Martinkov piaty týždeň

DANA BLOGUJE Piaty týždeň sa niesol v znamení brania antibiotík. Každý kto bral antibiotiká vie, čo to robí s ľudským organizmom. Nie to ešte s čerstvo narodeným organizmom. Martinko bol z liekov náladový, podráždený, plačlivý a hlavne spal v 15 minútových intervaloch keďže ho zobudilo každé zabolenie v bruchu. Aj napriek tomu som sa snažila s ním chodiť čo najviac von.

Prvé týždne som sa snažila Martinka chrániť a nebrať medzi ľudí, ale potom som si povedala, že nemôžeme byť neustále zatvorení obaja v byte a je čas sa trošku socializovať. Áno otázky tu boli aj pred tým. Je zvláštne prečo majú ľudia potrebu sa stále pýtať to isté. V duchu som sa najprv smiala, ako sa môžu pýtať to isté (neskôr mi to už smiešne rozhodne nebolo). K otázkam typu : „Ako spinká? Koľko váži? Ako sa volá? Na koho sa podobá?“ sa pridali aj otázky, ktoré mne neboli práve pochuti. Ja sama mám stále problém stotožniť sa s tým čo sa stalo a ako vyzerá môj syn. Viem nie je to tragédia, mnohé deti sú a tom horšie (neskutočne za to obdivujem každú matku), ale aj tak mi tieto otázky respektíve ubezpečenia ubližovali a otravovali ma (mám pocit, že asertivita a empatia sa z ľudí vytráca).

Bývame v centre mesta a obaja tam aj pracujeme a tak som chodila po priateľa do práce cez mesto. Cestou na zmrzlinu a domov. Lenže ako to býva, vždy stretnete niekoho. Áno každý jeden sa ma pýtal, a čo sa stalo? a vedela si to? A ako sa to bude riešiť? Samozrejme, že som sa nevyhla aj vetám ako : Neboj sa to sa spraví ani to vidieť nebude; Obdivujem ťa ako to zvládaš (keby tak vedeli );

Na jednej strane som potrebovala spoločnosť dospelých, ale na druhej strane nie takouto formou. A tak som sa rozhodla chodiť medzi ľudí čo najmenej respektíve inými cestami mimo centrum a skúsiť sa nezblázniť. Jeden deň sme sa vybrali k mojim rodičom. Dedina, to už je vyšší kaliber od mesta. Keď som vybrala kočík z auta suseda hneď dobehla: „Čo Danka prišla si nám ho ukázať?“

Ja predsa nebudem nikoho nikomu ukazovať. Neviem ja mám taký pocit z ľudí, že v dnešnej dobe sa tak 90% ľudí teší z nešťastia iných a iba hrajú záujem lebo sú zvedaví a chcú mať pocit, že oni sa majú lepšie. Na to aby som sa s kočíkom prechádzala po dedine kde sa bežne stáva, že ľudia vedia lepšie ako ja čo a kedy sa mi stalo, som ešte nedorástla a ani Martinko 🙂 Možno keď bude mať nohy ako jeho strýko na obrázku tak potom 😀

10.8.2017 9:45

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Webové stránky používajú na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýze návštevnosti súbory cookie. Informácie, ako tieto stránky používate, zdieľame so svojimi partnermi pre sociálne médiá, inzerciu a analýzy. Pre viac informácií o nastavení cookies nájdete tu.

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist