Zostávame spolu kvôli deťom. Má to zmysel?

Dieťa vníma rodinnú atmosféru cez správanie matky… Jedným z najagresívnejších typov správania však nie je krik, vyhrážanie či výhražné gestá, ale mlčanie.

Dieťa veľmi dobre vníma vzájomný nesúlad rodičov a má tendenciu prikláňať sa na jednu či na druhú stranu. Začína sa cítiť ohrozené a nevie, kto vlastne má a nemá pravdu, ku komu z tých dvoch milovaných osôb sa má prikloniť. Hoci rodičia často a radi tvrdia, že „sa pred deťmi nehádajú“.

Dieťa v ohrození

Nestor výchovného poradenstva profesor Matějček hovorí aj o tom, ako dobre dokáže aj to najmenšie dieťa vnímať rodinnú atmosféru bez toho, aby chápalo dôvody jej vzniku: „Je to proste tak. A je to tiež tak, že sú v chladnej či konfliktnej rodinnej atmosfére napadnuté najzákladnejšie potreby dieťaťa – pocit istoty a bezpečia.“

Dieťa sa potrebuje s rodičmi identifikovať, potrebuje vnímať ich stabilitu, pokoj a rozhodnosť a ich vzájomný rešpekt, úctu a ochotu dohovoriť sa.

Nebojme sa konfliktov

Neznamená to teda, že v rodine nesmie nikdy vzniknúť konflikt. Naopak. Dieťa musí vidieť, vnímať a cítiť, že rodičia dokážu o konflikte hovoriť, že ho dokážu vyriešiť bez dramatických a búrlivých výmen názorov a bez toho, že by jeden k druhému stratili vzájomnú úctu.

„Ak je medzi partnermi obdobie, keď jeden s druhým nehovoria, keď jednoducho mlčia, je rodinná atmosféra naplnená silnou agresivitou, ktorú dieťa veľmi intenzívne vníma, bez ohľadu na to, že nemusí chápať jej pôvod.“ (Zdeněk Matějček, Zdeněk Dytrych: Krizové situace v rodině očima dítěte)

Čo sa to s nami stalo?

Je veľmi zaujímavé pozorovať slovník manželských párov, ako sa v priebehu niekoľkých rokov môže zmeniť. Ako milenci sa vzájomne nazývali „môj milý či milá“, po niekoľkých rokoch súžitia a vzájomných nedorozumení je to už „môj starý, stará“ alebo „za všetko môže ona, on…“ A pritom niekedy stačí tak málo.

Len ja

Často sa hovorí o netolerantnosti k odlišným kultúram a menšinám, ale môžeme začať úplne od tých najzákladnejších neporozumení. Z bežného života poznáme iste mnoho príkladov, keď dvaja ľudia veľmi si blízki sa na rovnakú vec pozerajú úplne rozdielnymi očami, často svoje stanovisko sprevádzajú slovami „to by som však ja takto neurobil/a“ a považujú svoj pohľad na vec za ten jediný správny.

Nikto nás ani v škole väčšinou neučil pochopiť iných, vedieť sa vžiť do ich trápenia a tiež s týmto trápením zaobchádzať. Prežívanie trápenia nám blízkych i vzdialených ľudí je totiž veľmi zložitá úloha.

Stačí „schopnosť prispôsobiť sa, pracovať na sebe a nielen očakávať a nárokovať si. Pre niekoho to znamená len vlastne obmedzenie a prispôsobenie sa (manžel chce viac sexu a veľmi ho to trápi, žena chuť nemá, ale jej vnútorný hlas velí: „prispôsobiť sa“, to znamená vyjsť v ústrety za každú cenu, až nakoniec má odpor nielen k sexu, ale i k manželovi), pre niekoho iného zase, že trápenie druhého je práve len a len jeho trápenie a každý má predsa zodpovednosť sám za seba a za vyriešenie svojich problémov (manžel chce viac sexu, veľmi ho to trápi, ale pre ženu to problém nie je, „nech si to manžel vyrieši sám, jej sa to netýka).

Čítajte tiež:

Kde hľadať príklad?

Mnoho ľudí síce spolu zostáva v manželstve a nerozvedie sa, napriek tomu to pre dieťa nemusí byť zdroj, z ktorého by mohlo čerpať pri zvládaní vlastných problémov a hľadaní toho správneho životného smeru.

Partneri tak skôr než vzájomnú úctu, lásku, hrdosť jeden na druhého, starosť jeden o druhého či súcit a smútok prejavujú pohŕdanie, vzájomne sa zosmiešňujú či sa jeden na druhého sťažujú. Zostávajú síce spolu v manželstve – „hlavne kvôli deťom“ – ale ich deti dobre vnímajú, že sa rodičia nemilujú a toto partnerstvo trvá iba zo zvyku či z plynúcich ekonomických či materiálnych výhod.

Keď to nefunguje

Za rozvrátené manželstvá nemožno považovať iba manželstvá rozvedené. Tie sú niekedy, paradoxne, pre dieťa omnoho jasnejšie, čitateľnejšie, navyše znamenajú jednoznačné vyriešenie konfliktov. 

Rozvrátené manželstvo je predovšetkým to, ktoré je emočne nefunkčné, kde pretrváva dlhodobé napätie a nepohoda. Niektoré rozvedené manželstvá, kde partner vychovávajúci dieťa zakladá novú a funkčnú rodinu, sú pre dieťa mnohokrát zdravšie, ak je však schopné dohodnúť sa i s bývalým partnerom či partnerkou. V takom zväzku potom dieťa lepšie pochopí, prečo je vzájomnosť a intimita dvoch dospelých ľudí taká dôležitá. A aj to, že udržať ju dá veľkú námahu.

5.2.2016 12:51| autor: Kateřina Hollá

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist