Dosah ústavnej výchovy na dieťa

Text klinického psychológa PhDr. Jeronýma Klimeša by si mali povinne prečítať všetci, ktorí tvrdia, že deti trvalo žijúce v ústavných zariadeniach typu detského domova sa predsa nemajú tak zle. V ideálnom prípade by sme si ho mali prečítať my všetci, matky a otcovia detí, ktoré majú svoju nespochybniteľnú istotu, totiž domov so svojimi najbližšími ľuďmi a bezvýhradnú lásku svojich rodičov. My všetci totiž môžeme pochopiť mnohé zásadné veci…

Málokto si dokáže predstaviť, čo sa deje v mysli novorodenca prvý rok po narodení. Bohužiaľ, čím hlbšie do detstva sa dostávame, tým univerzálnejšie schopnosti si dieťa osvojuje a tým abstraktnejšie musí byť ich uchopenie.

Napríklad málo dospelých vie, čo je ťažisko telesa a na čo je v živote užitočné. No práve to sa učí poznávať dieťa v troch mesiacoch, keď sa snaží prevrátiť z chrbta na brucho. Ani ono nie je schopné ťažisko pomenovať či definovať, ale naučí sa ho vnímať a spolu so zotrvačnosťou využívať na to, aby sa prevrátilo.

My dospelí to robíme neustále, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Kto napríklad ovláda fakt, že naša chôdza na rozdiel od primátov využíva zákonitosti obráteného kyvadla? Napriek tomu sme sa naučili toto zvláštne kyvadlo ovládať v prvom roku života.

Podobne abstraktné je obdobie, z ktorého rodičia šalejú a ktoré by sa dalo nazvať vysokou školou voľného pádu. Ani v tomto prípade nepozná dieťa vzorec s = v.t, ale neustálym hádzaním predmetov na zem a pozorovaním ich trajektórie sa učí predvídať, kam má načiahnuť ruku, aby chytilo padajúci predmet. Napríklad bežný reakčný čas človeka je 0,3 sekundy. Za ten čas padajúci objekt prejde dráhu asi 44 cm.

Len čo si človek uvedomí, že niečo začína padať, vyšle ruku asi o 50 cm nižšie, ako kde vec naposledy videl, a tak ju môže chytiť. Rodič nemusí vedieť, že toto sa dieťa naučilo práve v tomto období, ale stačí, keď má s dieťaťom v tejto fáze primeranú trpezlivosť pri podávaní predmetov. Rad výskumov dokonca ukázal (robil ich napríklad prof. Papoušek v Mníchove), že rodičia ani netušia, aké pomerne abstraktné procesy sa dieťa v tomo období učí, stačí, keď nasledujú svoje rodičovské inštinkty.

Prof. Papoušek robil experiment, keď rodičom ukázal rad obrázkov novorodenca, ktoré sa líšili iba polohou rúk; tváre boli všetky rovnaké. Rodičom dal niekoľko predmetov – cumlík, plienku, fľašku na pitie a podobne. Tí mali pridať vždy jeden predmet ku každému obrázku.

Väčšina rodičov správne určila, že keď si dieťa napríklad strká ručičky do úst, tak je hladné, a priradili mu fľašku. Nikto si však neuvedomil, že usudzoval na základe polohy rúk. Všetci komentovali tváričku – „to dieťatko má ospalé oči, tak by som ho uspala“. Paradoxne oči aj tvár mali všetky obrázky rovnaké. Rodičia, bez toho, aby to tušili, usudzovali na základe polohy rúk.

Ako vidíme, pri väčšine týchto „vysokých škôl“ je napríklad iba jeden asistujúci, podľa možnosti veľmi trpezlivý dospelý. V ústavnom prostredí však nikdy nedosiahneme, aby na jedno dieťa pripadala jedna službukonajúca sestra. Navyše plačúce deti majú sklon plakať vo vlnách, takže keď začne plakať jedno dieťa, rozbehnú sa všetky. Čo má potom robiť sestra, keď má na krku minimálne šesť plačúcich bábätiek?

Môžeme sa jej čudovať, že pri najlepšej vôli na detský plač na rozdiel od pestúnky alebo matky rezignuje a nechá deti ľudovo povedané „vyvrieskať“ až do úplného vyčerpania? To nie je nedostatočnosť zamestnancov ústavov. Je to zjavná nedostatočnosť ústavov samotných.

Nižšia inteligencia

Mnohé výskumy tiež ukázali, že deti z ústavu majú nižšiu inteligenciu ako deti vychované v rodine. Neradostný je hlavne pomer u vysokoškolákov. Medzi nimi by sme deti z ústavu hľadali takmer márne. Dôvodom je vymieranie mozgových buniek v kritických obdobiach. Ilustrujme si to na zraku. Očná sietnica a optické dráhy sú jedny z najlepšie preskúmaných častí ľudského mozgu.

Existuje rad buniek, ktoré sú v periférnom videní zodpovedné za spracovanie obrazov, ktoré prichádzajú z oboch očí.

Vďaka nim môžeme zamerať obidve oči na jeden bod a pre zaujímavosť aj vďaka nim môžeme vidieť známe 3D obrázky. Týchto buniek je pri narodení mnoho, no väčšina z nich po pár mesiacoch po narodení odumrie. Zostanú iba tie, ktoré skutočne oči zacieľujú na jedno miesto a ktoré sú pri videní neustále využívané.

Keď sa však narodí dieťa so strabizmom (škuľavosťou), a aj keď lekári chybne vyvinuté svaly neskôr opravia, napriek tomu v kritickom polroku po narodení odumrú všetky bunky, ktoré mali zaručiť zbiehavosť očí, takže títo ľudia sa už nikdy nenaučia vidieť plasticky.

Aj tu má zraková derpivácia z detstva následky, ktoré nie je možné v dospelom veku opraviť. Podobné je to aj v prípade detí z ústavov – to, čo nestihnú v kritických odobiach, už nikdy nedoženú. Pri mentálnej retardácii teda neplatí porekadlo: „Čo sa vlečie, neutečie. Keď to nestihli za prvý rok, doženú to v piatich.“

Bohužiaľ, následky ústavnej výchovy sú podobné ako následky demencie – aj pri nej vymierajú celé populácie mozgových buniek, takže straty sú nevratné. Nie je preto nemiestne hovoriť priamo o zmrzačení detí ústavným prostredím.

Vývoj reči a vplyv rodičov

Niekedy okolo šiesteho mesiaca je dieťa schopné prerušiť výdych a vysloviť dve slabiky. Z prostého hua sa stáva hua-hua. Rodičia však nepočujú hua-hua, ale mama, tata, baba atď. Toto zdvojenie slabík im každopádne začína pripomínať reč a deťom sa tým začína intenzívny výcvik v komunikácii.

Rodičia sa s deťmi rozprávajú tzv. puerinnou rečou.

Puerinná reč je prazvláštny komunikačný prostriedok, pretože zjednodušuje slovenčinu na rudimentálny základ. Rodičia sú pri nej vo vzdialenosti 30 cm, kde dieťa najostrejšie vidí, hovoria pomalšie, zjednodušene, slová mnohonásobne opakujú a používajú veľa citosloviec. Reč je citovo nabitá, so zosilnenou intonáćiou. Citové centrá sú evolučne staršie, preto začínajú fungovať skôr ako vyššie rečové centrá. Akoby sa tu opakovala celá evolúcia.

Okrem výcviku v reči sa dieťa učí intonácii, striedaniu v komunikácii, očnému kontaktu, zažíva pocit bezpečia a upokojuje sa. Ani tento aspekt vývoja nie sú schopné sestry v dojčenských ústavoch deťom odovzdať, pretože keď dospelí hovoria ku skupine detí, puerinnú reč zo zásady nepoužívajú, keďže s príchodom puberty sa stáva synonymom obmedzenosti. A tak sa aj so skupinou dojčiat rozprávajú normálnou rečou, ktorá je však neadekvátna.

Mohlo by vás zaujímať:

Nečakajte na prvé slovo alebo znakujte s bábätkami
Vývoj reči počas prvého roku

Absencia trvalého citového objektu

Ďalší abstraktný jav, ktorý sa nemluvňatá učia, je trvalý objekt. Túto skutočnosť kedysi objavil švajčiarsky psychológ Piaget. Všimol si, že napríklad trojmesačné deti nehľadajú predmet, ktorý zmizol z ich zorného poľa. Správajú sa, akoby nikdy neexistoval.

Podobne ako my nehľadáme, kam zmizol obrázok, niekde vzadu na zhlanutom monitore. Presvedčenie, že predmet existuje, aj keď ho momentálne nevidím (trvalý objekt), sa, samozrejme, vyvinie aj u ústavných detí, no im väčšinou chýba trvalý citový objekt.

Čo to v praxi znamená?

Bežný človek je pokojný, aj keď je od svojich blízkych vzdialený, pretože niekde v hĺbke cíti, že ich má nablízku, hoci sedí v práci za stolom. Takýto luxus si deprivované deti dopriať nemôžu. Pre ne prestáva partner existovať vo chvíli, keď sa za ním zatvoria dvere. Stáva sa úplne bezcenným, akoby nikdy neexistoval, neposkytuje im žiadnu citovú oporu a je im odrazu úplne ukradnutý. Preto majú sklon fixovať sa na nejakú záchytnú osobu, ktorá je práve nablízku.

Jedna klientka napríklad opisovala, že ráno je fixovaná na matku a pritom úplne ignoruje otca. Na ceste do práce je jej mama ukradnutá, preto sa fixuje na vodiča. Sedí vždy tak, aby naňho videla. Keďže v práci neexistuje ani matka, ani vodič, otočila si stôl tak, aby mala neustále na očiach šéfku.

Po práci šla na terapiu, kde sa upla na mňa a užívala si moju plnú, sústredenú pozornosť. No len čo za sebou zavrela dvere ordinácie, bol jej aj terapeut úplne ukradnutý. Vzápätí sa zase fixovala na vodiča a matku.

U mužov sa absencia trvalého citového objektu prejavuje sklonom neustále flirtovať a baliť ženy, len čo vyjdú na ulicu. Vyzerajú ako sexuálni štvanci, no to by bol ešte ten lepší variant. Niekoľkokrát za deň sa totiž dostávajú do stavov, ktoré normálny človek prežije párkrát za život pri úmrtí blízkych osôb či pri rozchodoch. Deti, žiaľ, časom objavia, že tieto návaly úzkosti a prázdnoty môžu trochu stlmiť drogami, adrenalínovým správaním, napríklad kriminalitou a iným (seba)deštruktívnym správaním.

Výskum deprivovaných detí ukázal aj rozdielnu reakciu chlapcov a dievčat v sexuálnom správaní. Dievčatá majú následkom ranej deprivácie sklon k promiskuite a záľube v snívaní, červenej knižnici. Deprivovaní chlapci, naopak, k agresii, k násilnému sexu a rôznym deviantným praktikám. Vysvetlenie tohto javu ponúka evolučná adaptácia, čo znamená, že ľudia v krízových situáciách, napríklad vo vojne, majú sklon k rýchlej reprodukcii (tzv. r-stratégii), každé pohlavie svojím spôsobom.

Podľa PhDr. Mgr. Hieronyma Klimeša, PhD., klinického psychológa, muži si berú ženy násilím, ženy majú sklon mužov promiskuitne striedať. Výsledkom je síce reprodukcia výhodná pre „sebecké“ gény, no povedzme si na rovinu, nie taká, akú by sme želali tým deťom, teda nositeľom spomínaných génov.

Kompulzívna sociabilita a separačná reakcia
Súčasťou opisovaných nepríjemných stavov je aj kompulzívna sociabilita, teda neustále nutkanie mať niekoho nablízku a neschopnosť byť sám so sebou napríklad v prázdnom byte.

V menej extrémnych prípadoch ľudia opisujú, že prídu večer domov a myslia si, že sa tam medzi štyrmi stenami zbláznia. Tento úzkostný stav trvá napríklad od piatej do ôsmej, potom odrazu zmizne a dotyční sa sami sebe čudujú, čo im vlastne bolo.

Podobne do dospelosti pretrvávajú aj separačné reakcie v partnerských vzťahoch, ktoré inak poznáme iba u osirotených detí. V praxi to znamená, že postihnutý partner robí každý deň dve scény – jednu, keď druhý partner odchádza z bytu, a druhú, keď sa vracia. Zaujímavé je, že po tejto večernej scéne si napríklad partnerka k obviňovanému partnerovi ľahne a chce, aby ju po celý čas zaspávania objímal a držal za ruku, čoho on často nie je schopný.

Text PhDr. Mgr. Jeronýma Klimeša, PhD., klinického psychológa, publikujeme s jeho láskavým súhlasom.

Na Babywebe tiež nájdete:

Rozvod manželstva
Vývoj reči a nástup do škôlky
Rozvíjanie schopností dieťatka pred narodením

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist