Aké je byť (s) otcom…

Byť otcom je veda. Od okamihu, keď nežnejšia časť mužovej domácnosti vysloví onú fatálnu vetu: „Čakáme bábätko, miláčik!“ je úloha muža nasledujúcich deväť mesiacov viac než jasná – zarábať, zarábať a zase zarábať. Aspoň tak to väčšinou býva.

Zatiaľ čo žene oťažieva telo, muži sú obťažkaní starosťami finančného charakteru. Budúca matka vymení beletriu za knihy o materstve, budúci otec si vymení niekoľko služieb v mesiaci tak, aby na výplatnej páske bolo čo najviac nadčasov, a teda i peňazí. Muž jednoducho pre samotnú prácu nemá čas, aby sa na otcovstvo riadne pripravil. Čaká sa to však od neho?

Príde na to. Ako prvorodená dcéra svojho otca bola som to práve ja, kto mu dal okúsiť, čo je bábätko zač. Hovorí sa, že muži ženám často nerozumejú. Ja som sa o tejto pravde mala prvýkrát presvedčiť na príklade svojho vlastného otca. Od útleho veku som sa zrejme pripravovala na kariéru opernej speváčky, lebo som mala od rána do rána ústa otvorené dokorán a trénovala, k zjavnej otcovej nevôli, vysoké C. Mamička mala pre moje hudobné nadanie aké-také pochopenie, ale otec, vodič záchranky, predsa len skoro ráno vstával do služby a túžil sa pokojne vyspať. Samozrejme, nemohol tušiť, že to nie je plač, ktorý ho nenechá spať, ale hudobno-dramatický prejav jeho dcérenky, precítený až k slzám. Preto si lámal hlavu a vymýšľal spôsob, ako to ukričané dieťa utíšiť. Po niekoľkých prebdených nociach objavil východisko – presťahoval sa do obývačky. Neskôr v mojom reve našiel dokonca i zaľúbenie a k postieľke mi pristavil magnetofón, ktorý zaznamenával moje prenikavé hlasové výkony.

Mesiace plynuli a nadišiel čas, aby si mama na pár dní oddýchla od každodennej starostlivosti o dieťa a manžela a odišla s kamarátkami na víkend mimo mesta. Otec mal tak prvýkrát možnosť robiť pestúnku na plný úväzok. Očakávala som nejakú akciu, dobrodružstvo a poznanie doteraz nepoznaného. Moje priania sa skoro splnili. „Hurá, ide sa na prechádzku,“ radovala som sa, keď otec predo mňa pristrčil golfové palice. No to som nemohla tušiť, že na vychádzke stretneme ďalšieho otca, ktorého ten môj dlho nevidel, a namiesto do parku na kolotoč zmeníme kurz na juhovýchod, teda do najbližšej krčmy.

No áno, ale čo s dieťaťom? To do zafajčenej krčmy nesmie. Mužskej vynaliezavosti sa však medze nekladú, preto otec vymyslel spôsob, ako ma udržať v priestore reštauračného zariadenia, a pritom mi dať obmedzenú voľnosť pohybu. Vytiahol mi gumu z tepláčikov a zozadu na ňu pripol samonavíjaciu vôdzku, ktorú predtým riadne upevnil na okennú mrežu pohostinstva. Presne tak, ako zvyčajne uväzoval nášho trojročného nemeckého ovčiaka Grifa. Lenže Grif bol o niečo starší ako ja a svojho pána poslúchal na slovo. Vydala som sa teda na prieskum dosiahnuteľného okolia a skoro som zistila, že za rohom mám spriaznenú dušu – šteňa, ktoré podobne ako ja čaká, kým sa jeho majiteľ dosýta občerství. Z jedného piva boli dve, potom tri a ja by som sa medzitým vonku stala Mauglím v ženskom vydaní, nebyť susedky, ktorá sa práve vracala z odpoludňajšieho nákupu. Zahrešila, odopla karabínku z môjho pása a bez toho, aby sa obťažovala čokoľvek povedať otcovi, odviedla ma k sebe domov. Asi nemusím opisovať, čo sa doma po tejto príhode zomlelo. S otcovým strážením bol koniec.

Sami sme spolu zostali až po rokoch, keď sa mama vrátila do zamestnania a otec ma mal ráno vychystať a odviesť do škôlky. Čo sa obliekania týkalo, s tým nemal môj garderobier najmenší problém – mal zmysel pre súlad farieb i vzorov. Nadľudským výkonom však preňho bolo učesať moje dlhé vlásky tak, aby zostali upravené celý deň. Urobiť mi jednoduchý chvost bolo pre ocka príliš namáhavé, preto zakaždým „vyrábal“ dva. Vtedy som na vlastnej koži prvýkrát pocítila, o čom asi bude to týranie detí. V hrebeni totiž väčšinou zostalo viac vlasov než na mojej hlave a so slzičkami v očiach som kráčala po boku svojho vizážistu s účesom takým nesúmerným a chaotickým, že som sa stala terčom posmechu všetkých svojich spolužiakov. Bez ohľadu na to, že najobľúbenejším „upevňovacím“ materiálom môjho ocinka boli gumy zo zaváracích pohárov.

Ale takí už muži proste sú. Riešia veci často s rozvahou rímskeho stratéga, ale nehľadia na dôsledky. Na druhej strane, nebyť otcov, ktorí si so svojou ratolesťou nevedia v určitých situáciách poradiť, na čom by sme sa potom pri spomienkach na svoje detstvo smiali?

12.5.2009 12:06| autor: Kateřina Bártová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist