Zuzana po pôrode: Moje „splnené“ priania

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Snažila som sa jemne namietať, no dostala som odpoveď (čo bolo ešte fajn, keďže sa aspoň niekto namáhal odpovedať mi), že už je čas, že nebudeme čakať, lebo bábätká sú už vyvinuté dostatočne, a tak nebudeme riskovať, že by sa im mohlo niečo stať. (Všimnite si ten plurál! Nebudeme čakať, nebudeme riskovať, ja by som i počkala – a nemyslím si, že by to bolo riskantné, no pacientok sa zjavne príliš pýtať nezvyknú…)

A tak som sa odovzdala osudu a odborným lekárskym rukám a už som neprotestovala. No stále mám v sebe ten pocit, že by sa možno ešte pretočil! Alebo že by to skrátka nejako zafungovalo! Je to taká banalita alebo nerozumnosť sa v dnešnej dobe spoliehať na svoje telo? Alebo mu skrátka veriť? Musíme veriť iba doktorom? Veď ja som im verila – verila som, že i keby sa nepretočil, podarilo by sa to i tak. ŽE by to šikovný lekár zvládol! No ktovie, keď sa teda boja samotní doktori, skúsim sa báť i ja. Určite to netreba riskovať… (I keď predstava rozrezaného brucha sa mi nezdá neriskantná a vôbec sa mi teda nepozdáva.)

Som inak v izbe s troma super babami, až mi budú chýbať. A fakt si môžem gratulovať, že som sa tu príliš „neohriala“: Baby sú tu totiž už dva týždne a dve z nich si tu ešte aspoň ďalšie 4 alebo i viac pobudnú. Som na oddelení rizikového tehotenstva, kde sa takých 95 percent tehotenstiev končí cisarákom. No niektoré baby tu fakt ležia i niekoľko mesiacov, takže ešte som obišla celkom fajn…

Prečítajte si tiež:

• Cisársky rez nie je prekážkou pri dojčení
• Riziká cisárskeho rezu sa často podceňujú
• Podpora ranej väzby po pôrode cisárskym rezom

Zajtra už teda budem mať dvojičky. 🙂 Je to neuveriteľné! Keď to je takto naplánované, je to ešte čudnejšie ako za normálnych okolností. Povedať si – zajtra už nebudem kinderko 3 v 1, „surprise“ vyjde zo mňa von a ja budem opäť jednou bytosťou. Ibaže budú pri mne ešte ďalšie dve, ktoré som posledných 9 mesiacov nosila pod srdcom.

Som zvedavá, či ich vôbec uvidím, lebo po pôrode budem 24 hodín na jiske, kam mi ich neprinesú, tak pokiaľ budem mať iba lumbálku a nebudem opäť totálne sfetovaná nejakými medikamentmi, tak ich azda uvidím aspoň po pôrode a pri zašívaní… Tak si aspoň myslím, že by to malo byť z rečí báb, ktoré o tom vedia trochu viac alebo sú tu už dlhšie, takže sa čo-to dopočuli.

No s pacientkami sa tu zjavne okrem ich „spolutrpiacich kolegýň“ nikto nerozpráva. Zajtra ráno idem na zákrok a ešte ani neviem, kto ho bude robiť, lebo sa so mnou neporozprávala ani anesteziologička. A to mám ozaj kopu otázok. Vraj zajtra. Tak teda zajtra. Myslím, že dnes toho veľa nenaspím.

Inak môj pôrodný plán sa skončil úplným fiaskom. Neviem, načo som vlastne svoje priania (či skôr nádeje?) vkladala na papier:

• bod – spontánny vaginálny pôrod (haha, tak o tomto bode ozaj už diskutovať nemusíme),
• bod – spontánny pôrod bez anestézie alebo iných medikamentov (takže asi tiež nie, ak nechcem byť práve rezaná zaživa),
• partner pri pôrode (tak to je ďalšie mínusko, síce som si ho zaplatila a bude vidieť tesne po pôrode na pár minút deti, no pri pôrode zjavne nebude),
• odovzdanie placent po pôrode partnerovi (tak tu ma úplne vysmiali a niektorí starší doktori sa ešte i rozčuľovali a takého pohŕdania sa mi dostalo, že až.).

Takže tak, moje „splnené“ priania…