Babička

Nielen Božena Němcová vedela, akú dôležitú úlohu hrá v živote dieťaťa babička. Ani ja nedám na tú svoju dopustiť. Veď to bola práve ona, kto ma utešil, keď na mne rodičia páchali neprávosti. Jej kyprá babičkovská postava a belavé vlasy vo mne odjakživa vzbudzovali dôveru a pocit úplneho bezpečia. Vlastne sa podobala jednému anjelovi na obraze Panny Márie, ktorý, čo pamätám, visel v jej a dedovej spálni.

Táto miestnosť mala svoje charakteristické zvuky, vôňu a bola plná starožitných predmetov, ktoré sa mi už v ranom veku natrvalo vryli do pamäti. Stará latková podlaha pod tiahou každučkého kroku zaúpela. Čas odmeriavali prastaré kyvadlové hodiny, ktoré sa každú hodinu ozvali hneď dvakrát odbíjaním takým mohutným, až rozozvučali celú izbu. V kúte stával kolovrátok a nad ním visel krucifix s alabastrovobielou postavou Krista. Stredobodom babičkinej spálne bola jej posteľ. Keď ma trápili nočné mory, stala sa jediným útočiskom, ktoré zaručovalo pokojný spánok. V babičkinom objatí a za rytmického dedkovho chrápania a tikotu hodín som vždy zaspala bezstarostným spánkom.

Babičke bol adresovaný aj môj prvý list. Červenou pastelkou som na malý kus papiera napísala odkaz a položila ho na prah jej spálne. List mal byť doručený vo všetkej tajnosti. Babičkinu diskrétnosť som považovala za samozrejmú. Ale vzhľadom na jeho obsah sa tak nestalo. Dodnes je tento záznam môjho prvého písomného prejavu uložený v rodinnom albume. Na zažltnutom papieriku stojí: „BABIČTO POVEDE MNJE ÍTRA DO ČKOLI? BABIČTO DI RANO FTOLIK FOLIK AČÍNÁ ČKOLA.“

Babička ma do školy vyprevádzala tak často, ako som si len priala. Sprevádzala ma dokonca aj k maturite. Pred skúškou z dejepisu sa ku mne otočila a povedala: „Keby si si náhodou vyžrebovala druhú svetovú vojnu, povedz, že tvoja babička tú dobu zažila a bol to čas taký strašný, že sa ti o tom nechce ani hovoriť.“ A z akého historického obdobia som nakoniec bola skúšaná? Samozrejme, že z druhej svetovej vojny. Rozprávala som teda najmä o svedectvách mojej drahej babičky.

Do tretice to bola opäť moja babička, vďaka ktorej som vyštudovala vysokú školu. Na obávanej skúške z českého jazyka som mala za úlohu vypracovať vetný rozbor riekanky z Hrubínovej knižky „Špalíček veršů a pohádek“. Bola som v koncoch, a tak som sa rozhodla situáciu odľahčiť aspoň tým, že z tej istej knihy zarecitujem „Červenou Karkulku“. „Dávam vám trojku, ale poďakujte tomu, kto vás tú básničku naučil,“ ukončil moje trápenie skúšajúci.

Tak teda: VĎAKA ZA VŠETKO, BABI!!!

25.5.2009 9:39| autor: Kateřina Bártová
Viac o téme: rodičiavlasy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist