Baby LIVE! Šarlotka (6): Fandíme deťom. A vy?

V živote väčšiny raz nastane chvíľa, keď slovo „ZÁBAVA“ už neznamená chodiť na oslavy, vracať sa domov o 7 ráno a myslieť iba na samých seba. Priority sa nám zmenili pre tromi mesiacmi. Toľko má naša Šarlotka.

Iné vnímanie sveta

Zabávať sa znamená pozerať večerníček, večerať s rodinou, rozprávať rozprávky pred spaním, sú to aj dlhé objatia a mnoho božtekov, mať neporiadok a hluk v dome, znamená ísť do postele o polnoci a zničení!!!

Byť otcom a matkou nás nezmení, len pozmení vnímanie toho, čo je v tvojom živote skutočne dôležité. Je to funkcia, kvôli ktorej sú mnohí ochotní obetovať veľmi veľa, a ktorá obmedzuje. Pre niekoho je byť rodičom príliš ťažké a nevyrovná sa s tým, no väčšina ľudí, ktorých poznám, sú nadšení fanúšikovia svojich detí.

Čítajte aj:

• Prvé slovíčka
• Mýty a povery o dojčení

Tri mesiace má náš život zmysel

Cez týždeň som náhodou zapla telku k žehleniu a práve bežal americký dokument o rodičovstve. Všetci účinkujúci rodičia a budúci rodičia sa sťažovali, aké náročné je mať deti, ako ich to obmedzuje, ako závidia matky svojim manželom, že si chodia do práce a o nič sa nezaujímajú. Hovorili o tom, že keby tušili, čo ich čaká, že by ostali bezdetní a žili ďalej svoj pokojný a spokojný život.

Ruku hore, komu príde život bez detí naplnený? Mne teda vôbec nie. Šarlotka mala tento týždeň tri mesiace a ja mám pocit, že náš život bol doteraz strašne prázdny. Síce sme cestovali, pracovali, užívali si, zabávali sa….ale skutočný život sa nám práve pred troma mesiacmi začal.

Odrazu som si uvedomila, že som ochotná obetovať všetko, čo som považovala len za “moje” pre toho malého človiečika. Odrazu sme ochotní obetovať narodeninovú oslavu kamarátky na chate a odídeme o pol siedmej, lebo Bombička o siedmej chodí do vane. Zrazu sa tešíme zo spoločných fotiek, ktoré vytláčame, rámikujeme a vešiame najbližším na steny.
Pri lúčení, keď Norko odchádza na pár dní na služobku, roníme slzy a nevieme sa od seba odtrhnúť.

Sme rodina! Máme dieťa! Som matka a mám strach. Prirodzený strach o svoje mláďatko. Chcem mu dať všetko, čo môžem. Obetujem svoje prsia, svoj zadok, svoj chrbát, svoje telo a myseľ a tá obeť mi pripadá tak prirodzená.

Dieťa nie je ako brošňa na saku

Priznávam, netušila som, že som schopná obetovať sa tak veľmi. Vždy som si pripadala dosť sebecká a tvrdá a tak nejako neisto som si predstavovala, že dieťa bude len ďalším krokom v živote. Myslela som si, že dieťa len prilepím k svojej doterajšej existencii a bude ako brošňa na saku. Keď sa mi nehodí, dám ju dole. Požičiam ju kamoške a nebude mi chýbať.

Zabávam sa na tom, ako som s mojou maminou vyjednávala, keď som bola asi v piatom mesiaci, ako v novembri chceme ísť na mesačnú expedíciu do hôr. Že veď to Šarlotka už bude dosť stará na to, aby bez nás prežila mesiac, dojčiť ju predsa budem maximálne pol roka a určite si fajn vydýchnem z materských povinností.

Oplááá! Ona síce prežije bezo mňa, ale ja bez nej nie. Mám problém nechať ju u našich, keď ideme na hodinu a pol pretiahnuť telo na jogu.

Chýba mi tak bytostne, akoby mi niekto odrezal nohu, odložil ju do komory a hoci mám ešte jednu končatinu, stále padám a neviem sa ani pohnúť. Keď ju opustím, cítim výčitky, pripadám si ako krkavčia matka a mám potrebu volať “opatrovníkovi”…a túžim počuť, že jej chýbam a nevie bezo mňa žiť.

Prečítajte si tiež:

• Aká som matka?
• Biele zlato

Nedokážem prestať. Som závislá?

Už druhý týždeň bojujeme s laktačnou krízou. Musela som zaviesť prikrmovanie a každý mililiter umelého mlieka som oplakala.

Keď však počujem ten nespokojný krik hladného mláďatka, nedokážem ju trápiť. Nedovolí mi to matka vo mne. Inštinkt núti niečo spraviť, uspokojiť jej potrebu.

Vychádza nám to na maximálne jednu 120ml fľašku za deň. Niekedy potrebuje dokŕmiť len večer, niekedy trošku aj cez deň. Mám zo seba zlý pocit, keď jej dávam fľašku, akoby som sklamala seba i ju. Neviem sa s tým zmieriť a nechápem prečo. Vždy som si myslela, že bez problémov prejdem na umelú výživu pri hocijakom probléme s dojčením. A odrazu sa správam ako matky, ktoré som donedávna tak trochu odsudzovala.

Mám na obidvoch bradavkách otvorené rany, dojčenie ma bolí, chcem to vzdať, ale nejde to. Nedokážem jej nedať prsník, nechcem jej ho nedať. Doktor mi povedal, že ak budem s takýmito rozbitými bradavkami dlho dojčiť, pravdepodobne mi v aktuálnej podobe “zarastú” a dojčenie Šarlotkiných súrodencov bude utrpením, prípadne nebude vôbec možné.

Ja sa však nedokážem prinútiť prestať, ten pocit závislosti na mne je úchvatný a neviem sa ho nabažiť.

Bombička „rozpráva“

Som matka a užívam si to každým pórom svojho tela. Aj keď trpím, som šťastná. Chcem byť matkou a som pripravená na obetu.
A viete, čo máme nové? Šarlotka sa nám rozštebotala. Objavila svoj hlas a je to zábava.

Dokáže sa aj hodinu “rozprávať” s hračkami, s vlastnou rukou či stropom. A už som ju párkrát našla v úplne inej polohe, ako som ju uložila do postieľky. Tak ako mi známa povedala, že od troch mesiacov je to už “iné”, tak to fakt vidím. Z bábätka je človek, vyvíja sa a napreduje. A my sme na ňu patrične hrdí :).

Neroztopte sa nám

Bombičky.

13.7.2012 8:24| autor: Redakcia Baby-webu.sk

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist