Baby LIVE! Šarlotka (102): Učiť sa, učiť sa, poučiť sa…

S príchodom Izabely do nášho života sa všetko kompletne zmenilo. Ako som si plánovala dni a týždne po pôrode, tak som sa musela veľmi rýchlo zmieriť s tým, že „plány zožrala koza”. 🙂

Niektoré dni mi pripadajú ako zlý sen, o ktorom sa mi ani nesnívalo. Hviezda ryčí na všetky svetové strany, ja mám z toho pekné nervy, ju bolí bruško (asi), mňa hlava (určite) a keď nás v takomto stave nájde Norko po príchode domov z práce, radšej si ju zoberie a odnesie ju niekam von. Ďaleko od mojej reality, nech si jedna od druhej oddýchneme. 🙂 Po hodine mi však chýba. Tak ako môže chýbať jedno oko či obe ruky. Je to závislosť kvietka od slnka. Jedna bez druhej nedokážeme existovať.

Som človek-konzerva, ktorý často problematicky znáša rýchle zmeny plánu. Aj keď sa viem prispôsobiť, niekedy sa nezaobídem bez „zbytočných“ emócií. Vždy však vysvetľujem všetkým nespokojným, podľa ktorých príliš kričím alebo som príliš nervná, že žena bez emócií je ako jaskyňa bez speleológa. Existuje, no nie je objavená jej krása a originalita. A hoci sme spolu s mojím mužom už zažili kadečo za tých skoro 10 rokov, čo sme spolu, každý deň ma vie prekvapiť, každý deň ma dokáže naštvať, každý deň ho ľúbim o kúsok viac ako vtedy, keď som si to prvýkrát uvedomila. 🙂 S príchodom detí do nášho života sa mnohé zmenilo, mnohému sme sa museli či chceli naučiť, mnohé nás obohatilo a mnohé ochudobnilo. Už sa nevieme zbaliť do polhoďky a vyraziť len tak hocikam. Teda Norko si stále myslí, že to tak ide – tu si, prosím, všimnite zásadnú rozdielnosť vo vnímaní reality, to je ten povestný rozdiel medzi mužmi a ženami. Kedysi som čítala veľa o tejto rozdielnosti, teória je však úplne iná ako prax. A hoci sa situácie rokmi opakujú a v zásade je náš život stále v rovnakých vlnových dĺžkach, sem-tam prichádzajú okamihy, keď musíme prehodnotiť svoje názory, zmeniť svoje zásady a upraviť si očakávania. A ja upustiť od svojho pohodlia.

fotka.jpg
Izabel sa cuduje, kde sa to ocitla

Deti kompletne prerušili a naštrbili naše životné očakávania a keď mi niekto ešte niekedy povie, že mať deti a byť matkou je to najúžasnejšie a najjednoduchšie na svete, pravdepodobne sa mi otvorí nožík vo vrecku. Byť matkou jedného či dvoch alebo troch detí je veľmi náročné. A naše babky a mamky to nezvládali lepšie ako my, len o tom nepísali, nehovorili a neexistovali psychiatri a psychológovia.

Patriť však do vlastnej rodiny, kde každý člen má svoje miesto a svoj význam, je úžasné. Večer, keď si zmorení ľahneme do postele, smejeme sa nad našou detskou naivitou, ktorá sprevádzala prvé odhodlanie byť rodičmi. Ako sme médiami obalamutení očakávali usmiate, spokojné, radostné bábätko, ktorému budeme skvelými rodičmi, ktoré sa narodí a okamžite z neho bude malý dobručký anjelik so všetkými zúbkami, s dokonalou imunitou, s vlastným svetonázorom, plynule hovoriaci aspoň dvoma svetovými jazykmi. Prekvapenie prišlo hneď po prvom pôrode, no riešiť problémy jedného človiečika bolo ešte v pohode. Po druhom pôrode, ktorý bol starostlivo naplánovaný, očakávaný a vnímaný ako ďalší medzník v našom živote, sa všetko zmenené kompletne zmenilo. Čakali sme opäť to spokojné a usmiate „Guten tááág, my mum“ a neočakávane prišli depresia a plač. A bolesť. A strach. A nepochopenie. A únava. A každodenné nenaplnené očakávania. Vždy keď jeden deň nadobudnem pocit víťazstva a spokojnosti a mylne očakávam, že už viem, čo ma zajtra čaká a som na to pripravená, nájde ma zajtrajšok nepripravenú.

Byť dobrou matkou znamená obetovať seba a svoje pohodlie. Už navždy. Nejde to vrátiť, nejde to na chvíľu stopnúť a vyfúknuť si. Každú minútu som v strehu, každú sekundu ich ľúbim viac a viac a to ma zaväzuje viac a viac.

Tá obrovská zodpovednosť mi kradne pokoj, tá neopísateľná láska mi ho vracia dvojnásobne späť. Každým novým dňom si uvedomujem, kým som a kým som vždy chcela byť.

Matkou mojich dvoch dcér, ktoré ma oberajú o všetko a zároveň ma učia učiť sa novému. Spoznávam seba a svojho muža v nových pozíciách, hľadám skryté rezervy, lovím v pamäti všetko, čo ma učili moji rodičia. Hľadám si tú správnu cestu životom, objavujem samu seba a nútim sa vstať aj len po hodine tvrdého spánku, keď počujem z vedľajšej izby: „mamiííí, mamííííka, rýýýýklo, cikaaaaj!“

fotka1.jpg
Lotka posiela pusu

Netušila som, do čoho idem. Deti mi prevrátili život naruby, ale nemenila by som. Možno keby som vedela čo ma čaká, mala by som ich skôr. Pretože odrazu si dokážem uvedomovať dĺžku sekundy, keď vidím, že Lotka padá, môj mozog vyhodnotí celú situáciu, navrhne mi, ako pádu zabrániť, rozhodne sa pre najlepšie riešenie, vydá pokyn rukám, tie sa natiahnu…. a Lotka je už medzičasom na zemi a plače od bolesti. Vtedy si uvedomím, že sekunda je príliš dlhá a zároveň príliš krátka.

Tak ako život. Dlhý, no veľmi krátky. Náročný vo svojej nekonečnej kráse.

Keď sa opäť raz stretneme, či už online alebo osobne, budem už staršia a skúsenejšia, no stále budem mať pocit, že mám ešte len 25, že tie vrásky mám nakreslené, že tie slečinky cupkajúce vedľa mňa ešte nemôžu byť moje deti….veď ja som ešte stále taká neskúsená, moja mama je stále príliš mladá, môj muž je stále mojím kamarátom, dom ešte stále nemáme dorobený… budem rada, ak sa ešte niekedy stretneme, ak mi ešte niekedy prejavíte úctu a náklonnosť, ak sa stotožníte s mojím názorom, ak budete mojimi známymi, kamarátmi, čitateľmi.

ĎAKUJEM!

Mika & Bombičky

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist