Otecko Emanuel (35): Príšerný rodič úplne vážne

Spomínam si, že kedysi dávno, keď som ešte mával na niečo čas, teda pred tým, ako som sa stal otcom, sledoval som niekedy televíziu. Pretože som si vždy dôkladne vyberal, čo budem pozerať, mnohé z videných informácií si pamätám.

Z prírodopisného filmu som si zapamätal, že tiger napáda diviačicu s mláďaťom len zo zúfalstva, keď už má ukrutný hlad. Diviačia matka za svoje mláďa bojuje doslova do roztrhania tela a je nebezpečná dokonca aj pre tigra. Toľko príroda…

Z akejsi historickej relácie o potopení pasažierskej lode sa mi zasa vybavuje príbeh neidentifikovateľného dieťaťa, ktoré záchrancovia vylovili navlečené vo dvoch plávacích vestách. Rodičia sa nepochybne obetovali. Čo príroda, ale akých obetí je pre svojich potomkov schopný pán tvorstva!

A potom sa občas v spravodajstve vyskytnú informácie o hladomore kdesi vo svete. Zábery ukazujú umierajúce hladné deti v náručí matiek, počujeme príbehy o mŕtvych deťoch z úst ich rodičov… Niečo tu nesedí… Nemali by tí rodičia vedení inštinktom zomrieť od hladu skôr ako ich deti?

Nemali. Príroda nepozná zľutovanie a je racionálna. Lev nikdy nedáva milosť mláďaťu antilopy, nech už je z nášho hľadiska akokoľvek roztomilé. Ak dospelý zomrie, rovnako zomrie aj jeho dieťa. Keď dospelý prežije, má šancu za priaznivejších podmienok splodiť ďalšie deti a prispieť k zachovaniu druhu.

V minulosti a v tej chudobnejšej väčšine sveta má preto dospelý aj dnes ešte stále oveľa väčšiu cenu ako dieťa. Aj preto tam rodičov ich deti oveľa viac rešpektujú. Dožiť sa dospelosti bolo a niekde ešte aj je oveľa náročnejšie ako tu a teraz…

V poslednom čase som zaregistroval sériu článkov na tému „príšerní rodičia“. Obhajuje sa v nich približne to, že rodič sa nemá naplno obetovať pre dieťa. V konečnom dôsledku tým neprospeje ani jemu.

Celkom to korešponduje s mojím chápaním rodičovstva. To najcennejšie, čo môžem svojmu synovi dať, je čas. Nemyslím tým však čistý čas strávený s ním napríklad na pieskovisku. Myslím tým obdobie, počas ktorého ho budem sprevádzať na tomto svete.

Ak budem nasledovať svojich rodičov, zomriem vo veku šesťdesiatjeden rokov. To bude mať syn práve osemnásť. Nemal by som sa snažiť byť s ním o trochu dlhšie? Už len kvôli nemu… Takže moje zdravie a moja duševná pohoda sú vlastne rovnako dôležité ako synove.

Koniec úvodu! Týmto článkom otvorene hovorím svojmu synovi, že vonku je síce krásne, ale nech si reve, koľko chce, zostávame doma. Bolia ma kĺby a začína ma škriabať v hrdle.

Otecko, milý synček, nie je žiadny mladík! A aby si tých nepríjemných správ nemal málo, tak peniaze, ktoré odo mňa chceš na 47. plyšáka, pošleme „na Afriku“.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala

1.10.2013 12:37

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa na odber nášho newsletteru vyplnením svojej e-mailovej adresy.

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

* Newslettery vám budeme zasielať najdlhšie 3 roky alebo do vášho odhlásenia. Viac informácií na e-mailovej adrese: gdpr@babyweb.sk.

Na tomto webe spracovávame cookies potrebné pre jeho fungovanie a analytiku, v prípade súhlasu tiež cookies na účely cielenie reklamy a personalizáciou reklám. K tomu využijeme partnerov pre sociálne médiá, inzerciu a analýzu. Viac informácií o nastavení cookies nájdete tu.

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist