Zuzana po pôrode: Na ceste do neba

TEHUĽKA LIVE! ZUZANA Tak som si sadla k počítaču, aby som si prečítala svoj minulotýždňový článok, kde to vlastne v tom svojom nemocničnom príbehu mám dnes pokračovať. No zarazil ma hneď jeho názov – „Zohyzdenie môjho brucha“.

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk


Musím teda so všetkou pokorou a bez akejkoľvek sebaľútosti poznamenať, že jazva po cisaráku moje brucho až natoľko nezohyzdila – hojí sa krásne a keďže je v plavkovej línii, okrem muža a možno i mňa ju nikto nemusí nikdy vidieť. Áno, správne – MOŽNO i mňa, lebo zatiaľ som si ju schopná vidieť iba v zrkadle alebo keď si brucho rukou vtlačím dnu a celkom slušne sa predkloním. Moje brucho totiž momentálne vyzerá – no, ako by som to čo najlepšie vyjadrila – úplne ohyzdne. Nie je zohyzdnené, ale ohyzdné. Zboku niečo ako taký povädnutý psí „čumák“.

Celá som chudá, dokonca som po pôrode bola o dve kilá ľahšia ako pred tehotenstvom (momentálne je to už iba o jedno kilo – tento týždeň sa totiž o nás stará moja maminka a tá mi vyvára a robí tvarohy s výživou a vtáčie mliečka a pudingy a nakupuje jogurty i mliečne produkty ako odušu – skrátka pripravuje samé neodolateľné dobroty). No vpredu mi miesto plochého bruška visí niečo ozaj nepekné. Tak dojčím a dojčím a keď nedojčím, tak odsávam a dúfam, že maternica sa spamätá a zroluje sa a už sa teším na koniec šestonedelia, aby som mohla začať cvičiť (a sexovať – doktorka mi obe striktne zakázala :-)).

I keď musím povedať, že už to brucho vyzerá o poznanie lepšie ako pred týždňom, to som ho volala „ambuvak“, teraz je už aspoň pevnejšie a strie nie sú natoľko rozťahané, celkom pekne sa tie jazvy zmenšili. No stále nemôžem o obtiahnutejšom tričku ani snívať – to by som vyzerala ako v siedmom mesiaci. Teraz nosím voľné, rozťahané a tehotenské veci a vyzerám len ako v takom piatom-šiestom. A aby som zdokumentovala, že nepreháňam – minule ma stretol bývalý sused a poznamenal, že: „Aáááááááá, ty si už opäť tehotná???“ Ešteže mi nezagratuloval. 🙂

Prečítajte si tiež:

No, ale aby sme sa vlastne i dostali k tomu pokračovaniu minulotýždňovej story…

Takže kde som to skončila? Aha – pri „sympatickej“ bývalej pani primárke, ktorá ma odsúdila a so mnou všetky matky, ktoré by chceli skúsiť akúkoľvek alternatívu. No, tak tá potom nafučane odišla – keď sa teda dorozčuľovala. A mladšie doktorky sa ma zvedavo vypytovali, čo som chcela s tou placentou. No už som to radšej príliš nerozpiplávala ani s nimi, pravdupovediac som sa až tak trochu bála: Nechcela som riskovať, že tá jazva bude vyzerať nejako čudne. No baby boli asi naklonenejšie takýmto veciam, zjavne o tom niečo i vedeli alebo čítali, takže si robili žarty z toho, že by rozbehli ilegálny biznis s placentami. 🙂

No a to už som bola dozašívaná a opäť nastúpil na scénu náš známy úchylný sanitár. Ten ma požiadal, aby som sa ho „chytila za krk ako novomanžela tesne po svadbe“. (Však už ma videl v Evinom rúchu, takže to bolo celkom kóšer.) A tak som ho silno oblapila okolo krku a zrazu som len prekvapene civela na svoje nohy. Absolútne som nevnímala, že ich už mal vo svojej ľavej ruke a bol to ozaj zvláštny pocit. Necítiť, že mám nohy. I keď som vedela, že to tak bude, toto ma ozaj prekvapilo…

V posteli ma začali odvážať zo sály. A zrazu nastal taký krásny okamih, keď sme sa blížili k východu a tam, medzi dverami, z každej strany, stála jedna usmievavá sestrička a držala v náručí jedno moje bábätko. Malé, roztomilé klbôčko. Bolo to také čarovné, cítila som sa trochu, akoby som vstupovala do raja, tak si to nejako predstavujem z tých duchárskych filmov: Vezú vás, ste ešte v miernej eufórii, vnímate, no ste pod adrenalínom (teda asi podľa toho, akým spôsobom si vás zubatá vzala :-)), postupne sa všade rozjasňuje a svetlo je silnejšie a jasnejšie a tu zrazu sa otvorí výhľad a z každej strany vás obklopujú usmievavé tváre vašich milovaných.

Sestričky mi priložili deti na prsia, tie si symbolicky cucli (trochu ich chudákov pridusili, no sali ako najatí) a potom mi ich takých malých bezbranných položili na posteľ. Ja som ich objala – každou rukou jedného zo svojich synov (ustavične si to musím opakovať – moji synovia. Neviem, kedy si na to zvyknem, znie to stále ešte tak neuveriteľne! :-)) a viezli ma ďalej. A tam ma už čakala ďalšia usmievavá milovaná tvár – môj muž. Videla som, že je dojatý, a to ma rozšťastnilo ešte viac, dostala som bozk, urobil pár fotiek a nasledoval nás na chodbu. Tam som sa už musela rozlúčiť. I s mužom, i so svojimi malými balíčkami, ktoré som si ešte ani poriadne nestihla obzrieť.

A už ma viezli na JISku. Respektíve RESku. Rozdiel medzi JISkou a RESkou je v tom, že JIS znamená jednotka intenzívnej starostlivosti – teda že každý pacient je napojený na prístroje a sústavne monitorovaný. Na RESke majú prístroj iba jeden. Ten pacientom občas vymieňajú a merajú im funkcie, no iba počas dňa; teda keby eventuálne niekto otrčil kopytá v noci (čo som si myslela, že sa stane mne – no tam sa ešte dostaneme), tak si to ani nevšimnú. Lebo síce doktori, respektíve sestry tam mali byť prítomní neustále, no celú noc sa tam ani len neukázali.

A čo bolo ďalej? To vám rozpovieme hneď… (ako by povedal Dedo Jozef, no ja pokračujem až o ďalší týždeň… :-))

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist