Desať dní kolísania v temnote

ROZHOVOR Má spôsob, akým sa človek narodí, vplyv na jeho ďalší vývoj? Čo môžeme urobiť pre to, aby sme dokázali dieťa priviesť na svet spôsobom, ktorý by bol preň najlepší? Na tieto a iné otázky odpovedá psychoterapeut Bhagat J. Zeilhofer.

Je spôsob, akým dieťa príde na svet, dôležitý pre jeho ďalší vývoj?
Veľmi dôležitý. Je to veľmi komplexný moment. Na mnohých úrovniach sa môže niečo pokaziť. Jedna z nich je fyzická. Prirodzený pôrod je taký, po ktorom bezprostredne nenastáva zhon. V takmer všetkých zdravotníckych zariadeniach je však personál, ktorý má strach, že by dieťa po pôrode mohlo zomrieť. A keďže zdravotníci sú tam preto, aby dieťa „zachránili“, snažia sa ho čo najrýchlejšie „rozdýchať“ a nato okamžite prestrihnú pupočnú šnúru.

Prečo takéto nemocničné postupy nie sú vhodné?
Prirodzené by bolo počkať. Dieťa totiž začne dýchať samo – prirodzene, nie následkom nejakého šoku. Nehrozí pri tom žiadne nebezpečenstvo. Kým je dieťa spojené s matkou pupočnou šnúrou, dostáva kyslík od nej. Keď potom začne dýchať samo, jeho telo posiela práve cez pupočnú šnúru do matkinho tela určité hormóny. Tie jej telu odovzdajú informáciu, že pôrod sa skončil a s ním vlastne aj celé tehotenstvo. Až potom je vhodné pupočnú šnúru prestrihnúť.

To je však od klasických pôrodov, ako ich poznáme, na hony vzdialené.
Presne tak. Šnúru odstrihnú hneď, ak dieťa nezačne okamžite dýchať samo, „rozdýchajú ho“ – zatrasú ním, plesnú ho po zadočku a podobne. Telo matky tak nedostane signál, že celý proces sa končí. Výsledkom je zmätok, matka potom ťažšie zvláda byť plne prítomná pre svoje dieťa.

A čo si myslíte o fyzickom kontakte medzi matkou a dieťaťom?
To je ďalšia nesmierne dôležitá vec. Práve som dočítal knihu o živote Krišnamurtiho (indický filozof a básnik, jeden z najvýznamnejších filozofov 20. storočia). Narodil sa v roku 1895 v južnej Indii. Zanechalo to vo mne hlbokú stopu. Jeho rodičia boli skôr z tých chudobnejších, boli však veľmi duchovní. Keď sa hinduistom narodí dieťa, desať dní ho nechajú s matkou v tmavej miestnosti a neustále ho kolíšu. Až po tých desiatich dňoch púšťajú dovnútra postupne viac a viac svetla.

Skutočne celých desať dní? To je dosť dlho.
Desať dní temnoty a kolísania. Je to veľmi jemný príchod na svet. Úžasná energia a starostlivosť. Dojalo ma to. Keď si uvedomíte, ako sa rodia deti v našom západnom svete, je to jednoducho šok. Aj keď je dieťa po pôrode priložené na telo matky, v porovnaní s hinduistickou metódou je to takmer barbarské. Fyzický kontakt matky s dieťaťom je zásadný. Dieťa totiž z psychického hľadiska ešte nie je oddelené od matky, je s ňou ešte stále v jednote. Túto jednotu potrebuje cítiť, inak sa v ňom niečo zničí. Trvá skoro mesiac, kým si dieťa uvedomí, že už s matkou nie sú jedna bytosť. Až potom sa začne vytvárať porozumenie, že ja a matka sme spojení, ale ako dvaja. Je to akási „jednota dvoch“. Pre správny priebeh uvedomovania si odčlenenia od matky je dôležité, aby príchod na svet prebiehal jemne. Bez šoku a neprirodzeného oddelenia.

To, že dieťa má byť s matkou, intuitívne chápe asi každý. Existujú však na to aj vedecké dôkazy?
Nedávno som čítal na internete článok o vedeckom výskume v Mníchove. Psychiatri dokázali, že predčasné oddelenie dieťaťa od matky mení genetický kód dieťaťa. Ovplyvňuje to predovšetkým schopnosť organizmu stráviť základné zložky potravy – hlavne bielkoviny. Výskum skutočne dokázal zmeny v DNA dieťaťa. Ukazuje to, že existuje vzťah medzi zážitkom a genetickým kódom človeka. Táto teória existuje už dlhšie, ale podľa mojich informácií je to prvý prípad, keď bola takáto súvislosť dokázaná laboratórnymi testami. Je teda jasné, aký dôležitý je v počiatkoch života kontakt s matkou.

Žiaľ, pôrody dnes často neprebiehajú prirodzeným spôsobom. Deti sa oddeľujú od matiek úplne bežne.
To je pravda. V nedávnej minulosti – a čiastočne aj v súčasnosti – sa pôrody stali rutinou. Deti bývali po narodení odnesené od mamičiek, čo je pre bábätko vždy traumatický zážitok. Nie je na to totiž pripravené.

Aké následky môže mať tento postup?
Následky sú úplne jasné. Keď dieťa odnesú od matky, vznikne silný pocit opustenosti. To je pre dieťatko strašná bolesť. Jeho prežitie – fyzické i emocionálne – predsa úplne závisí od matky. Je to taká traumatická skúsenosť, že sa s ňou bábätko nedokáže vyrovnať. Musí sa od nej teda odpojiť a tento zážitok vyčleniť. Keď nedôjde k splynutiu, začne fungovať pud sebazáchovy. To znamená, že dieťa plače a kričí ako o život, pretože potom niekto príde. Neskôr, v dospelosti, sa to prejavuje napríklad vo vzťahoch tým, že partneri medzi sebou bojujú. Mnohé konflikty, ktoré sa objavujú v partnerstve, majú svoje korene v týchto raných udalostiach.

Bohužiaľ, generácie narodené v našich končinách hlavne v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch nemali šancu zažiť pôrod, ktorý by podporoval ich vývoj…
Áno. No nielen tu, ani na Západe to nebolo veľmi odlišné. Existovala skupina ľudí, ktorá už vtedy zastávala názor, že by sa deti mali rodiť inak, bola to však len veľmi malá časť spoločnosti. Tak či tak, to, čo hovoríte, je pravda.

U nás je však silná opozícia proti prirodzeným pôrodom. Ako si to vysvetľujete?
Je to prekvapivé. V iných krajinách sa až 90 percent pôrodov odohráva prirodzene. Napríklad Holandsko je v tomto veľmi pokrokové. Takisto v Nemecku sú prirodzené pôrody štandardom. Lekári sú nablízku, iba ak by nastala nejaká komplikácia. Jedným z hlavných dôvodov je strach. Pri pôrode sa môže niečo pokaziť. V minulosti ženám hrozilo väčšie riziko ako dnes: žena i dieťa mohli zomrieť. Smrť je dnes jedným z veľkých tabu našej spoločnosti. Preto má takú obrovskú silu – ľudia majú tendenciu urobiť všetko pre to, aby sa jej vyhli. Medicína, predovšetkým pre to, ako je organizovaná, je obrovský biznis. Lekári sú často len „predavači“, ktorí nemajú na výber.

Nemôže zohrávať rolu aj fakt, že uznanie prirodzených pôrodov by bolo priznaním, že pôrody v nedávnej minulosti neprebiehali správne?
Áno, určite to hrá rolu. Predstavme si, že by minister zdravotníctva vyhlásil: „Zistili sme, že to, čo sme pri pôrodoch doteraz robili, bolo hlúpe a malo by to byť úplne inak.“ Ľudia na týchto pozíciách toto povedať nemôžu. V ich systéme je to nemožné – prišli by o miesto. Podstatou politiky je to, že máš moc, vplyv a pozíciu. Nič z toho však nezískaš tým, že hovoríš pravdu. To je, žiaľ, fakt.

Bhagat J. Zeilhofer je terapeut a lektor osobného rozvoja. Vyše 20 rokov pracuje s metódou rodinných konštelácií a hypnózou. Je držiteľom certifikátov oprávňujúcich uplatňovať a vyučovať metódu neurolingvistického programovania. Roky sa intenzívne zaoberá východnými náukami, predovšetkým tibetským budhizmom a zenom. Niekoľko rokov bol koordinátorom Tao Osho Meditačného centra v Mníchove, pracuje po celom svete. V súčasnosti žije v Shangri La Osho Meditačnom centre v Českej republike.

Prečítajte si aj iné rozhovory na Babywebe:

Vonia vám partner? Potom budete mať odolné deti
Aj malé dieťa sa dokáže zamilovať
Rakovina prsníka sa už týka aj žien do 35 rokov!

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist