Martinko a nemocnica

MIMI LIVE! MARTINKO Moje posledné rozprávanie skončilo príchodom na príjem do nemocnice. Takže v stredu sme tam naozaj prišli. Všade bolo veľa ľudí a dlho sme aj čakali. Najpr Martinka vyšetrili na internom, zobrali sme papiere s výsledkami a šli k ďalším dverám. Tam ho skontroloval ďalší doktor a poslal nás na príjem na oddelenie.

150521458321277641_10210601764865919_1274430869_o-1100x618.jpg

Musím uznať, že celá detská nemocnica vyzerá dobre, všade sú veselé farby, hračky, nová malovka a vysmiaty personál. Ale stále je to len nemocnica. Keďže bývame v meste nemala som dôvod ubytovať sa v nemocnici. Pred oddelením Martinka zobrali, že ho zas musia prezrieť a následne ma zavolajú. Až ma pichlo pri srdci keď mi ho vzali. Bola to taká zmes nádeje a strachu.

Neviem či ste už niekdy boli na takom oddelení, ale ja to neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi, aby tam musel byť so svojim dieťaťom. Na oddelenie pre najmenšie deti sa išlo popri oddelení s veľkými deťmi a menšími deťmi. Keď som prvýkrát vošla na oddelenie nechápala som čo vidím. Oddelenie sa skladalo z velkej miestnosti predelenej sklenými priečkami na 9 buniek. Každá bunka mala rozmer asi 2,5×4 metre. V bunke boli dve postielky, ktoré mali dookola mreže, prebalovací pult, umyvadlo čo slúžilo aj ako vaňa a dve stoličky. Najubíjajúcejšie na tomto mieste bol fakt, že bolo vidieť všade. Na každé dieťa a zúfalé smutné matky. Do miestností síce bolo vidieť, ale chodiť z jednej bunky do druhej bolo zakázané. Takže sme tam na seba pozerali a občas sa na seba súcitne usmiali.

Večer prišla sestrička a zrazu mi oznámila, že sa jej to nevidí, lebo malý má niečo na jazyku. Keď sa na to prišiel pozrieť lekár skonštatoval, že sa jedná o soor alebo ľudove žabku. Je to taký ten biely povlak vzniknutý z mlieka. Sestrička mi podala do ruky nejaký sirup a povedala, že možno mu to do rána zmizne nech mu to čistím a ak nie operácia sa zruší pretože by sa mohli stehy rozpadnúť. (Pýtam sa ale, ako to že si to nevšimli traja doktori?) A tak som sa snažila ako som vedela. Ráno nám oznámili, že sa ešte nevie či sa bude kvôli tomu realizovať operácia. A tak sme tam sedeli a čakali. Martinko bol ohlade, kričal, rozhadzoval rukami a nemohla som mu dať jesť ak by ho predsa len operovali a dali do narkózy. Tak sme tam boli v tom sklenenom akváriu až do obeda kde nám oznámili, že sa operácia pre istotu odkladá. Pred prepustením bola za nami aj plastická chirurgička a oznámila nám, že ak nebude operácia budúci týždeň musíme čakať ďalší mesiac pretože bude mimo. Ach. Rozplakala som sa tam. Už som bola pripravená a zas nič. Mrzelo ma aj to, že sme tam boli zbytočne a že ho tam vytrápili a zbytočne vyhladovali. Vybavila som termín operácie na ďalší štvrtok a pobrali sme sa domov.

Celý týždeň som bola v strese a snažila sa urobiť niečo s tou bielou pliagou čo mu rástla na jazyku. V stredu sme tam opäť prišli. Mala som deja vu. Mám pocit, že v tej nemocnici sme už ako inventár a každý nás tam pozná a nie je doktor, ktorý by Martinka nevidel. Ja som tentokrát už neverila tomu, že sa to predsa zrealizuje a tak som ani nezbalila veci a rovno tam šla po verdikt, že budeme opäť čakať.

Čítajte tiež:

Osud ma však tentokrát prekvapil milo.  Malému síce soor nezmizol úplne, ale ubezpečili ma, že do rána by to už malo byť v poriadku. A tak sme sa opäť ocitli na tom nepríjemnom mieste. Mladý muž to všetko znášal statočne. Možno aj preto, že mu stačilo najesť sa a cítiť, že som pri ňom. Ja som tam len tak sedela a počúvala plač iných detí a sledovala toľko nešťastia a trapenia na jednom mieste.  

V deň operácie som prišla skoro ráno a opäť sa snažila urdžať ho v čo najväčšom kľude, aj keď bol neskutočne hladný. Na operačnú sálu som si ho bola odniesť sama. Dávala som im ho do rúk spiaceho, tak dúfam že kým ho uspali vnímal toho čo najmenej. Potom nasledovalo dlhé, dlhé čakanie na chodbe. Občas som mala pocit, že hodiny sa ani nehýbu. Po troch hodinách čakania prišla doktorka a poslali ma k nemu. Operácia dopadla veľmi dobre a rozhodli sa tlmiť Martinka len silnymi liekmi, aby nemusel byť v umelom spánku. Keď som ho tam videla, s tými hadičkami, spiaceho, zakrytého svojou obľúbenou dekou, bol taký bezbranný a mne pukalo srdce. Nemohla som sa ho dotknúť, ani sa mu prihovoriť, aby sa nezačal preberať a nedotrhal si stehy. On však vedel aj keď som sedela vedľa neho, že som tam a hmíril sa. Takže ma pre istotu poslali domov… Prvé dva som chodila na jisku každých 6 hodín. Nosila som im svoje mlieko a oni mu ho potom dávali sondou cez nos. Musím však uznať, že personál bol skvelý a bez ich ľudského prístupu by bolo ťažké to tam zvládnuť v psychickom zdraví. A ako to celé pokračovalo Vám rozpoviem nabudúce. 

13.9.2017 3:26

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist