Evička si svoj život vybojovala

VÁŠ PRÍBEH Keď sa Evka narodila v 24. týždni tehotenstva, dávali nám lekári tretinovú šancu na jej prežitie. Zahliadla som ju tesne po pôrode – bola taká maličká – vážila 650 gramov.

S manželom sme len sedeli na posteli a plakali: prežije? Keď áno, nebude postihnutá? Ako potom zvládneme starostlivosť o naše dve deti, ktoré na nás čakali doma?
Prvé dni som ju vídavala len cez sklo inkubátora, až po štyroch dňoch mi sestričky dovolili, že ju môžem pohladkať. Dotkla som sa prstom jej rúčky, bála som sa, že jej ublížim.

Tiež ste prežili týždne a mesiace hrôzy s predčasne narodeným bábätkom? Ako ste to zvládli? Diskutujte spolu s nami!

Najskôr manžel

Keď ma pustili domov, jazdili sme za Evičkou každý deň. Manžel ale musel ísť prvý, vždy ma varoval, čo uvidím, ináč by som to asi nezvládla.
Evka bola napojená na toľko prístrojov, že bolo niekedy ťažké ju medzi nimi poriadne rozoznať. Boli to týždne, potom aj mesiace plné strachu. Niekoľkokrát nám lekári volali, že sa schyľuje k najhoršiemu, zlyhávali jej životné funkcie.

Neopúšťaj nás

Vždy sme sa prišli rozlúčiť, ale Evka zabojovala. Stála som pri nej dlhé hodiny, posielala som jej energiu cez sklo inkubátora, spievala jej a hovorila, ako veľmi ju všetci milujeme, aby nás neopúšťala. A Evka bojovala.
Po pol roku ju premiestnili z resuscitačného oddelenia na neonatológiu, medzi donosené bábätka. A potom sme si ju mohli odviesť domov! Bol to snáď najkrajší deň môjho života.

Niekoľkokrát sme ju pochovali

Dcéra, ktorú sme v duchu niekoľkokrát podvedome pochovali, ležala v postieľke v detskej izbe a vedľa nej stáli naše ďalšie dve deti a oči im rovnako ako nám rodičom svietili radosťou. Dnes už má Evka tri roky, je trochu pozadu, ale rýchlo to doháňa, vyzerá to, že nebude mať žiadne trvalé následky.

Evka, ďakujem

Píšem sem, pretože chcem veľmi poďakovať manželovi, že ma vždy podržal a vydržal to so mnou, aj keď som občas bola asi na zabitie, mojim starším deťom, že dokázali zniesť, že pol roka bola mamička viac v nemocnici s ich sestričkou ako doma, aby s nimi písala úlohy a aj napriek tomu ma podporovali a boli pre mňa v tej dobe najväčším zdrojom radosti.

Potom samozrejme lekárom, ktorí sa zahrali na bohov a urobili malý zázrak. Ale najviac chcem poďakovať Evičke, že to nevzdala.

Milena

Na Babywebe nájdete aj iné zaujímavé VAŠE PRÍBEHY:

Veľmi sa bojím pôrodu
Moje tehotenstvo je zázrak
Poprvýkrát sme boli traja
Neriešim, či budem mať postihnuté dieťa

21.12.2010 9:40| autor: Redakcia Baby-webu.sk

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist