Baby LIVE! Šarlotka (71): Kvetinkový svet

Som typ človeka, ktorý je odsúdený otvárať ústa nad niektorými nepochopiteľnosťami asi do konca života. Hoci sú to opakujúce sa situácie, niektoré skoro rovnaké len s inými osobami a obsadením, vždy tak nejako tajne dúfam, že som poučená a podobným situáciám sa dokážem bezpečne vyhnúť.

Nie som však až taká dobrá a opäť som sa utvrdila v tom, že neviem dosť dobre spracovať emócie týkajúce sa hlúpych ľudí. To, či sú hlúpi, alebo nie, je čisto môj subjektívny názor vychádzajúci práve zo spomínaných emócií, ktoré sa nahromadia v mojom hrudníku a niekedy mi až nedovolia správne dýchať a obmedzujú moje srdce v činnosti.

Včera sme sa vracali zo služobky z Budapešti. Pred odchodom sme sa chceli najesť, aby sme vydržali dlhú cestu len s „cikpauzami“ a aby si Šarlot mohla v pokojne v aute pospať čo najdlhšie. Rovno oproti miestu, kde sme na noc zložili hlavy, bola malá reštaurácia, ktorá v názve niesla pizzu, kávu a cestoviny. Keďže cestoviny máme radi, sadli sme si a ako jediní hostia sme predpokladali, že sa rýchlo najeme a pôjdeme smerom domov.

Po asi 30 minútach čakania na jeden šalát, jedny „ňoky“ a jednu pizzu sme sa boli informovať u čašníčky, kde je problém, na čo ona promptne vbehla do kuchyne a postupne, s asi 5- až 7- minútovými prestávkami, začala nosiť porcie jedla. Nie sme fajnšmekri, a hoci máme radi dobré jedlo, život nás naučil, že „pre hladného nič planého“, a tak sme sa pustili do prineseného. Ja, cítiac sa ako rozmaznaná princezná, som zjedla zo svojej porcie asi 15 %, hojne som si ju posolila a okorenila, a aj napriek tomu som nebola schopná zjesť viac.

To, čo priniesli na stôl ako pizzu so štyrmi druhmi syra, som videla prvýkrát v živote – bolo to niečo medzi langošom a domácou pizzou z lístkového cesta. Šalát obsahoval jedno vajce rozkrojené na päť častí, polku konzervy tuniaka, zopár lístkov zeleného šalátu a pár opečených kúskov papriky. Jedlo nemalo chuť, nemalo tvar a ani dostatočne vábnu formu na to, aby sme boli spokojní.

Keďže sme fakt boli hladní, niečo sme zjedli a keď sa priblížili traja mladíci a rozhodovali sa, či sa tam idú najesť, s odhodlaním sme im to neodporučili. Na to zareagovala asi pani majiteľka sediaca pri vedľajšom stole, popíjajúca kávu a fajčiaca cigaretku (predtým vyšla z kuchyne, takže asi varila ona) a lámanou angličtinou sa nás spolu s ďalšou pani (kamarátkou? čašníčkou? spolumajiteľkou? mamou?) začala pýtať, či nie sme spokojní s jedlom a prečo.

Napriek tomu, že niekoľkokrát sme im ja i Norko vysvetlili, že to, čo nám ponúkli, nebolo dobré jedlo a už vôbec nie talianske (čo bola obhajoba pani „asimajiteľky“), ale že napriek tomu sme slušní, nechceme sa hádať, všetko zaplatíme a odchádzame, pustili sa obe do nás ako dva supy. Vykrikovali na celú ulicu, obhajovali svoju taliansku kuchyňu a my sme im vysvetľovali, že toto ako jedlo fakt nemôžu ponúkať a ešte za to aj pýtať peniaze. Po asi 10 minútach intenzívneho vykrikovania a nášho ústupu sme odtiaľ „ušli“ nechajúc za sebou neustále výkriky a nadávky. Našťastie, po maďarsky veľmi nerozumiem, takže ma to netrápilo. No povedzte mi niekto, je toto spôsob, ako sa vyrovnať so slušnými, hoci nespokojnými klientmi? Podľa mňa nie. Tieto dámy a im podobní ľudia robia zlé meno spoločnosti, v ktorej žijú.

Čítajte aj:

Aký má vaše dieťa temperament?
Očkovanie – komplexný prehľad
Kliešte. Ako na ne!

Niekedy mám obrovskú chuť presťahovať sa niekam, kde žijú len inteligentní ľudia s podobným svetonázorom, ako mám ja, kde sa budem môcť každý deň realizovať, kde nebudem musieť strácať čas a energiu s niekým, kto si to nezaslúži a ani o to nestojí. Ako hovorí moja mama, keby hlúposť kvitla, celý svet je odrazu krásne kvetinkovo-farebný. 🙂

Včera v posteli pri zaspávaní som sa rozhodla, že svoje dieťa budem intenzívne vystavovať podobným situáciám, ako sme zažili včera, kvôli tomu, aby bola schopná správne reagovať, aby jej takíto ľudia nedokázali zdvihnúť tlak, aby sa s nimi naučila komunikovať a akceptovať ich. Aby bola ako jej otec a podobné okamihy zvládala s pokojom Angličana. Ja som túto vlastnosť do vienka nedostala a hoci na sebe intenzívne pracujem, často ma podobné situácie privádzajú do nepríčetnosti a len s veľkým sebazaprením som schopná nepoužiť na ich riešenie päste a opätky lodičiek.

Norko mi počas cesty vyslovil pochvalu za to, ako bravúrne som to zvládla, ako som nekričala, len s udiveným výrazom tváre hľadala správne slová na vysvetlenie, ako som sa slušne a s úctou snažila niekoľkokrát dospieť do zmieru a hoci sa mi to nepodarilo, na konci som nikoho nezbila a neprizabila. Vraj si mám ako odmenu kúpiť kabelku :-), tak si radšej idem kúpiť komodu do predsiene, videla som ju v zľave, a tie topánky pohodené kade-tade pri dverách začínajú oberať moju myseľ o pocit neskutočného šťastia z vynoveného domu.

A Šarlote treba kúpiť teplejšiu bundu. 🙂 Stala sa zo mňa zodpovedná matka, ktorá prestala myslieť na svoje blaho a odrazu (na moje vlastné prekvapenie), som ochotná vzdať sa svojich „výhod“ v prospech rodiny a dieťaťa. Neustále sa utvrdzujem v tom, že pocit „matky“ vo mne pomaly, ale isto rastie a začína naberať správne kontúry.
Hor´sa do bazárika, určite ulovím najkrajšiu bundičku v okolí. 🙂

Vaša „skorodiplo-matka“

Mika

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist