11. 12. 2016  |  Meniny: Hilda

Baby LIVE! Šarlotka (25): Spievam ako Gott. Či lepšie?

Ako si len poškriabať tie štekliace ďasná, aby konečne vykukol ten zub? Šarlotka premýšľa, aká masáž zaberie na zuby. Mamina Mika zas húta, ako na myši v komore.
foto: Braňo Herchl

Zuby vylezte!

Ach tie moje zuby! Nie a nie vyliezť von, stále sa tam skrývajú v ďasne a šteklia, bolia, hnevajú. Niekedy by som si do úst dala najradšej mamin pilník na nechty a poškrabala sa ním.

Keď je najhoršie, natrie mi mama alebo tata taký super krémik, čo chutí ako čaj a v sekunde je po bolesti. Síce si necítim ani jazyk, ale to neva, hlavne že ďasná nešteklia.

Mama mi hovorí, že už mám toľko “rokov”, že by som už nejaké zuby mala mať. Len neviem ako ich mám prinútiť vyliezť, skúšam kadejaké masáže všetkým, čo dostanem do ruky a zatiaľ to nefunguje. Už som aj skúšala dlhšie spať v noci a tiež nefungovalo. Ale máme kámošku, čo mala rok a bola ešte bez zuba takže ani nie som pokazená.

Hlad je hlad

Mama vypiekla s hladoškami myškami v komore. Všetko schovala do takých veľkých zelených plastových škatúľ. Teraz už len tato furt nájde chúďatá malé v pasci, lebo od hladu už ani nevidia, kade chodia, tak rovno do nej skočia. Kým ešte mali čo jest, pasce ich nelákali, ale hlad je hlad, to viem sama najlepšie a tak poď ho medzi železá.

Aj ku našim pipinám sa nasťahovali také väčšie myšky, ale tie moc nemáme radi, lebo sú to prešibané svine (tatov výraz neprešiel cenzúrou).

Naši bojujú so všetkými hladnými zvieratkami, aby nám nezjedli celý dom, lebo však kde by sme potom bývali. Vraj sú tento rok všetky akési hladné, asi bude tuhá zima, to hovorí náš sused Viľmuš. On je tiež stále hladný a tak ako ja, najradšej papá z fľašky.

Prečítajte si tiež:

• Zúbky a nechtíky
• Zaspí len so svetielkom


Zuby poďte von!

La-la. Ide mi to, nie?

Spievam ako Gott. Mám také hračky, ktoré spievajú kadejaké pesničky a ja sa od nich učím. Niekedy si naši zapchávajú uši, lebo spievam hlasno a vraj to ešte nemá tú správnu tóninu, mne sa však páči ten zvuk, ktorý mi vychádza z hrdla a nejako to predsa naladiť musím, no nie?

Niekedy sa od samej námahy až rozkašlem, ale to len vtedy, keď spievam dlho a hlasno. Sem-tam sa mi podarí aj Dolči zaspievať rovno do ucha, potom sa mi dva dni vyhýba. Som ju minule poštípala, lebo ona je taká mäkučká a plyšová ako moje hračky, tak ma trošku pohrýzla. Ale vlastne ani nepohrýzla, ale len tak naznačila, že jej ubližujem a keď neprestanem, že ma pohryzie.

Naši jej potom vysvetlili, že ja môžem a že to musí vydržať so mnou, až kým trošku podrastiem. To je, čo? Ja fakt môžem všetko, je to super byť bábätkom v našej rodine.

Už som „vystupovala“ aj v kostole

Boli sme tento víkend na krstinách nášho minisuseda Erika. To bola zábava!

Sme tam išli autom dosť dlho, aj okolo takých krásnych bielych kopcov, ale som si pospala po ceste a potom sme boli v kostole, kde keď tety spievali, tak som sa sámoška pridala aj ja, ale ma mama vyniesla vonku, lebo že ešte neviem slová.
A potom sme išli do takej super reštiky plnej usmiatych a milých tiet, čo nám nosili jedlo a koláčiky a mne jabĺčko doniesli a stále sa na mňa usmievali. Aj som im zaspievala moje najnovšie hity z kostola a fakt bolo supiš.

Hlavne že Erik už príde domov, budeme sa chodiť spolu kočíkovať a hrať a konečne ho budem môcť babrať. Musí trochu pribrať, lebo je fakt taký mini, keby ste ho videli, pri mne vyzerá vraj ako dieťa z koncentráku. Jeho dve nohy dokopy sú jak jedna moja. Ale vraj je to chlap a dobehne ma šup-šup.

Čítajte aj:

• S bábätkom na koncert?
• Ako rýchlo uspať dieťa

Plačem, musím kontrolovať

Mama mi vylepšila kočík. Objednala u takej tety krajčírky bodkované vnútorné tričko a vonkajšie nepremokavé tričko „na nohy“. Parádička, všetci ma na ulici obdivujú, páčim sa im a mne sa páči, že si ma všetci všímajú. Tak sa stále škerím, otŕčam ďasná a ochkajúci sa potom smejú ešte viac.

A už máme s našimi spoločnú reč. S tatom si kričíme navzájom, on sa odo mňa učí, ako správne kričať na plné hrdlo. A s mamou si spievame alebo bečíme ako ovečky. Tak na striedačku, raz ja, raz mama.

Mám teraz také divné pocity, ako keby ma naši chceli opustiť. Dosť často, keď sa zobudím a nevidím nikoho pri sebe, zľaknem sa a plačem. Veľmi sa bojím, že ma niekde dajú preč. Lebo mne je pri našich super a nikam nechcem ísť. Aj v noci stále kontrolujem mamu, či je pri mne.

Sem-tam, keď som veľmi vytrvalá v kontrolovaní, dostanem cicu, naplním bruško mliečkom a zaspím na mame. To sa mi páči najviac, len mama protestuje, že je potom na druhý deň ako zombie.

Znie to ako niečo dobré na jedenie, tak ju vždy potom skúšam zjesť, či mi bude chutiť. Len je taká voľajaká veľká, nezmestí sa mi do úst. Ale budem poctivo skúšať, raz sa mi to určite podarí.

Držte palce

Spievajúca Šarlotka

Foto: Braňo Herchl

15. 11. 2012 |

Naposledy navštívené