Nestretli ste toho pravého?

„Keďže stále hľadám, a nemôžem nájsť, je pravdepodobné, že to nie je tým, že som nestretla toho pravého, ale možno existujú dôvody, prečo pre mňa nie je nikto ten pravý,“ tvrdí psychologička Mgr. Katarína Hollá. „A ak nie sme ochotní či schopní predchádzajúce skúsenosti využiť v ďalšom „pokuse“, tak je niekde chyba. A je potrebné po nej pátrať,“ dodáva psychiater a sexuológ MUDr. Martin Hollý.

Nad jedným z fenoménov súčasnosti – znižujúcim sa počtom uzatváraných manželstiev a zároveň rastúcim počtom detí narodených mimo manželského zväzku sa spolu s nami zamýšľajú manželia, ktorí vychovávajú štyri deti a čakajú piate.

Čím je dané znižovanie počtu uzavretých manželstiev? Potrebou voľnosti, štýlom života, novými profesionálnymi možnosťami?
K.H.: „Pravdepodobne tým všetkým. Už výchova detí je založená na silnej individualite. Snažíme sa deťom dopriať čo najkvalitnejšie vzdelanie, aby boli čo najambicióznejšie. To príliš so založením rodiny nekorešponduje. Výchova silne podporuje egoizmus a ten je znovu v rozpore s nutnosťou prispôsobovania sa v partnerstve či v rodine. Tradície sú už vnímané ako rezíduá, ktoré je nutné prekonať. V mnohých smeroch je najväčšou hodnotou liberalizmus, takže sa relativizuje úplne všetko, teda i sobáš, respektíve trvalý partnerský zväzok.“

M.H.: „Spoločnosť sa liberalizuje. Niekedy mám chuť nazvať túto liberalizáciu krízou tradičných hodnôt. To je však individuálny pohľad konzervatívca. V každom prípade platí, že posledné dve či tri generácie sú pod oveľa menším tlakom spoločenských noriem, a to i vo vzťahu k sexuálnemu správaniu a prijatiu takzvanej psychosexuálnej úlohy. Manželstvo, ktoré je zvyčajne spojené so „založením rodiny“, je vnímané ako alternatíva nezlučiteľná s budovaním kariéry a s aktívnym využívaním tej trochy voľného času, ktorá popri kariére ešte zostáva.

Dôležitý faktor je i to, že spoločnosť partnerský život bez uzatvorenia zväzku akceptuje. To znamená, že môžeme napĺňať svoju prirodzenosť párovým spolužitím i bez formálneho potvrdenia sobášom. To by pred niekoľkými rokmi bolo minimálne veľmi nezvyčajné.“

Môže byť v túžbe po nezávislosti skrytá obava z neúspechu v partnerskom vzťahu?
K.H.: „Iste. Ak chceme žiť v intímnom párovom spolužití, musíme doň veľa investovať. Investícia je citová, čo je veľmi zraňujúce a veľmi neisté. Partner sa môže časom zmeniť, môže nás opustiť. V partnerstve sa musíme prispôsobiť, nemôžeme si ísť každý vlastnou cestou, musíme robiť kompromisy, dohadovať sa a aj sa ovládať. To všetko nás v škole a niekedy ani v rodine nikto nenaučil.“

M.H.: „Nie som si istý, či je možné merať manželstvo úspechom. Jeden z múdrych ľudí, s ktorými som sa v živote stretol, vravieval, že „ manželstvo je „problém“ už vtedy, keď sa vydarí, čo potom, keď sa nevydarí.“ Chcem tým povedať, že bez aktívneho a dlhodobého vytvárania vzťahu nie je možné, aby akékoľvek manželstvo vydržalo. Je isté, že ak si vyberieme toho správneho partnera, je ľahšie vybudovať vzťah. Poznáme však kultúry, kde o výbere partnera rozhodovali, a dokonca ešte stále rozhodujú rodičia. Manželstvo trvá celý život a veľká časť párov sa dožíva šťastnej staroby. Skôr by som uvažoval o neochote moderného človeka odkladať uspokojenie a byť vytrvalý.“

Je v hre príliš veľká emancipácia?
K.H.: „Emancipácia je do určitej miery veľmi prínosná. Problém je skôr dôraz kladený na individualitu a značné miešanie hodnôt. Problém nastáva vtedy, ak sa hodnotou stáva výlučne len naše blaho. Ak v spoločnosti bude čím ďalej, tým viac žien, ktoré volia kariéru na úkor rodiny, tak to asi problém bude. Zdá sa mi, že súčasný babyboom je dôkaz toho, že bez detí to aj tak nedáva veľký zmysel.

A bez svadby? Vzhľadom na liberalizáciu právneho systému zostáva svadba už naozaj len symbolom zväzku, z právneho hľadiska ju nepotrebuje nikto. Pre niektoré z nás je to ešte stále veľké emočné „blaho“, keď môžeme povedať, že som -ová a nie už oteckova.“

M.H.: „Emancipácia nemôže byť dôvodom významného poklesu počtu sobášov. Je pravda, že patriarchálny, ale i matriarchálny model spoločnosti vytvára akúsi jednoduchšiu schému párov. Páry vytvárame i teraz, v čase značnej rovnoprávnosti, no nevydržíme v nich.“

Môže to byť povahová črta, snaha neviazať sa?
K.H.: „Snaha neviazať sa môže byť povahová črta. Ide o to, čo ju motivuje. Či vysoká miera takzvanej novelty seeking, teda vyhľadávanie nového, a teda nemožnosť spočinúť na niečom známom, či napríklad strach z mnohých dôvodov – z odhalenia vlastnej slabosti, z prílišnej citovej angažovanosti. Motiváciou môže byť i neochota prispôsobiť sa, zjednodušene, prílišná sebeckosť.“

M.H.: „Skôr si myslím, že je to tak trochu „in.“ Mnoho singels sú osoby povahovo veľmi závislé. Od mienky ostatných, od rodičov, od spoločnosti.“

Nakoľko ovplyvňuje toto správanie výchova, príklad rodičov?
K.H.: „Veľakrát bolo povedané, že sme ovplyvňovaní v zásade tromi rôznymi faktormi – génmi – teda tým, s čím prichádzame na svet. V tom povahovom je to temperament, výchova rodičov a najbližšej rodiny, ale aj výchova kultúrou a societou, v ktorej žijeme. To znamená, že jedináčik, narodený silne ambicióznym rodičom, bude mať dnes pravdepodobne ťažšiu situáciu pri udržiavaní trvalého partnerského vzťahu než človek s mnohými súrodencami, narodený rodičom silne katolíckym, teda tradične založeným pred dvomi storočiami.“

M.H.: „Rodičovský vzor je veľmi dôležitý. Spôsob, akým ho spracujeme, je výrazne individuálny. Niekedy ho nasledujeme, inokedy sa búrime. Pravda však je, že ak dieťa nezažíva súžitie rodičov, môže v dospievaní či v dospelosti trochu bezradne hľadať ten správny model. Deti z usporiadaných vzťahov môžu mať na druhej strane predstavu, že problémy v manželstve neexistujú, a keď sa nejaké objavia, potom si neporadia.“

O mužoch sa traduje, že sú voľnomyšlienkari. Je to pravda?
K.H.: „Skôr si myslím, že mužom začínajú biologické hodiny tikať neskôr, a tak si môžu dovoliť žiť „bezstarostne“. Zodpovední muži existujú rovnako, ako existujú nezodpovedné dievčatá.“
M.H.: „Nemyslím si, žeby v tom bol nejaký výrazný rozdiel vyplývajúci z pohlavia jedinca. Jasne formulovanému a často razantne presadzovanému „voľnomyšlienkarstvu“ mužov však asi rozumie väčší okruh ľudí.“

Čo ženy voľnomyšlienkarky?
K.H.: „Čo to znamená voľnomyšlienkarky? V každej dobe asi niečo iné. V osemnástom storočí to bola žena, ktorá chcela študovať. Dnes študuje každá, takže je to tá, čo sa nechce vydávať? Ale tých motívov, prečo sa ženy nevydávajú, je veľa. Prosto tradície sú zabudnuté, nič ich do toho netlačí. Možno je žena oveľa väčšia „voľnomyšlienkarka“, keď jej napadne vychovávať deti doma a neposielať ich do rôznych inštitúcií.“ M.H.: „Vnímaný rozdiel môže byť daný väčšou emotívnosťou žien. Niekedy sa im myšlienky či „voľnomyšlienky“ presadzujú horšie. Dôvodom je aj pretrvávajúci stereotyp patriarchálnej spoločnosti a z toho plynúce predsudky.“

Mení narodenie dieťaťa pôvodné názory?
K.H.: „Asi záleží na tom, aké názory máme na mysli. Ak uvažujeme o svadbe, motiváciou môže byť snaha budovať jednotnú rodinu, „profilovať“ sa ako rodina, založiť nové tradície, nový rodinný „klan“, ale aj túžba byť vnímaný ako jeden celok.“

M.H.: „Dieťa do partnerstva zasahuje, o tom niet pochýb. Asi nie je dobré, keď mení názory radikálne. Ako každá nová skúsenosť nás však núti ku korekcii mnohého, čo sme predtým zastávali.“

Môže byť motiváciou „voľného vzťahu“ napätie, snaha byť stále sexi, príťažlivý, nenechať vstúpiť do života nudu?
K.H.: „To, či ostaneme atraktívni a príťažliví, svadba nezaručí. Svadba vlastne nezaručí vôbec nič. Dnes sa dá rozviesť veľmi ľahko a nikto sa na vás nebude pozerať cez prsty. I tí ľudia, ktorí majú z akýchkoľvek dôvodov k manželstvu bytostný odpor, môžu byť úžasným párom, ktorý ma za sebou toľko lásky, intímností, vernosti a iných partnerských atribútov, žeby im hocijaký zosobášený pár mohol závidieť.“

M.H.: „To všetko môže byť i v manželstve. Ide o to, ako to budeme vnímať. Lepšie povedané, ako sa to rozhodneme vnímať.“

Môže sa situácia opakovať, má zmysel byť stále sklamaný?
K.H.: „Každý by mal začať sám u seba. Keďže stále hľadám a nemôžem nájsť, je pravdepodobné, že to nie je tým, že som nestretla toho pravého, ale že možno existujú dôvody, prečo nikto pre mňa ten pravý nie je.“

M.H.: „Ak nie sme ochotní či schopní využiť predchádzajúce skúsenosti v ďalšom „pokuse“, je niekde chyba. A je potrebné po nej pátrať.“

Na Babywebe tiež nájdete:

Prečo sa muži nechcú ženiť?
Musí svadba nutne predstavovať koniec dobrého sexu?
Svadba ako prežitý rituál?

19.11.2010 10:28| autor: Regina Rothová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist