Otecko Emanuel (36): Začlenenie do kolektívu

Dosť často so synom navštevujeme detské ihriská. Samozrejme tam často vstupuje do interakcie s ostatnými deťmi. (Najčastejšie im berie formičky). No o nejakých trvalých priateľstvách tam nemôže byť ani reči.

Využili sme svätováclavské voľno na návštevu chalupy na Vysočine. Tam je počet detí, samozrejme, nižší, a preto sa medzi sebou všetci poznajú a existujú medzi nimi dlhodobé väzby. Viem, o čom hovorím, aj ja som tam strávil časť detstva.

Na dohľad z nášho dvora, kde sa syn preháňal na odrážadle, sa zišla menšia tlupa detí predškolského a mladšieho školského veku. Sčasti tiež na odrážadlách, sčasti na bicykloch. Asi desať kusov detí.

Synček podišiel k bránke a pohľadom i posunkom mi naznačil, že sa hodlá integrovať. Tak som ho vypustil a predstavil, pretože patrí do kategórie nemluvniat.

Skupina sa tvárila neurčito. Vzali ho ako fakt. Bol v dvadsiatich mesiacoch s prehľadom najmladší. Nasledujúci chlapček mal asi štyri roky. Zaujal som pozíciu sediaceho a pozorujúceho rodiča.

Najskôr deti zmätene pobiehali a jačali. To sa synovi darilo veľmi dobre. Potom sa dohodli, že si spravia preteky. Jediná možná trať viedla po účelovej komunikácii okolo rybníka ku kostolu a späť. Asi 800 metrov. Mám to synovi umožniť alebo to mám znemožniť?

Tej malej cesty, kde prejde jedno auto za hodinu a kde je dokonalý prehľad, som sa nebál. Keď som na nej ako dieťa hral vybíjanú, nikdy sa nič nestalo. S rybníkom to bolo horšie. Ja som doň spadol s bicyklom asi pred štyridsiatimi rokmi, keď som mal päť.

Voda mi vtedy siahala asi do polovice hrudníka a zapadal som do bahna. Nevybagrovali ho medzitým?

Zvážil som teda všetky za a proti a zostal som mlčiacim a pozorujúcim rodičom. Zmenil som len stanovište. Keby syn spadol kdekoľvek do rybníka, bol by som pri ňom asi za dve minúty. O ďalšiu minútu ho budem mať vonku a začnem s oživovaním.

Bez vzduchu by jeho mozog mal vydržať minimálne sedem minút, skôr viac. Nikdy som to nerobil naostro, ale som hrdým nositeľom preukazu zdravotníka zotavovacích akcií. A možno tam ani nespadne. A ak spadne, nemusí sa hneď začať topiť, však? Manželka tvrdí, že synovi dovoľujem oveľa viac ako ona.

V duchu som si teda opakoval zásady masáže srdca, dýchanie z úst do úst a na mobile som si nastavil číslo 155. Syn zatiaľ nadšene uháňal po vytýčenej trase. Absolvoval ju celú a dokonca ani nebol v kategórii odrážadiel posledný.

Dve deti preteky nedokončili. Jednému sa rozpadol stroj, druhý sa doudieral a s plačom preteky vzdal. Syn síce tiež dvakrát spadol, ale otriasol sa a pokračoval. Jeho prestíž v kolektíve dosť vzrástla.

A vtom prišiel synov hviezdny okamih. Kolektív sa dohodol, že sa bude venovať prízemnej akrobacii. Nejaké asi deväťročné dievča, čo chodí na gymnastiku, bude ostatných učiť svoje kúsky.

Syn sa zobral a išiel domov. Po chvíli sa vrátil s matracom. Máme ich doma pre návštevy dosť. Ukázal k nášmu domu a zavelil. „Tam!“ (Jedno z asi piatich slov, ktoré vtedy ovládal.)

Skupina odpochodovala k nám domov a vynosila všetky matrace. Rozložili si ich po zemi a začali cvičiť.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala

8.10.2013 6:26

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist