Anémia alebo skrytý talent?

MAMIČKA ANDREA Bola sobota pred Veľkou nocou, vonka sme si užívali riadnu snehovú nádielku a spoločne rozmýšľali, ako budeme ozdobovať doma kraslice. Keď sme vonka riadne vymrzli, utekali sme domov na obed.

imag0093-1100x618.jpg

Keď sa deti najedli, išli sme ich s Paľom uložiť deti spať. Obvykle sa striedame a raz uspávam ja Lucku a on Tomáška, na druhý deň si ich vymeníme. Ja som tentokrát uspávala Tomáška. Dala som mu do fľašky kúsok teplého mliečka, povedala rozprávku, pohladkala po vláskoch a popriala pekné sníčky.

Zavrela som dvere na detskej a sadla si telke a vychutnávala som si môj obed. Ani som poriadne nedojedla a Tomáško vyšiel z izby so slzami v očiach, že ho uštipla včielka a že ho to bolí. Ukazoval mi pri tom miesto pod jazykom. Pozerala som mu do úst, no nič som tam nevidela, no on len plakal a plakal, že tam má včielku a že boli. Začala som sa báť a tak som mu podala vodu, aby sa napil. Pri pití ho naplo a spustil ešte väčší plač. To už ma chytala panika, či ho tam naozaj niečo neuštiplo (aj keď som nechápala, kde by sa tam vzali včielky, keď je vonka 30cm snehu), tak som zavolala Paľa, nech sa mu na to pozrie, či mu nepuchne jazyk alebo čo, že mu niečo je. Ja som zatiaľ utekala k Lucke, ktorá sa samozrejme pridala k plačúcemu Tomáškovi.

Počula som z izby iba malé útržky, a tak som zobrala aj Lucku a išli sme do detskej, kde sa Tomáško snažil Paľovi povedať, čo sa deje. Keď po chvíli povedal, že zjedol vešiak, začala som si postupne v hlave triediť jeho slová a vtedy mi to došlo. Vbehla som do kuchyne, zobrala kovovú sponu, ktorou uzatváram otvorené sáčky na potravinách a spýtala som sa Tomáška, či zjedol toto (vedela som, že tie „štipce“ volá včielky). Hneď povedal, že áno a mňa oblial pot. Paľo ma vysmial, vraj to zjesť nemohol, no ja som povedala, že s ním idem na pohotovosť, nech sa pozrú, či je to tak. Tomáško medzitým plakal a ukazoval mi na hrdielko, že ho to tam tlačí. Našťastie sa nedusil, inak by som tam asi skolabovala.

Na pohotovosť sme prišli pred pol druhou, ja oblečená „po domácky“ v špinavom tričku, ktoré mi Lucka zababrala svojím obedom, bez podprsenky, na vrch som si len dala tenkú bundu. Veď ak by to tam mal, vyberú mu to a pôjdeme domov, nie? No nie celkom… Prišli sme tam, ľudí ako na pošte po podporách a na dverách oznam, že neklopať, iba v súrnych prípadoch. A čo ja viem, či sme súrny prípad alebo nie? Čakáme, čakáme, Tomáško od únavy a plaču zaspáva na rukách, keď konečne vyjde sestrička a ja jej do rúk strkám kartičku poistenca a na dlani ukazujem štipec, ktorý Tomáško údajne prehltol. Sestrička na mňa hodí výsmešný pohľad, že také malé dieťa by taký štipec nevedelo prehltnúť, ale že ak na tom trvám, pošle nás na röntgen.

Je takmer pol tretej a my sa konečne dostávame na rad, aby sme zistili kde je pravda. No spraviť röntgen trojročnému vystrašenému, unavenému a urevanému dieťaťu nie je až také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Vždy sa pohol, aj keď som sa ho snažila držať nasilu. Keď sa to konečne ako tak podarilo, kázali nám počkať na chodbe. O chvíľu vyšiel doktor a čuduj sa svetu, štipec tam bol. Zaseknutý priamo v pažeráku.

Okamžite volali sanitku na prevoz do Martina, lebo vraj v Mikuláši deti do šiestich rokov neuspávajú. Kým sme HODINU čakali na sanitku, Tomáškovi napichli do ruky kanylu, lebo vraj ju počas operácie bude potrebovať, tak nech je to nachystané. Snímky napálili na CD a viezli nás preč. Zatiaľ som Paľovi dávala pokyny čo má robiť s Luckou, kde som nechala auto, aby ho mohol vyzdvihnúť a kázala som mu nachystať mi veci, ktoré mi mal na druhý deň do nemocnice doniesť.

Do Martina sme dorazili okolo piatej. Tam nás už čakali. Podala som doktorke CD so snímkami, no po chvíli povedala, že jej to nejde otvoriť a máme ísť znova na röntgen. Skoro ma porazilo, lebo som vedela presne čo ma čaká. Opäť strach a plač. Keď som jej ukázala štipec, aký má Tomino v hrdle, vytreštila oči, že či to naozaj prehltol a či to v Mikuláši na snímke videli. Nechápavo som na ňu pozerala, že logicky asi áno, keď nás sem poslali. Spísali sme nejaké papiere a išli sme na snímok. Po 20. minútach trápenia sme sa vrátili späť a potom som už len počula híkanie sestričiek, keď videli, že to tam naozaj má.

Operáciu naplánovali na siedmu večer. S Tomáškom som zatiaľ čakala na JIS-ke. Pred siedmou mu dali náladovku a odviezli na sálu. Škoda, že z tej náladovky nedali kúsok aj mne, možno by tá hodina a pol, kým bol Tomáško na sále, nebola taká nekonečná. Operácia dopadla v poriadku, ale mal veľmi poškriabané hrdlo a tak mu rovno nasadili antibiotiká. Každý kto šiel okolo nás Tomáška zo srandy pýtal, či mu nedávam jesť, keď potom papá štipce. Tiež som sa na tom mierne zabávala o odpovedala som, že moje dieťa má zrejme zvláštny druh anémie a preto má potrebu jesť kovové veci, alebo má nejaký skrytý talent a keď vyrastie, bude hltať meče, alebo možno ešte niečo väčšie .:-D

Ja som mala izbu (podotýkam, že luxusne zariadenú pomocou nejakého projektu pre mamičky s deťmi) o poschodie vyššie a tak som si šla ľahnúť. Tomáško aj tak po narkóze veľmi nevnímal a po nejakej pol hodine zaspal.

Na druhý deň na Tomáškovi ani nebolo vidno, že mu niečo robili a ja by som ho veru už aj domov bola zobrala, ale samozrejme, že sme nemohli odísť. Musel ostať na pozorovaní. Tak sme si tam väčšinu času spievali, rozprávali rozprávky, hrali sa s pár hračkami a ja som si okolo obeda uvedomila, že som už viac ako 24 hodín nič nejedla. Vôbec nič! Paľovi som poslala zoznam čo mi má doniesť a čakala som kedy dorazí. To, že mi nedoniesol tretinu vecí a na jedenie toľko, čo by nestačilo na štyri dni ani Naomi Campbell, ani nejdem rozpisovať, lebo to je kapitola sama o sebe…

Večer keď som sa osprchovala, ľahla do postele a po chvíli zvonil telefón, že mám prísť dole. Najskôr som sa zľakla, že sa niečo deje, ale nič vážne to nebolo. Vraj im prišli ďalšie dva prípady a keďže my sme už mimo ohrozenia života, preložia nás na iné oddelenie, o dve budovy ďalej. Tak som musela zbaliť všetky veci a prišla som po Tomáška. Samozrejme reagoval plačom, keďže ho po dvoch hodinách spánku zobudili a on nevedel čo sa deje, tak dostal taký hysák, že bolo do plaču už aj mne.

Na novom oddelení sme ale mali malú výhodu, spali sme v jednej izbe. Keď prišla nová doktorka a (ako každý) sa ho opýtala, prečo ten štipec zjedol, Tomáško úplne bez srandy povedal, že mu nedávam jesť. V tú sekundu mi prestalo biť srdce. Jasné, že to povedal, lebo mu to celý deň rozprávali nejakí cudzí dospelí, tak si túto skutočnosť rýchlo osvojil a myslel, že to má byť tá správna odpoveď na otázku, prečo to zjedol. Tak teraz čakám, či mi nepríde na dvere zaklopať sociálka a preveriť, či dávam deťom jesť, keď chúďatká od hladu aj kovové štipce pojedia. 😀

V pondelok som tajne dúfala, že nás pustia domov, aby Tomáška aspoň pár hodín strávil veľkonočnou šibačkou, ale bohužiaľ… Museli mu ešte spraviť vyšetrenie, či mu náhodou cez pažerák neuniká cez nejakú trhlinku jedlo. A zisťuje sa to tak, že mal vypiť kontrastnú látku a oni sa na to pozrú, ako ináč, cez röntgen. Opäť rev a strach, ale chvalabohu posledný. V utorok sme sa šťastne vrátili domov a odvtedy má Tomáško prísny zákaz dávať si čokoľvek do úst. Máme pravidlo, že všetky veci, vrátane hračiek, ktoré si dá úst pôjdu rovno do koša. Po vyhodených štyroch hračkách sa trochu poučil a vyzerá, že to zabralo.

Takže mamičky, dávajte pozor aj na väčšie detičky. Nie vždy platí, že malé veci sú nebezpečné len pre deti do troch rokov. U nás je to totiž presne naopak…
Andrea

20.4.2015 9:35

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist