Martinkov piaty týždeň

DANA BLOGUJE Piaty týždeň sa niesol v znamení brania antibiotík. Každý kto bral antibiotiká vie, čo to robí s ľudským organizmom. Nie to ešte s čerstvo narodeným organizmom. Martinko bol z liekov náladový, podráždený, plačlivý a hlavne spal v 15 minútových intervaloch keďže ho zobudilo každé zabolenie v bruchu. Aj napriek tomu som sa snažila s ním chodiť čo najviac von.

Prvé týždne som sa snažila Martinka chrániť a nebrať medzi ľudí, ale potom som si povedala, že nemôžeme byť neustále zatvorení obaja v byte a je čas sa trošku socializovať. Áno otázky tu boli aj pred tým. Je zvláštne prečo majú ľudia potrebu sa stále pýtať to isté. V duchu som sa najprv smiala, ako sa môžu pýtať to isté (neskôr mi to už smiešne rozhodne nebolo). K otázkam typu : „Ako spinká? Koľko váži? Ako sa volá? Na koho sa podobá?“ sa pridali aj otázky, ktoré mne neboli práve pochuti. Ja sama mám stále problém stotožniť sa s tým čo sa stalo a ako vyzerá môj syn. Viem nie je to tragédia, mnohé deti sú a tom horšie (neskutočne za to obdivujem každú matku), ale aj tak mi tieto otázky respektíve ubezpečenia ubližovali a otravovali ma (mám pocit, že asertivita a empatia sa z ľudí vytráca).

Bývame v centre mesta a obaja tam aj pracujeme a tak som chodila po priateľa do práce cez mesto. Cestou na zmrzlinu a domov. Lenže ako to býva, vždy stretnete niekoho. Áno každý jeden sa ma pýtal, a čo sa stalo? a vedela si to? A ako sa to bude riešiť? Samozrejme, že som sa nevyhla aj vetám ako : Neboj sa to sa spraví ani to vidieť nebude; Obdivujem ťa ako to zvládaš (keby tak vedeli );

Na jednej strane som potrebovala spoločnosť dospelých, ale na druhej strane nie takouto formou. A tak som sa rozhodla chodiť medzi ľudí čo najmenej respektíve inými cestami mimo centrum a skúsiť sa nezblázniť. Jeden deň sme sa vybrali k mojim rodičom. Dedina, to už je vyšší kaliber od mesta. Keď som vybrala kočík z auta suseda hneď dobehla: „Čo Danka prišla si nám ho ukázať?“

Ja predsa nebudem nikoho nikomu ukazovať. Neviem ja mám taký pocit z ľudí, že v dnešnej dobe sa tak 90% ľudí teší z nešťastia iných a iba hrajú záujem lebo sú zvedaví a chcú mať pocit, že oni sa majú lepšie. Na to aby som sa s kočíkom prechádzala po dedine kde sa bežne stáva, že ľudia vedia lepšie ako ja čo a kedy sa mi stalo, som ešte nedorástla a ani Martinko 🙂 Možno keď bude mať nohy ako jeho strýko na obrázku tak potom 😀

10.8.2017 9:45

Ďalšie blogy

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa na odber nášho newsletteru vyplnením svojej e-mailovej adresy.

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

* Newslettery vám budeme zasielať najdlhšie 3 roky alebo do vášho odhlásenia. Viac informácií na e-mailovej adrese: gdpr@babyweb.sk.

TOPlist