Baby LIVE! Šarlotka (51): Budem picaso či pikolo?

Grüezi von Schweiz! Zas sme na cestách s našimi, oni pracujú a ja si užívam. To je tak super, že som sa narodila do cestovateľskej rodiny. Už viem hovoriť všelijakými jazykmi a pritom mi mama stále rozumie. Všade, kde je so mnou mama, som doma, ľudia sa na mňa stále len usmievajú…sveta žiť! Hlásim sa ja, Šarlotka!

Nový kočík, trošku sa v ňom strácam

Naši museli ísť na nejaký veľtrh do Ženevy, tak sme najprv vybavili robotu a potom sme sa pozvali k našim kamošom do Luzernu.

U kamaráta uja bývame a k tete kamarátke chodíme na raňajky. Veľmi dobre sa tu cítim, len ma naši prekvapili novým kočíkom, vraj cestovným a asi mi je ešte veľký, necítim sa v ňom pohodlne a ani v ňom neviem spať.

Ešte šťastie, že mám so sebou moju cestovateľskú postieľku, lebo v nej sa cítim dobre, a preto tam spím aj cez deň.

Postieľkový tréning

Mama hovorí, že je to dobre, lebo vraj ma chce zas dať do jaslí, a tam sa spí v postieľke, takže musím trénovať.
Moja teta Zuzka, čo sme sa každý deň kočíkovali a hrali a učili nové zvieratkové grimasy, musela ísť totiž do roboty a už ku mne nechodí.

Aj mi je smutno a aj jej je smutno, no už ma bola pozrieť. Doniesla mi plyšáka, že sa chce rozlúčiť, ale som nebola v robote (babina mi povedala). Takže príde budúci týždeň, už sa na ňu veľmi teším.

Asi aj budem smutná, ale mama hovorí, že život ide ďalej, ľudia do života prichádzajú a iní odchádzajú, aby im uvoľnili miesto. Som zvedavá, kto zaplní voľné miesto po Zuzke.

Prečítajte si tiež:

• Potrebuje moje dieťa pas?
• Ako rýchlo uspať dieťa

Chcú zo mňa kávičku?

Do Švajcu sme cestovali tak zvláštne. Najprv sme išli chvíľu autom, potom tata auto naložil na taký oooobrovský prenášací vlak a my sme si ľahli dovnútra toho vlaku do postieľky a keď sme sa ráno zobudili, už sme boli skoro tam.

Potom sme ešte išli chvíľu autom a odrazu sme boli u našej kamošky, čo bola u nás v lete na dovolenke a stískali sme sa a bozkávali a grimasili celých 10 minút.

Naši mi do cesty pripravili kresliacu tabuľku s ceruzkou, lebo teraz veľa kreslím a vraj zo mňa bude nejaké picaso. Tata, keď sme na káve, tak si vždy pýta “pikolo”, žeby zo mňa chceli mať kávičku?

No to je jedno, hlavne že mám konečne svoju vlastnú ceruzku a vlastnú zmizíkovaciu tabuľku, kde môžem kresliť, koľko chcem a keď už mám všetko počmárané, tata urobí takým dzindzíkom šup a zas mám čistý papierik.

Hore dole-hore dole.. po kolenách

Novinky z môjho života: Už viem chodiť hore-dole po schodoch. Tu kde teraz bývame je parádna terasa a na nej sú schody. Také akurát na moju nohu. Najprv som skúsila ísť hore, to mi išlo parádne. Dole som sa pokúšala rovnako ako hore, len som išla dole hlavou, lenže ma naši vyhrešili, že to sa tak nemôže, vraj by som si rozbila nos.

Pravda je, že mi to moc dole hlavou nešlo, akosi som nevedel, ako dať ruky a ako nohy…ale mama mi ukázala, že dole schodmi musím ísť rovnako ako hore, zadkom dodola a už mi to ide.
Takže teraz pri každej voľnej chvíľke trénujem. Hore schodmi, dole schodmi, hore schodmi, dole schodmi…

A aj pri chodení ma nohy už viac poslúchajú. Stále sa musím niečoho držať, najlepšie niekoho rúk, ale už sa niekedy len tak pustím a stojím bez pomoci. Ale len na chvíľočku, potom sa rýchlo chytím alebo spravím bác na zadok, šup na štyri a 
fičíííím.

Chodiť po štyroch je také istejšie, lepšie sa udržiava rovnováha. Len mám potom strašne špinavé kolená a ruky a mama sa hnevá, keď ma musí stále prezliekať. Ale teraz ma neprezlieka tak často, lebo nemáme so sebou dosť vecí.

Museli sme ísť malinkým autom, tak sme balili len najnevyhnutnejšie, a preto som mohla byť dva dni v jedných teplákoch, vraj, keď už majú kolená zelené od trávy, je to jedno či budú viac zelené alebo len nazelenalé.

Čítajte aj:

• Oblečenie, topánočky a pobyt vonku
• Poďte s nami zbierať bylinky

Dáždniky… mňam-mňam

Dnes som mala chvíľu super úlovok. Mama niečo vytrhávala v ujovej záhradke a ja som na tráve našla niečo také zábavne mokré, tenké, ružové a dlhé. Aj sa mi to v ruke krútilo a stenčovalo a hrublo, ale než som to stihla ochutnať, mama zvýskla a ukradla mi to.

Mala som v každej ruke jedno, vraj to bolo zvieratko, ale ja som doteraz také nevidela. Nechápem, prečo mama tak zakričala, a prečo som to nemohla ochutnať.

Musím si doma také niečo nájsť znova v záhradke a keď sa nikto nebude pozerať, pochrúmem to a zistím, či mi chutí alebo nie. Lebo napríklad suché lístočky mi moc nechutia, ale konáriky sú parádne. No a hlina je delikatesa. Tú môžem jesť, tak ako tata tie malé čokoládky, čo mu ku káve dávajú. Len mama sa trošku hnevá, keď si všetko pchám do úst, vraj je to nebezpečné a nemôže na mňa dávať pozor v každej sekunde.

Lenže ja chcem svet ochutnať, chcem ho spoznať, chcem vedieť ako vonia a aký je. Mne sa páči, že som konečne tu, a preto si to užívam.

A tie dáždniky, či ako ich to mama nazvala, musím určite čoskoro ochutnať. To si prisahám!

Čavinkooooo

Foto: branoherchl.sk

Viac o téme: dieťanohyruky

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist