Selfie s bábätkom? Psychológ radí striedmosť!

Selfies hýbu svetom a každá čerstvá matka sa rada pochváli snímkami so svojím dieťatkom. Kde sú hranice toho, kedy fotku dieťaťa zverejniť na sieti a ako môže matke uškodiť, keď nemá dosť „lajkov“ na svoj obrázok?

Seflies sú fenomén posledných rokov, ktorý zaplavil svet. Kto ich nerobí, akoby nebol, teda aspoň pre určitú skupinu ľudí. Nenadarmo ich v Kanade nazývajú „egoportrét“, pretože selfies majú s egom veľa spoločné, vypovedajú o narcizme danej osoby. Nejde tu však iba o to, že človek vyrába jeden svoj autoportrét za druhým. Ďalší rozmer tomu všetkému dáva možnosť šíriť svoju fotku po sieti a osloviť ňou abstraktných priateľov.

Ja a virtuálny svet

„Keď zverejním svoje selfie na sociálnej sieti, odovzdávam tak svoj obraz verejnosti a očakávam reakcie a ocenenia. Na Facebooku počet lajkov vyjadruje pozitívne ocenenie mojej osobnosti. Od chvíle, keď zverejním svoje selfie, sa zaujímam o reakcie na ne,“ hovorí francúzska psychoanalytička Elsa Godartová, autorka knihy „Robím selfies, teda som. Metamorfózy môjho ja vo virtuálnom svete“.

Varuje aj pred tým, že ľahkosť, s akou môžeme preskakovať z reálneho do virtuálneho prostredia, vedie často k tomu, že ľudia potom nedokážu dostatočne a v pravej chvíli oba svety do seba oddeliť. „Dnes sa vedie dialóg nie prostredníctvom slov, ale obrázkov. Keď chcem povedať, čo som zač, čo práve robím, čo mám rada, pošlem selfie, namiesto toho, aby som niečo písala.“

Obraz prehovára už pred narodením

Bábätka sa tento fenomén týka ešte viac ako dospelého. Už pred narodením môžeme mať jeho snímku z ultrazvuku v 3D kvalite. A hneď ako sa malé narodí, vešiame jeho fotky s nami na sieť bez prestávky. Selfies tak nahrádzajú oficiálne oznámenia tejto radostnej rodinnej udalosti. Fotografovať dieťa odmalička, to nie je nič nezvyčajné, do toho sa rodičia púšťali aj v „predselfíčkovskom“ období. Je to niečo ako kronika, zachytenie udalosti, ktorá sa už nevráti, informácia pre nás i nášho potomka, až vyrastie. Niekedy sa nám dokonca podarí skutočne umelecká snímka, inokedy zachytíme humornú situáciu. Na rozdiel od klasických fotiek sú však selfies bezprostrednejšie, odľahčené, jednoducho cool. Človek im však môže ľahko prepadnúť, bez toho, aby si to uvedomil, a stáva sa tak obeťou vlastnej zábavy.

Všetkého veľa škodí

Nestriedmosť, ktorá prerastie do závislosti, v tom je riziko selfies. Ak chrlíme jednu svoju fotku za druhou, môže sa z toho stať obsesia. Postupne dospejeme k tomu, že so svojím autoportrétom nie sme nikdy spokojní, dúfame, že na nasledujúcej snímke budeme ešte krajší.

Môže to prerásť až do dysmorfofobickej poruchy, pri ktorej je človek presvedčený, že má jednu či viac deformít tela. A je posadnutý rôznymi skrášľovacími zákrokmi, ktoré majú viesť k odstráneniu jeho nedostatkov. Nikdy však po nich nenasleduje spokojnosť, pretože v skutočnosti netrpí nejakými telesnými nedostatkami, ale poruchou hodnotenia vlastného tela, ktorá pretrváva po akomkoľvek zdokonalení a môže eskalovať. Nemusí to zájsť až do týchto koncov, napriek tomu potreba fotografovať sa v každom okamihu a zo všetkých uhlov odvádza človeka od normálneho videnia reality. Stáva sa tak divákom vlastného života a situácia je o to horšia, keď je do tejto mánie zatiahnuté aj dieťa.

Čítajte tiež:

Prečo sa im nepáči?

Keď si kúpime nové šaty alebo máme nový účes, počítame s tým, že si to okolie všimne a patrične to ocení. Vo virtuálnom svete je všetko trochu inak. Na Facebooku počítame „lajky“ vlastne stále, a tak sme vlastne ustavične hodnotení. Síce neexistuje možnosť „dislike“, teda negatívneho hodnotenia, no často postačí, keď príde dotyčnému málo „lajkov“. Znamená to palec dole a dá to poriadnu ranu jeho narcizmu. Človek následne premýšľa, ako by to napravil, ako by sa viac páčil, bol zaujímavý. A to je pasca. Chytí sa do nej, ak si privlastní pocit, že bez pohľadu a názoru druhých v podstate neexistuje.

Ak čerstvá matka vystaví selfie s novorodencom, automaticky očakáva hodnotenia svojho nového štatútu. Samozrejme, pozitívne. Ak neprichádzajú, začne jej vŕtať v hlave, či jej dieťa nie je nejaké čudné, keď nikoho nezaujíma. Tým rozhodí nielen seba, ale nechtiac zatiahne do tohto sveta aj bezbranné bábätko.

Dieťa nie je čokoládová torta

Otec a matka sú zodpovední za fotografie svojho dieťaťa, ktoré vystavujú na sieti. Nie sú však vlastníkmi týchto snímok v tom zmysle, že si s nimi môžu robiť, čo chcú. A tak až keď ich dieťa začne mať rozum, je dobré spýtať sa ho, či súhlasí s tým, že jeho fotku dajú na Facebook. Keď sa s ním o tom neporozprávajú, z dieťaťa sa postupne neustálym zverejňovaním stáva objekt určený na hodnotenie, dostáva sa na úroveň čokoládovej torty, ktorú jeho matka upiekla a vystavila, alebo superkabelky, ktorou sa chváli. „Rodičia si často toto nebezpečenstvo neuvedomujú, uverejňujú fotky spontánne, ale vo výsledku to nie je dobré nielen pre dieťa, ale ani pre ne samé,“ hovorí Elsa Godartová.

14.11.2016 1:25| autor: Helena Chvojková
Viac o téme: dieťamatkarodičia

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist