KLUB tehuliek (76): Beh, schovávačka so psom a akčný sused

Katarína dúfa, že spozná čas, kedy vyraziť do pôrodnice. Katka s Nelkou si užívajú pekné počasie vonku, mali aj návštevu extehuľky z Klubu.

Tehuľka Katarínka v 37. týždni: Snáď zistím, keď začnem rodiť:)

No a za sebou máme ďalší krásny týždeň prežitý na záhrade, ihriskách, zmrzline – jednoducho na slniečku. A že mi to robí dobre. A asi nielen mne, ale aj nášmu Kubkovi, vonku pekne vymýšľa:)

Bruško natriasa štikútka

Maličká si hovie v brušku, kope, presúva sa a veselo si štikúta :). Minimálne trikrát denne mi pravidelne nadhadzuje bruško jej nekonečná štikútka, ktorú bude mať asi po mne, pretože aj ja keď už raz začnem, neviem prestať.

Bruško mi tiež riadne tvrdne niekoľkokrát za deň a pomaličky už pociťujem aj bolesti krížov a podbruška. Takže jasné signály toho, že sa to pomaličky blíži. A tak len čakám a dúfam, že to všetko riadne rozpoznám, keďže pri Kubkovi som mala pôrod vyvolávaný, tak vlastne ani celkom neviem, aký nástup mám čakať.

Preto dúfam, že mi najprv odtečie plodová voda a ja budem jasne vedieť, že mám zobrať tašku a ísť.

Čítajte aj:

Kedy ísť do pôrodnice alebo Päť základných situácií
Pes priateľ dojčaťa?

Schovávačka so psom

Tento týždeň som sa veľmi pobavila nad nápadom môjho syna, keď som sa s ním odmietla hrať na záhrade hru na schovávačku.

Rozhodol sa, že sa teda bude hrať s Bessy – našou maďarskou vyžlou. Tá však pochopiteľne jeho nadšenie nezdieľala, a teda zrejme ani nechápala. Nuž ale Kubko sa rozhodol, otočil sa k stene a počítal – „jeden, dva, päť, sedem, deväť, štyri“ a išiel ju hľadať. Vždy ju našiel niekde v tieni, vyduril ju odtadiaľ a počítal znovu:)

Potom sa vymenili – Kubko sa schoval – rozumej, ľahol si do kúta na terase a Bessynka musela hľadať jeho, moja úloha spočívala v tom, že som na ňu kričala: „Bessy, hľadaj Kuba, kde je Kubo“ (presne v takomto znení si to vyžadoval môj syn).

No a o zábavu sme mali postarané, nohy vyložené, dieťa zabavené, všetci spokojní. Musím sa priznať, že veľakrát si to síce odôvodním únavou, ale zrejme občas zaúraduje trošku aj lenivosť – no nemajte mi to za zlé, naozaj si chcem ešte trošku oddýchnuť, pretože keď príde malinká na svet, tak budem v jednom kole.

Moji bežci

Víkend zase patril rodine a športu. Vyšli sme si všetci spolu na Račiansky polmaratón, kde môj priateľ bežal a keďže bola príležitosť zapojiť aj deti, tak sa zúčastnil aj Kubko.

Na návštevu prišla aj moja sestra, čo bolo veľmi fajn, pretože s bruškom by som neodbehla ani tých sto metrov, a tak bežala s Kubkom ona. To bolo radosti.

Tešil sa, že má číslo, a to nielen vpredu, ale dokonca aj na chrbte :). Nevedel sa dočkať, kedy bude štart a stále sa pýtal: „Tak, už môžem ísť behať?“

Tešila som sa s ním, z jeho pozitívneho prístupu a toho ako rúčkami povzbudzoval iných bežcov a hlavne svojho tatina. Za účasť dostal horalku, ale preňho aj tak najväčšiu hodnotu mala asi minerálka z plastového pohárika 🙂 Ach tá detská skromnosť.

Cucať až vycucať

Ale aby nebolo všetko až tak úplne ideálne, tak ma tento týždeň postihla neskutočná frustrácia. Tá sa ale netýka pôrodu alebo detí, ale inštitúcií, ktoré sa nazývajú banky.

Ide ma z nich poraziť a v komunikácii s nimi sa cítim úplne bezmocná. Z každej strany sľubujú to, či ono, no skutočnosť je úplne iná. Ide ma niekde vo vnútri až roztrhnúť – taký ten pocit, že keď mi ešte raz niekto z nich povie niečo opačné, ako deklarujú, tak normálne vybuchnem a rozhodí ma po všetkých stenách.

Chcem tak veľa, aby so mnou jednali na rovinu? Aby mi nesľubovali niečo, čo aj tak nesplnia?

Som síce žena na materskej dovolenke a času mám asi dosť, ale neznamená to, že keď nechodím do práce, tak si trávenie času neviem predstaviť inak. Asi tak nejako sa cítim a hovorím si, že je mi toto ešte treba? Asi je, pretože som mama – čoskoro už dvoch detí, a viem si predstaviť, že to čo zarobí môj priateľ na úkor toho, že nie je s nami, vieme zužitkovať aj inak ako platiť nekonečné úroky stále hladným bankám:)

Ale to je asi choroba dnešnej doby – vycucať z ľudí maximum. Nuž, budem to musieť hodiť za hlavu a sústrediť sa na dôležitejšie veci.

Prajem vám maminky všetko dobré, nech vás slniečko dobíja energiou a o týždeň som tu zas.

Katarína


Katka: Stačí chcieť a veci sa pohli

Neviem, či je to len môj pocit, alebo to tak cítite aj vy, no podľa mňa máme leto. Jar snáď ani neprišla. Rovno udreli horúčavy a nabehli sme na krátke nohavice a tričká. Nechýbajú šiltovka, šatka a opaľovací krém. Už len napustiť bazén a sme pripravení na leto.

Rátam dni, kedy príde…

Aspoň takto teplé počasie máme my. Preto veľa času trávime mimo domu, na terase, na záhrade, na ihrisku, u susedov, na prechádzkach….jednoducho vonku. Domov chodíme len jesť a spávať.

Nelka začala v kočíku veľmi vymýšľať a spať v ňom odmieta. Zrejme sa jej spí v postieľke a vo vetranej izbe lepšie. Predsa len, tam má viac miesta a koľkokrát ju nájdem v úplne opačnej polohe, ako som ju ukladala.

Počas spánku „blúdi“ po postieľke, a to sa v kočíku isto nedá. Takže to nijako ani nesilím. Ja si medzitým doma poupratujem, najem sa, spravím čosi do školy, alebo si len tak oddýchnem a pospím tiež.

Tento týždeň by nám mal prísť nový kočík – golfkáč. Neviem sa ho už dočkať, tak len tŕpnem, či príde, ako má, alebo sa to niekde zdrží. Hneď, ako bude doma, ho pôjdeme otestovať mimo nášho mesta a vyskúšame cestovanie autobusom. Verím, že naše očakávania nesklamú, keďže bývalá tehuľka Peťa má ten istý typ a je s ním veľmi spokojná.

A ako to viem? Minulý týždeň nás prišla pozrieť spolu s Dominikou. Samozrejme, bola zábava….


Nelča a Domča

Najväčší úspech: Kamienky

Hneď, ako vystúpili z autobusu, môj pohľad patril kočíku. Áno, bol to presne on. Kočík, ktorý sme videli na predajni, akurát, že tam bol sivý.

A pochopiteľne, Peťa ho mala ružový a z neho sa usmievala zlatučká Dominika. Na jej návštevu som sa veľmi tešila, lebo sme sa už dávno nevideli a tešila som sa na Dominiku a na všetky Petine novinky.

Super bolo, že aj počasie nám vyšlo, tak sme trávili spoločný čas vonku. Deťom sme vytiahli hračky na terasu a mohli sa zabávať.

No, ako to už býva ako naschvál, naše bambuľky si vybrali opačný spánkový režim. Keď jedna spala, druhá bola hore a naopak . Nehrali sa teda spolu extrémne dlho, ale stihli sa povoziť na odrážadle, v trojkolke alebo s detským počítačom.

Najväčší úspech však mali kamienky. Tých máme na pozemku statočne veľa a pre Nelu je to už samozrejmosť, Dominke sa však páčili rovnako, a tak chodili od parkoviska k terase a ruky mali plné kameňov. My sme len museli dozerať, aby neskončili v ústach.

Peťa s Dominikou sa majú dobre, z Dominiky je už veľká slečna. Chodí, veľa „rozpráva“ a smeje sa. Je to také malé slniečko s úsmevom na tvári. Robí obom rodičom veľkú radosť.

Peťa nastúpila do práce na pol úväzku. Má veľké šťastie, lebo o Dominiku ju skvele postarané –au-pairkou je tatino. Takže tá najlepšia osoba, teda hneď po mame :). Výhodou je, že si obaja vedia prispôsobiť pracovnú zmenu tak, aby vždy mal kto s Dominikou ostať doma.

Akčný sused, vďaka!

Veľmi pozitívnou správou pre mňa a hlavne Nelu bolo nové ihrisko na našej ulici. Ihrisko, ktoré som vám v minulosti spomínala, bolo na obrovskom pozemku s trávou, lavičkou, dvoma hojdačkami a pieskoviskom. Nič nenáročné, žiaden luxus, no našim deťom stačilo a zahrali sa aj tam.

To nové, vylepšené, prišlo až minulý týždeň. A môžme tomu vďačiť susedovi s aktívnym prístupom, bez ktorého by mnoho vecí na našej ulici nefungovalo. Ihrisko totiž patrí občianskemu združeniu, ktoré sme ako obyvatelia ulice založili. Zmenou prešiel terén ihriska, nasadili trávu, pravidelne sa polieva a kosí.

Akčný sused sa viac nedokázal pozerať na to, ako ihrisko stagnuje a projekt, ktorý sme si navrhli a odsúhlasili pred dvoma rokmi nenapreduje.

Jedného dňa teda rozposlal sms-ky ďalším susedom a zorganizoval brigádu. Tak sa jedno poobedie stretli chlapi z ulice a začali makať. Vykopali sa diery na stĺpiky, zabetónovali sa a natiahlo pletivo. Oplotenie tak chráni pieskovisko pred túlavými mačkami, psami alebo neporiadnymi občanmi.

Chlapi makali do noci, ešte aj po tme. Akcia sa im však páčila. Vraj atmosféra bola super, veľa sa nasmiali a vzájomne sa aj viac spoznali. Dych nám vyrazili šmýkačky a drevené domčeky, ktoré prišli dodatočne a uhradil ich „akčný sused“.

Plány s ihriskom pokračujú a ešte sa chystá vybudovať ohnisko s altánkom, sieť na volejbal a aj nejaká rekreačná časť. Pôjde to pomaly, keďže na všetko treba peniaze a spravujeme si to sami.

Prečítajte si aj:

Deti a opaľovanie alebo aby leto nebolelo
Ako sa žije s detským kočíkom?

Sila človeka…

No krásne (ale zároveň aj smutné) na tom celé je, že stačila aktivita jedného človeka, a veci sa pohli ďalej. Keby bolo v združení viac chlapov s takým prístupom, ihrisko sme mohli mať dávno a už by som vám len písala o spoločných susedských opekačkách.

Je neuveriteľné, akú silu dokáže mať jeden človek. Konkrétne tento, zmobilizoval celú ulicu a vytvoril krásne prostredie pre naše deti.

Môže sa zdať, že je takých na svete veľa, no začínam mať pocit, že sú skôr vzácnosťou. Nerobil to pre seba, pre svoju rodinu, robil to pre nás ostatných a z vlastnej vôle a presvedčenia. Patrí mu preto maj veľká vďaka.


Foto: Braňo Herchl

1.5.2013 9:33

Ďalšie blogy

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist