Otecko Emanuel (34): Lúčenie s kočiarikom

Už z názvu vyplýva, o čom to chcem vlastne písať. Vždy, keď som sa s kočiarikom predieral cez korene, kamene, hustý porast a brodil som sa potokmi, sníval som o časoch, keď sa bude syn pohybovať po vlastnej osi a ako pohon mu budú slúžiť jeho vlastné nožičky. Teraz ten čas pomaly nastáva. A ako všetko v živote, na čo sa človek teší, o čom sníva, v čo dúfa, keď to nastane, až vtedy si uvedomí všetky tie úskalia, ktoré predtým nevidel, nevnímal…

Teda musím sa priznať, aj keď to priamo nesúvisí s témou, že kočiariky máme štyri. Keďže som sa ženil a mal dieťa ako takmer posledný z okruhu svojich priateľov, známych, susedov a kolegov, po tom, ako som vyhlásil: „Prineste, čo komu doma zavadzia po dieťati, budem to čoskoro potrebovať,“ dostal som štyri kočiariky, dve vaničky, dve „papacie stoličky“, tri nočníky, štyridsaťšesť plyšákov, deväť prepraviek z banánov oblečenia, štvoro detských bicyklov…

A potom som to prestal počítať, pretože sa syn narodil a ja som už na to nemal toľko času.

Nie sú to nové veci. Hlavne kočíky sú záležitosťou pre domácich majstrov. Samé už nevyrábané kusy bez dostupných náhradných dielov, opotrebované až hrôza, výrazne poškodené, pružiny strhnuté, časti stratené, nalomené, obrúsené, deformované…

Našťastie ja som domáci majster. Tak som si ich spojazdnil. Jeden je v zálohe v pivnici, jeden u svokra, dva používame.

Základný kočiar nazývame „krížnik“. Je to kombinácia „ležatej klasiky“ so sedačkou. Váži asi 20 kg. Má nafukovacie gumy. Priechodnosť terénom je úžasná, brodil som sa s ním cez Mumlavu.

Nosnosť nepredstaviteľná, okrem dieťaťa uvezie debničku s pivom a bežný nákup. Nezmestí sa však všade a manipulácia s ním je náročná.

Do mestskej hromadnej dopravy sa ideálne hodí „torpédovka“. Váži sotva tri kilá. Aj manželka ju ľahko dvihne aj s dieťaťom pod pazuchu a ladne ako gazela vybehne po autobusových či električkových schodoch… Sú to však „golfové palice“, príliš toho neuvezú a zle sa v nich spí. Na dlažbe čakám, že to koliesko už-už uletí…

Kočík sa postupne stal časťou mojej identity. Dávam už automaticky znamenie vodičovi MHD, že sa chystám nastúpiť s kočiarikom, aj keď som práve výnimočne bez kočiarika… Keď nakupujem, opäť výnimočne bez kočíka, samovoľne pohybujem nákupným vozíkom, akoby som uspával bábätko…

A hlavne, všetko, čo potrebujem, je v kočíku. Potrebujem toho vlastne dosť. Handru na utretie kočíka na detskom ihrisku, ak je po daždi, vodu na umytie zafúľaných kolies, ak som ráno prvý na ihrisku a užívala si tam problémová mládež. Voda sa dá použiť na umytie potomka a seba samého pred kŕmením.

Ďalej vozím prebaľovaciu súpravu (podložka, asi tri plienky, vlhčené obrúsky, vrecúška na použité plienky), súpravu na pieskovisko (lopatku, vedierko, formičky, autíčka atď.).

Nesmiem zabudnúť na vodu a potravu pre dieťa, prípadne pre vodiča kočiarika, obidvoje by vystačilo minimálne na 12 hodín, potom na oblečenie pre prípad masívneho ušpinenia dieťaťa a zmeny počasia, mám teda krycí igelit, dáždnik, pršiplášť a gumáky, ak na meteorologickom radare vidím blížiace sa dažďové mračná.

Aby odsek nebol už príliš dlhý, až do ďalšieho uvádzam opaľovací krém a lekárničku, kde sú hlavne dezinfekcia, náplasti a ovínadlo, aj keď som naposledy uvedené na svojho potomka nikdy nepoužil. A vzhľadom na opotrebovanosť kočiarika vozím aj šraubováky, kliešte a drôt.

To už som použiť musel. Občas podľa cieľa cesty pribalím odrážadlo-motorku alebo loptu.

Povedzte mi, kde tieto veci majú rodičia, ktorí svoje dieťa nosia na ruke alebo v nejakom vaku, nech má už akúkoľvek dômyselnú konštrukciu? Aj bez náradia je toho trochu príliš…

Navyše kočiarik je použiteľný ako postieľka a „kŕmiaca stolička“. Keď má dieťa záchvat hnevu, potrebuje sa váľať po zemi a nemá sa k plánovanému odchodu, môžete ho jednoducho strčiť do kočíka a odísť. Ak sa dobre pamätám, toto krajné riešenie som použil len raz, ale v zálohe je. A syn má dobrú pamäť.

Ak ste s kočíkom v prírode a dieťa vysadíte, aby si pobehalo po lúkach a lesoch, stáva sa kočík aj orientačným bodom. Keď na ihrisku dieťa zalezie do kočiarika, je to jasný signál, že už chce ísť domov.

Teraz však už syn má fyzicky na to, aby chodil sám, a do kočíka sa mu chce čím ďalej, tým menej. Keď ho vypustím mimo ihriska, stáva sa kočík významnou prekážkou pri synovom prenasledovaní.

U syna majú, hádam len dočasne, nožičky vo vývoji prevahu nad mozgom, teda rýchlejšie behá, ako myslí. Je schopný vletieť pod čokoľvek, obťažuje cudzie psy i chodcov, šliape do všetkého…

Keď si to tak po sebe čítam, na čo všetko potrebujem kočík, kladiem si otázku: „Je vôbec možné vychovávať dieťa bez kočíka?“ Evolúcia ma učí, že buď sa novej situácii prispôsobím, alebo vyhyniem. Budem sa teda snažiť prispôsobiť, ale bojím sa, že ľahké to nebude.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala

24.9.2013 7:03

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa na odber nášho newsletteru vyplnením svojej e-mailovej adresy.

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

* Newslettery vám budeme zasielať najdlhšie 3 roky alebo do vášho odhlásenia. Viac informácií na e-mailovej adrese: gdpr@babyweb.sk.

TOPlist