Andrea 19. týždeň po pôrode: Veľká oslava

Minulý týždeň mala moja mamka narodeniny. Slávila krásne jubileum, a tak sme na oslave nemohli chýbať. Zišla sa takmer celá rodina, čo ma veľmi potešilo, pretože sa s nimi takmer vôbec nevídam. Každý býva v inom kúte Slovenska a každý ma svoj vlastný život. Napriek tomu som si aspoň čiastočne zaspomínala na svoje detstvo, ktoré sme, hlavne počas prázdnin, trávili u starých rodičov.

No späť k oslave. Vôbec som si nemyslela, že prísť niekam načas s dvomi deťmi by mohlo byť také náročné. Hlavne kvôli nám sa oslava začínala až o štvrtej. My sme k rodičom prišli okolo obeda, vybalili veci, ja som šla kočíkovať Lucinku a Paľo sa hral s Tomáškom na dvore. Pomaly sa začala schádzať najbližšia rodina. Všetci ostatní mali prísť priamo do reštaurácie. Mamka s tatkom odišli okolo tretej, aby tam boli ako prví. Keďže Lucinka sladko spinkala a ja som nemala to srdce zobudiť ju, spokojne som sa prechádzala hore-dole dedinou.

Keď som s ňou prišla domov a zistila som, že je už dávno po pol štvrtej, ja mám na sebe tepláky, Tomáško s Paľom detto, začala som panikáriť. Mimka s Alexom v príprave práve finišovali a ja som zmätene behala z izby do izby a hľadala veci na oblečenie pre mňa, pre Lucinku aj Tomáška. Lucka mala práve jesť, tak som jej pripravila mliečko, pomedzi to som si navliekala pančušky a česala vlasy. O päť štyri sme ešte stále nesedeli ani v aute, pritom samotná cesta trvá približne desať minút. Bolo mi jasné, že budeme meškať. Lucinkine šatočky som zbalila do tašky, zobrala hraciu deku, mlieko vo fľaške, ale aj normálne, aby som jej tam aj neskôr mohla pripraviť ďalšiu dávku. Naložili sme kočík a frčali sme na oslavu. Všetci už sedeli za stolom a začínala sa podávať večera. 😀 No čo už. 😀

Narýchlo sme zablahoželali, Tomáško zo svojej vopred naučenej básničky nepovedal ani slovo, čo sa tak hanbil. 🙂 Ja som mala pripravený príhovor, ktorý som si, chvalabohu, nezabudla zobrať. Len čo som sa pred všetkých postavila, roztriasli sa mi ruky aj nohy, zovrelo mi hrdlo a hlas sa mi triasol ako osika. Rozplakala som sa už na konci prvej vety. 😀 Som proste taká. Napriek tomu som bola rada, že som sa mohla konečne mamke poďakovať za to, čo všetko pre nás za celý život urobila. Páčil sa mi jeden citát, ktorý som v príhovore použila: „Čím viac sa ponáram do rodičovstva, tým viac mám pocit, že svojej mame dlhujem ospravedlnenie.“ (Ray Romano). Myslím, že hovorí za všetko. Naozaj si až teraz dokážem uvedomiť, o čom všetkom materstvo je.

Na Babywebe tiež nájdete:

Len čo som dočítala príhovor, dala som Lucinke mliečko a konečne som ju mohla prezliecť do šatočiek, ktoré mala pripravené. Bola veľmi zlatučká. 🙂 Dokonca sme boli zladené obidve, ale to som ani vopred neplánovala. Akosi to samotné tak vyšlo.

Oslava bola celkom dobrá, len škoda, že som sa už nemohla baviť ako kedysi, keď som ešte deti nemala. Raz som totiž musela tancovať s jedným (pod pojmom tancovať rozumej skákať ako opica úplne mimo rytmu hudby, prípadne sa naháňať po tanečnom parkete) alebo čičíkať na rukách druhé, aby neplakalo.

Sotva sme sa začali baviť, už sme museli pomaly baliť veci a ísť domov uložiť deti spať. No nič to. Zabávať sa predsa budem môcť, aj keď budú deti väčšie. Teraz sa teším z toho, že sú také, aké sú, a snažím sa prispôsobiť im celý svoj život. Veď ten čas tak neskutočne rýchlo uteká, že sa ani nenazdám a budem sláviť vlastnú päťdesiatku…
Andrea

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist