretým vyhýbal, ale v zápale hry… (Hlavné však je, že si to nevšimla manželka, zas by mi robila prednášku o mojej nepozornosti a laxnej výchove.)

Napadol sneh. Prvý raz sme syna navliekli do zimnej kombinézy a vydali sme sa s ním von prvýkrát na sánkach stavať jeho prvého snehuliaka.

Moje prvé slovo bolo údajne: „Gól!“ Hral som sa vraj v kúte miestnosti, kde dedko s otcom sledovali hokej. Naši práve strelili gól Rusom. Obaja dospelí radostne krepčili po izbe a volali práve spomínané: „Gól!“ Tak som sa pridal.

Dedo si vraj pri tom od radosti rozšliapol hodinky. Kvôli tomu gólu, nie kvôli môjmu prvému slovu, samozrejme…

Ja však vôbec neviem, čo povedal syn ako svoje prvé slovo. Mám dojem, že skoro súčasne začal hovoriť: „Mam, tatú a dudu.“ Ja som totiž veľmi moderný človek a žiadne pamiatky-fetiše na svoje dieťa neodkladám a hlúposti si nepamätám.

Na stavanie snehuliaka som si vzal, pochopiteľne, fotoaparát. Tých pár stoviek, možno až tisícov synových fotografií, čo mám v počítači, to predsa nie sú žiadne fetiše, tie si občas, keď spí, prezerám a žasnem, ako za tých súčasných 21 mesiacov vyrástol…

Teda keď bol syn prvýkrát s manželkou v kaderníctve, úplne automaticky som sa ženy spýtal, či si priniesla jeho vlasy. Zatvárila sa nechápavo. No dobre, som úplne rovnaký ako všetci ostatní rodičia…

Nie vždy si uvedomujem, že ono je každý deň pri výchove dieťaťa niečo po prvý raz. A keď pôjdem ďalej, každý deň v ľudskom živote je vlastne prvýkrát. A naposledy. Tak si ho užime. Ako ten deň, tak aj život.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala

15.10.2013 11:30
Viac o téme: dieťaotecženy

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa na odber nášho newsletteru vyplnením svojej e-mailovej adresy.

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

* Newslettery vám budeme zasielať najdlhšie 3 roky alebo do vášho odhlásenia. Viac informácií na e-mailovej adrese: gdpr@babyweb.sk.

Na tomto webe spracovávame cookies potrebné pre jeho fungovanie a analytiku, v prípade súhlasu tiež cookies na účely cielenie reklamy a personalizáciou reklám. K tomu využijeme partnerov pre sociálne médiá, inzerciu a analýzu. Viac informácií o nastavení cookies nájdete tu.

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist