Dokáže hypnóza liečiť?

Chce sa vám spať, ľavá ruka je ťažká, oči sa vám zatvárajú… Hypnóza. Má skutočne takú moc, aby nás vedela liečiť?

V predchádzajúcich obdobiach sa na hypnózu nehľadelo veľmi s dôverou. Nebola zakázaná, ale nikto ju nepropagoval. A istá nedôvera k nej trvá dodnes. Pritom skutočne ide o liečebnú psychoterapeutickú metódu. Je založená na zmenenom stave vedomia.

Terapeut uvedie človeka do hypnotického tranzu a potom ho z neho opäť vyvedie. V hypnotickom tranze sa dá rôznym spôsobom pracovať na mnohých problémoch. Stačí dvadsať až tridsať minút u dospelých, u detí desať minút.

Hypnóza s deťmi

S deťmi je hypnóza roztomilá preto, lebo všeobecne lepšie podliehajú sugescii. Navyše sú ešte zmanipulované všetkými systémami presviedčania. Malému dieťaťu poviem, že existujú trpaslíci, a ono tomu uverí. Tým, že deti vnímajú energiu, vidia energiu, vidia aj trpaslíkov a víly. Dospelý človek to jednoducho nevidí, lebo má v sebe logické systémy presvedčenia. Prečo deťom rozprávame rozprávky? Lebo im veria.

Hypnóza sa mi dobre osvedčila pri zajakávaní, ekzémoch, alergiách. Napríklad dieťaťu alergikovi možno v zmenenom stave vedomia povedať: „Keď budeš spať, prídu Mach a Šebestová a budú ti hojiť tvoje vyrážky.“ Tým sa posilňuje imunitný systém. Jednému dieťaťu som vsugerovala, že Mach a Šebestová mu stavajú srdcovú priehradku. Pamätám si, že jeho stav bol dosť vážny. Ale my sme to vylepšili natoľko, že operácia, ktorú malo dieťa podstúpiť, sa odsunula.

Nevieme, čo všetko náš organizmus dokáže. Keď vlastne približujem prácu podvedomia, hovorím, že mozog dokáže vytvoriť všetko, čo si vie predstať. Ale keď mu poviem: „Predstav si nekoňa,“ nepredstaví si ho. Dieťatku môžeme vsugerovať, že Mach a Šebestová robia to a to. Dokáže si ich predstaviť, vyrážky pozná. Podvedomie pracuje tak, aby splnilo náš príkaz. Deťom, samozrejme, nehovorím, že je to hypnóza, ale: „Poď, pôjdeme sa pozrieť tam niekam hlboko, kde tie vyrážky rastú. A mohli by sme tomu pomôcť, aby si sa vyrážok zbavil.“

Kde sa končí moje právo

Sú vlastne dve metódy – buď si človek po hypnóze nepamätá nič, alebo si pamätá všetko. Záleží na terapeutovi. Nemyslím si, že mám právo meniť vedomie – podvedomie človeka. Takže vždy chcem, aby si ľudia pamätali všetko, čo sa s nimi dialo, čo prežívali. Zdá sa mi to etické. Môj názor je, že je oveľa lepšie, keď človek vie, na čom sme pracovali. Pretože ak sa do podobnej situácie dostane druhýkrát, vie, ako ju dokázal spracovať.

Hypnóza nie je pre každého

Hyperaktívne deti sú všeobecne horšie hypnabilné, pretože nevydržia v pokoji, neustále sa vrtia. Pamätám si, ako som mala terapeutickú skupinu hyperaktívnych detí, s ktorými som skúšala autogénny tréning a relaxačné techniky. Nakoniec som to vzdala a povedala im, nech si robia, čo chcú. Lietali po celej telocvični hore-dole, boli úplne neskutočné. Kto si myslí, že touto formou možno pracovať s každým dieťaťom, veľmi sa mýli.

Myslím, že sa hovorí, že približne sedemdesiat percent detí je hypnabilných. Tridsať percent jednoducho nie, lebo majú veľkú voľnú kontrolu.

Deti mi musia dôverovať

Je potrebné, aby dospelý aj dieťa svojmu terapeutovi verili. Kým idem s dieťaťom do nejakého hypnotického tranzu, musí ku mne získať dôveru. Musí vedieť, že u Tamary sa nič nedeje. Je to pekná práca.

Vďaka hypnóze som sa naučila pracovať so sugesciami. V podstate som si ich z hypnózy vytiahla a podsúvam ich deťom bez toho, aby som musela hypnózu vykonávať, čo je tiež zaujímavá technika. Napríklad dieťaťu poviem: „Počúvaj, keď tak pekne jazdíš na bicykli, tak prečo by si nemohol vedieť aj hovoriť?“

Dieťa spozornie, keď mu poviem, že jazdiť na bicykli je horšie než hovoriť. Poviem mu, aby si predstavilo, ako jazdí na bicykli – mám dieťa na kolenách a ľahko ho chytím za hlavičku, je to taký ľahký hypnotický tranz – a: „Teraz ideš na bicykli a pozri sa, ako krásne rozprávaš, to je super, však?“ Spojím aktivitu, ktorá sa deťom darí, s tým, kde je problém.

Hypnóza nie je všeliek

Hypnóza nie je všemocná. Keď mi niekto zavolá, že chce ísť ku mne na hypnózu, poviem mu, že o tom rozhodnem ja. Hypnóza je opradená rôznymi tajomstvami a je pár úžasných príbehov, keď sa niečo podarí na jednom sedení. Ale každý, kto používa hypnózu, povie, že sa to stáva len výnimočne. Niekedy sa to môže podariť na štvrtom-piatom sedení a niekedy to nemusí vyjsť vôbec.

Snažím sa používať hypnózu v najkrajnejšej miere. Ľudia očakávajú, že táto forma terapie ich zbaví problémov bez toho, aby sa o to pričinili. Kým sa však problém neodkryje, nerozdiskutuje, nepreberie, neurobí sa analýza, rovnako sa nič nedeje. Ľuďom nestačí si problém len uvedomiť.

Oni povedia: „To ja viem, ale čo teraz?„ Je potrebné prísť na to, prečo opakujú rovnaké chyby, prečo robia to či ono. Lebo sa to vtedy naučili… Takže to treba zmeniť. Buď ich môžem nechať rozprávať, alebo ich nechám mlčať a vediem ich, dám im sugesciu: „Ak už ste na mieste problému, zdvihnite pravú ruku.“ Keď sa dopracujeme k problému, vrátime sa späť a celý problém s klientom preberieme – pri vedomí – a ja sa ho spýtam, ako by sa mu páčilo, keby celá situácia vyzerala inak. On mi to opíše, na základe vedomia. A ja sa s ním môžem vrátiť naspäť do hypnotického stavu a opísať mu situáciu, ktorá bola zlá, nanovo, tak ako si on praje, aby bola vyriešená. Tým prekryjeme negatívny zážitok pozitívnym.

Čítajte tiež:

Je to odborný zákrok

Ctím si svojich učiteľov. Docent Zíka nám hovorieval, že najprv je potrebné naladiť sa na klienta. To znamená, že urobíte iba vstup do hypnotického tranzu, aby ste videli, ako človek reaguje. Je vhodné urobiť takzvanú prázdnu hypnózu: vstúpime do zmeneného stavu vedomia a necháme klienta, nech mu tam myšlienky voľne plynú, zavedieme ho na príjemné miesto, kde mu bude dobre.

Neodborne vedený hypnotický tranz môže viesť až k psychickej poruche. Mám klienta, u ktorého sa po nepodarenej hypnóze rozvinula schizofrénia. Ide o odborný zákrok. Človek sa tiež nenechá rezať kdejakým felčiarom, ale lekárom ortopédom. Ak ľudia chcú podstúpiť hypnózu, mali by vždy ísť k niekomu, na koho majú odporučenie.

Nie je to nič jednoduché, zažila som to sama na sebe. Viem, čo to s človekom dokáže urobiť, keď sa stane chyba. Mala som zničené všetky kĺby, nechty obhryzené do polovice. Bol to strašný stav, bolo mi teplo, zima. Keby som nevedela, že som urobila chybu, tak by som skĺzla do psychózy. Takže v žiadnom prípade by to nemalo byť tak, že si dve kamarátky prečítajú niečo o hypnóze a povedia si: „Poď, skúsime to. Ja ťa odpočítam a bude to.“

Čo sa dá v hypnóze riešiť?

Dá sa pracovať s obezitou. To znamená, že sa navodí sugescia, že človek je. Alebo sa dá riešiť, prečo si človek vyberá stále rovnakých partnerov. V hypnóze sa dá ísť po časovej línii veku – snažíme sa nájsť moment, keď si žena začala vyberať týchto partnerov. To, že si uvedomí vznik problému, jej pomáha, aby si povedala: „Tak, musím to opakovať? Nie, nemusím to opakovať.“ Podobne sa dá pracovať aj s fajčením či úzkostnými stavmi.

Dávam takúto sugesciu: „Nájdite si problém a pozvite niekoho, kto vám ho pomôže vyriešiť, a pozorne ho počúvajte.“ Teraz tam príde niekto – môže byť živý alebo mŕty – napríklad babička, ktorú mal dotyčný rád, a pomôže mu.

Hypnotické tehotenstvo 

Mám rada prácu s mamičkami adoptovaných detí. V hypnotickom stave dám takejto matke sugesciu: naladím ju na milovanie s partnerom, aké je to nádherné, ako jej rastie bruško, ako tam je to jej dieťatko, ako mu búši srdiečko, ako ho hladká… až do pôrodu. A je pravda, že mamy majú pocitovo vzťah k adoptovanému dieťaťu iný, než keď tam tento úsek nie je. Ale nie každá matka adoptovaného dieťaťa to chce. Ja osobne by som ich najradšej všetky „nahnala“ na skupinovú terapiu.

A ako prebieha vstup do hypnotického stavu?

Klientovi poviem: „Pekne sa posaďte alebo si ľahnite, ak chcete, zavrite oči alebo fixujte nejaký predmet. Teraz je pre vás dôležitý môj hlas a hudba.“ Pomaly začnem upokojovať jeho dych a myšlienky, naladím sa na jeho dych, akoby som dýchala s ním. To trvá asi tak 2 až 5 minút. Keď vidím, že jeho dych je pokojný, tak začnem „odpočítavať“. “Predstavte si, že pred sebou máte schody, môžu ísť nahor, nadol, môžu byť drevené, kamenné, sklenené, jednoducho také, aké sa vám páčia. A vy teraz po nich pôjdete. Ja ich budem počítať, je ich desať a keď poviem desať, tak budete na mieste, ktoré máte rád…“ Tento úvod rôzne mením, ale v kocke vyzerá asi takto.

S deťmi niekedy lietame na metle, staviame stroje času a letíme do minulosti. Pán docent Zíka vždy hovorieval, že záleží na našej fantázii a tú mám skutočne dosť dobrú.

12.5.2016 12:57| autor: Tamara Cenková

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist