KLUB tehuliek (99): Je úžasné mať deti!

Predstavujeme vám novú tehuľku Beátku a jej životný príbeh i neľahkú cestu za bábätkom. Naďalej sledujeme Rudy, ktorá už by pôrod mala rada za sebou a snaží sa veriť lekárom, že von sa dostane i malý sloník. Nakoniec sa lúčime s Katarínou a jej rodinkou.

Tehuľka Beátka: Neuveriteľný príbeh

Som 33-ročná žena. Pochádzam z milujúcej rodiny. Mám zlatých rodičov, ktorí celý život pracujú a snažia sa dať deťom maximum. K tomu mňa a mojich dvoch súrodencov viedli celý život.

Týždeň po maturite som šla do Švajčiarska, kde som ostala 5 rokov. Bola to drina, pretože som pracovala 20 hodín denne. Išlo o rodinný penzión, kde sa robilo všetko od varenia cez upratovanie po čistenie či nakupovanie… Bolo to ťažké, ale nepriznala som sa, že som po nociach plakala a že je toho na mňa dosť. Okrem toho som diaľkovo študovala na vysokej škole. Takže domov som chodila len na skúšky. Už som sa chcela aj vrátiť, ale ocko mi povedal: dievča moje ty si po nás a ty všetko vydržíš. Ja som sa však nepriznala, že po nociach plačem. A neľutujem. Naučila som sa samostatnosti, zodpovednosti. Tak sa to teraz ťahá so mnou stále.

Keď som sa vrátila domov, spravila som štátnice, zamestnala som sa a do dvoch rokov som sa vydala. Bol to milý človek, ale po svadbe sa to úplne zmenilo. Vyvrcholilo to tým, že on nemal prácu, aj keď bol inžinier. A ja som mala dobrú prácu, začala som si robiť doktorát, o ktorom vedel len on. Nechcela som to rodine povedať, pretože ak by to nevyšlo, tak si poviem, že som rúbala vysoko. Vyšlo to. Aj napriek tomu, že som myslela, že mi manžel pomôže. „Pomohol“ mi tak, že všetky moje prípravy mi vymazal z počítača. Odpoveď bola, že žena má rodiť, starať sa o rodinu a… Bolo to také neznesiteľné, až rodičia prišli a povedali, že si dcéru zabiť nedajú. Bol to psychický teror. Nakoniec sme sa rozviedli.

Tak sa začal môj nový život. Odsťahovala som sa, kúpila som si byt a nastal ďalší kolobeh: práca od rána do noci, chvíľka spánku a stále dookola. Priznám sa, že som mierna vorkoholička. Pred štyrmi rokmi som sa stretla so svojou polovičkou Marošom. Poznali sme sa odmalička, keďže naše mamky pracujú v jednej spoločnosti a sme z jedného mesta. O ňom kolovali zlé reči, pretože nežil s manželkou. Manželmi sú 13 rokov, dcéra má 12 rokov a nežijú spolu 10 rokov.

Náhodne sme sa stretli, porozprávali a o dva dni mi volal – zistil si moje číslo. A tak sa to začalo. Už sme spolu v jednej domácnosti vyše troch rokov. Dennodenne sme spolu. Ešte aj u mňa vo firme pracoval. Sme stále spolu a nie sme len partneri, ale aj najlepší kamaráti. S dcérou sme si sadli, aj keď to bolo zo začiatku ťažšie, no veľmi si rozumieme. Aj s jej mamkou sme v kontakte, kvôli dcére. Nikto nášmu vzťahu neveril a nedával nám šancu. Priznám sa, ani ja nie, ale Maroš áno. A je to nádherný vzťah.

Ja som stále pracovala ako predtým. To sa neskutočne odrazilo na mojom zdraví. Množili sa mi rakovinové bunky, mala som vysoký cholesterol, oslabená pečeň, obličky, a napokon vyhorenie z práce, strata hmotnosti 12 kg za 12 dní (čo som si pri práci ani nevšimla, viem, že je to nepochopiteľné) a aby nestačilo, tak hmotnosť 48 kg (pri výške 172 cm), chronická pankreatitída a žiadne dieťa.
Snažila som sa s tým zmieriť, ale to nejde, pretože som si vždy vravela, že chcem pre niekoho žiť, nielen pre partnera. Už sme si povedali, že ak nám to nie je súdené, o 2-3 roky by sme si adoptovali dieťatko. Nikdy sme nevraveli, tak poďme to skúsiť… toto nie je náš zmysel života. Čo má prísť, príde.

Ak sa začnú bolesti, na nohy ma postavia len infúzie, tabletky… Odpočinok, ktorý nikdy nedodržiavam. Nejaké príznaky tehotenstva mi teda nikdy nenapadli. Pretrvávalo to akosi pridlho, a to sa už nikomu nepozdávalo. Všetci sme vedeli, že môj stav sa neskutočne zhoršil, a ako povedal môj doktor, som ako časovaná bomba.

Prešla som všetkými vyšetreniami, a keď som zakotvila u gynekológa, pustili mi zvuk na ultrazvuku, srdiečko dieťatka. Spýtala som sa, prečo mi tak bije srdce a lekár odvetil, že to nie je moje, ale môjho dieťaťa. Vysvitlo, že som vo 4. mesiaci. Už som sa ani nedokázala pozerať na obrazovku, ako som plakala od šťastia. Prišla som domov a ukázala som fotku Marošovi. Zvesil hlavu a mlčal. Tak som sa odišla prejsť, lebo som tomu nerozumela. Keď som sa vrátila, pochopila som. Ani on neveril, že by to mohlo prísť, a plakal od šťastia. Potom sme prišli k mojim rodičom a tí začali plakať tiež, mysleli si totiž, že je to nádor. Áno, odvetila som, ale aj s rúčkami a nôžkami. Zmĺkli, pretože už tomu ani oni neverili.

Teraz sa tešíme z každého dňa a všetci mi prízvukujú: Beátka, ty nie si človek, ktorý si dáva pozor na zdravie, ty vidíš len a len prácu, ale teraz si musíš dávať pozor pri tom všetkom, čo máš. Tak sa snažím, aj keď mi to úplne nejde, pretože si vždy poviem, že nie som chorá, som len tehotná. Aj doktor mi však povedal, že mám ďakovať a tešiť sa z toho, že mi Pán Boh dal tento dar.

Pre niekoho je to možno obyčajná záležitosť, ale pre nás je to neuveriteľný príbeh.

Beátka


Tehuľka Rudy: Bude to malý sloník

Stanovený termín pôrodu je dávno preč a môj syn si stále pláva v bruchu. Evidentne je mu tam dobre, a vôbec sa mu na svet nechce. Quentin mu dohovára, ja mu dohováram, kamaráti, rodičia jednoducho všetci hučíme do brucha a pozitívne motivujeme malého, aby už vyšiel von. Bohužiaľ, reakcia žiadna, maximálne tak dostávam viac bolestivých kopancov do rebier. A tak si začínam trošku zúfať, ako to bude ďalej pokračovať.

Moje brucho už dosiahlo obrie rozmery a mám pocit, že vnútri mi pláva slon. No, ono to už aj taký malý sloník je, lebo na poslednej kontrole vážil už 4 000 gramov. Mám taký mierne neistý pocit pri pomyslení, ako mám niečo také veľké zo seba dostať von. Stále si opakujem, že treba dôverovať lekárom, ktorí sa tvária, že to zvládneme. Tak si hovorím, že to zvládnuť jednoducho musím. Každopádne som asi na vrchole svojej nemotornosti. Skoro každý pohyb je už bolestivý na všetkých možných aj nemožných miestach. Jednoznačne sa dostávam do štádia, keď to chcem mať za sebou!

Sestra, ktorá prišla na dovolenku, a teda na veľkú slávu pôrodu, odchádza domov do Írska s dlhým nosom, no stihla som ju zobrať na kontrolu k lekárovi, aby malého videla aspoň na monitore. Tak aspoň niečo, i keď sme všetci dúfali, že to stihne. Vyzerá to teda tak, že medzi ňou a mojím synom bude prudko internetový vzťah a spoznajú sa až na budúcej návšteve, keď príde.

Dnes som bola na poslednej kontrole v pôrodnici. Ak neporodím do dvoch dní, mám si v piatok pobaliť veci a doobeda sa dostaviť do nemocnice. Potom budeme mať týždeň na spontánny alebo vyvolaný pôrod. Musím sa priznať, že sa mi do tejto alternatívy vôbec nechce ísť.

Snažila som sa lekára presvedčiť, že hospitalizovať ma v piatok na víkend je trošku nepraktické, lebo je mi jasné, že do pondelka sa nič diať nebude. Síce mi potvrdil, že ak sa pôrod bude vyvolávať, rozhodnutie sa spraví až na vizite v pondelok, ale aj tak ma chce mať už pod dohľadom, ak by sa náhodou niečo dialo. Takže pevne dúfam a verím, že do dvoch dní spontánne porodím, aby som sa vyhla hospitalizácii.

Takže aké sú všetky babské rady na vyvolanie pôrodu? Chodenie do schodov? Umývanie okien? Sex? Indické pálivé jedlo? Som rozhodnutá vrhnúť sa do všetkého, čo len náznakom môže dopomôcť k pôrodu do dvoch dní.

Tak držte palce, nech je na oblohe tá správna šťastná konštelácia hviezd a nech sa synátor rozhodne, že nás už chce vidieť tak veľmi ako my jeho.

Prajem pekný deň.

Rudy


Katarína: Aj ja som len normálna mamina

Milé maminky a tehuľky, keďže je moje tehotenstvo už dávnou minulosťou a naša Kristínka je už skoro päťmesačná slečna, prišiel čas rozlúčiť sa. Verím, že počas tých niekoľkých týždňov, keď som prispievala svojimi článkami, ste v nich našli aj kúsok seba a možno som vás občas aj rozosmiala.

Tento týždeň som si pozerala fotky v našom fotoaparáte a našla som jednu spred roka, kde bol odfotený tehotenský test a na ňom dve čiarky. Neviem, prečo si ľudia fotia kúsok ocikaného plastu, ale v tej chvíli som to spravila aj ja a živo si spomínam na tú neskutočnú radosť. Keďže moje prvé tehotenstvo sa skončilo v 7. týždni, tak som si to ďalšie s Kubkom, ako aj s Kristínkou nesmierne vážila a prvé chvíle som sa ani neodvážila tešiť sa. Ako však išiel týždeň za týždňom a bruško začínalo rásť, začali sme aj doma o tehotenstve hovoriť nahlas a tešiť sa. Nejako som od začiatku cítila, že tentoraz to bude dievčatko, a opäť, tak ako pri Kubkovi, som sa nemýlila – maminy proste vedia. Našťastie celé tehotenstvo prebehlo bez komplikácií – i keď dodnes skutočne nemusím paradajkovú omáčku. 🙂

Keď ma hospitalizovali pre vysoký krvný tlak, plakala som a nedokázala som si predstaviť, ako to tí moji chalani doma bezo mňa zvládnu. Nevedeli mi povedať, či to bude deň, dva, alebo týždeň. Kristínka však razom pochopila vážnosť situácie a vypýtala sa na svet hneď v prvú noc v nemocnici, pretože vedela, že by nám dlho bez Kubka bolo veľmi smutno. Som vďačná za tú hospitalizáciu, pretože sa obávam, že keďže sa Kristínka narodila tak strašne rýchlo, tak ak by som nebola už v nemocnici, prišla by na svet niekde vo Vajnoroch na námestí alebo na bratislavskom obchvate. Je to veľká huncútka s vynikajúcim maskovaním, pretože ešte pol hodiny pred pôrodom monitor nezaznamenal žiadne kontrakcie a sestrička ma s tabletkou proti bolesti poslala vyspať sa a načerpať sily na ďalší deň. Vtedy sa mi cesta výťahom v ružinovskej nemocnici z desiateho na deviate poschodie zdala asi najdlhšia v živote. Zvládli sme to však obe, ja som nejako stihla dobehnúť na pôrodné kreslo a ešte aj keď píšem tento článok, tisnú sa mi slzy do očí (áno, zase) a po tele mi behajú zimomriavky, aký to bol úžasný pocit, keď sa mi Kristínka narodila.

Lepšie dieťatko som si ani nemohla priať, hneď v pôrodnej sále sa krásne prisala a dve hodiny, ktoré sme tam strávili spolu (samozrejme, sestrička z času na čas nakukla), boli neskutočné. Patrili iba nám – mame a dcére. Kristínka je skvelý malý človiečik a vidieť ju rásť je úžasné. Jej napredovanie v prvých mesiacoch je strašne rýchle a mne je smutno z toho, ako ten čas letí. Snažím sa užiť si každú chvíľu. A vždy, keď som unavená alebo smutná, dobíjam si baterky jej úsmevom.

I keď tieto články boli hlavne o Kristínke a jej „bruškovaní“, veľakrát som spomenula aj nášho Kubka. Aj on sa za ten rok veľmi zmenil. Vyrástol z neho veľký škôlkar, musel si zvyknúť, že už nie je v rodine jediné dieťatko, a musím ho pochváliť, že to všetko zvládol bravúrne. Kristínku nadovšetko miluje a i keď občas nevie pochopiť, že keď Kristínka spí, mal by byť trošku tichšie, je jej úžasným veľkým bratom. Milujem rána, keď sa nikam neponáhľame a stretneme sa všetci v našej posteli. Moje dve detičky – moja rodina. A ja viem, že to stojí za to – všetky tie bolesti, vypadané vlasy aj prerušovaný spánok.

Na záver ešte historka s Kubkom, aby ste vedeli, že sú aj zlé dni a aj ja som len normálna mamina a občas mi vyjde z úst nejaké to „vyhrážanie“. Kubko ma hneval, a tak som nejako neudržala emócie na uzde a povedala som mu, že mu takú strelím, až mu hlava odletí (samozrejme som túto vyhrážku nenaplnila, hlavu má stále na krku). Kubo sa na mňa pozrel so všetkou tou detskou vážnosťou, zamyslel sa povedal: „Ale, mami, to nie, to by som potom nemal ani oči a nič by som nevidel!“ Nuž, aj pre tieto „hlášky“ je úžasné mať deti.

Milé maminky, či už tie svoje detičky máte, čakáte ich, alebo po nich veľmi túžite, prajem vám, aby ste si to užili. Aby ste mali veľa síl a zo všetkého vedeli vyťažiť hlavne to pozitívne.

Katarína

17.10.2013 12:27

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist