Citové prilipnutie k matke? To je pomyselná pupočná šnúra

Tvrdí psychológ PhDr. Jaroslav Šturma, predseda Českomoravskej psychologickej spoločnosti a riaditeľ Detského centra Paprsek. A tiež náš sprievodca od dojčenského veku až do troch rokov dieťaťa.

Pán doktor, čo je pre vývoj dieťaťa v prvých troch rokoch najdôležitejšie?
Už od narodenia je to vytvorenie základnej a nenahraditeľnej citovej väzby, prilipnutia k jednej najbližšej osobe, obyčajne k matke. Na tom stojí zdravý výoj každého človeka.

Čo presne toto prilipnutie znamená a prečo je také dôležité?
Prilipnutie si môžete predstaviť ako takú maternicu navonok v podobe vzťahu. Prvých deväť až dvanásť mesiacov po narodení žije dieťa v úzkom prepojení s matkou (alebo iným pestúnom) a svoje potreby uspokojuje takmer výhradne prostredníctvom jej starostlivosti. Z psychologického hľadiska je ťažké povedať, kde sa končí dieťa a začína sa matka.

Aby bolo dieťa zdravé a spokojné, potrebuje výmenu podnetov, spätnú väzbu. To môžeme pozorovať už tesne po narodení, dieťa očami vyhľadáva pohľad matky. Keď sa matke podarí jeho pohľad zachytiť, je to pre ňu zdroj veľkej radosti a teší sa, až sa to zopakuje. Vzniká tak vzťah, pocit „sme spolu“. Radosť jedného je zdrojom radosti druhého. V ďalšom období sa od matky začne oddeľovať, začne sa prejavovať jeho vlastné ja.

To znie, akoby sa rodič s dieťaťom vydávali na nejakú spoločnú dobrodružnú cestu.
Táto interakcia sa nazýva „anjelská špirála“. Postupne spolu začínajú stúpať k niečomu krásnemu. Okolo dieťaťa sa vytvára ústretová, radostná, otvorená atmosféra, v ktorej stále dokola zisťuje, že jeho volanie je nakoniec vždy vyslyšané (chvíľu trpí, po prijateľnom čase však mama príde a radosť je o to väčšia), a tak v ňom rastie dôvera, že svet je bezpečné miesto. Aby mala anjelská atmosféra trvalý charakter, je potrebné utužovať ju deväť až dvanásť mesiacov. Vytvorí sa tak trvalé puto alebo prilipnutie, ktoré sa potom pre dieťa stane stálou potrebou, z ktorej čerpá vnútorný pocit istoty po zvyšok svojho života. Každý ďalší dôležitý životný vzťah meria kvalitou toho prvého.

„Anjelská špirála“, to znie veľmi pekne. Neexistuje však aj nejaká „diabolská špirála“?
Ak dieťa v sebe nesie obraz matky v dobrom, bude od ostatných očakávať to dobré… ak však má skúsenosť, že matka bola nespoľahlivá, nevypočítateľná, vzťah bol neistý, má dieťa tendenciu sťahovať sa zo vzťahu, lebo sa bojí ďalšieho sklamania. Potom sa skutočne začne roztáčať akási „diabolská špirála“ – príležitosť nadviazať dobrý vzťah sa premrhá a dieťa aj matka zaujmú voči sebe chladný postoj. Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva… Aby sa to zmenilo, musí dieťa zažiť novú zlomovú skúsenosť (prostredníctvom terapie, adopcie alebo ďalších rodinných príslušníkov).

Vytvorenie pevnej citovej väzby je pre dojča to najdôležitejšie. Aká výzva čaká na dieťa vo veku batoľaťa?
To najpodstatnejšie, čo dieťa teraz čaká, je vytvorenie svojho ja. Pomaly a plynule to nadväzuje na kľúčový prežitok pocitu bezpečia a dôvery. Ruka v ruke s objavovaním svojho ja ide aj poznávanie hraníc toho, kde už ja nie je. To je úloha pre rodičov. Je to niekedy veľmi búrlivé obdobie, dobre známe ako obdobie vzdoru. Dieťa teraz intuitívne testuje, či má v rodičoch (matke) naďalej takú oporu ako doteraz.

Dá sa teda povedať, že dieťa „skúša“, či ho rodičia bezpodmienečne milujú?
Vlastne áno, nie je to však nejaký zlý úmysel, je to dané od prírody. Dieťa z vlastnej iniciatívy preniká hlbšie do sveta a potrebuje naďalej cítiť, že má niekoho za chrbtom, že má základnú istotu. Budovanie jeho ja, vedomia odlišnosti od okolitého sveta nadväzuje plynule na to, že predtým získalo prostredníctvom vzťahu s matkou akúsi „predstavu“ tej matky. Začína si uvedomovať, že matka je samostatná bytosť, že to nie je súčasť jeho osoby. Túto predstavu matky má dieťa teraz trvale so sebou, môže sa predstavou mamičky tešiť, ale matka mu môže aj chýbať.
Toto obdobie je náročné nielen pre dieťa, ale aj pre rodičov. Máte pre nich nejakú všeobecne platnú radu?

Najväčšia výchovná múdrosť pre toto obdobie je zachovať pokoj, nekonfrontovať sa s dieťaťom, lebo to nie je malý dospelý, a hlavne nechať dieťa pocítiť „mám ťa rada takého, aký si, aj keď sa práve hneváš, ale žijeme vo svete, kde platia určité hranice a pravidlá, ktoré som si nevymyslela“. Keď prší, nebudeme chodiť v sandálikoch, u doktora budeme včas, na cestu sa nebeží bez rozhliadnutia.

„Mám ťa rád, aj keď sa hneváš.“ To znie veľkoryso.
Áno, to je veľmi dôležité. Dieťa potrebuje uistenie o bezpodmienečnej láske rodičov. Niekedy akoby testuje: „Myslíš to vážne, mami?“ Aj keď sa dieťa hnevá, môžeme ho pevne objať, posadiť si ho na kolená. Dieťa ešte nevie o svojich pocitoch hovoriť, tak mu umožníme, aby ich naplno prežilo v bezpečí našej náruče.

Musíme byť nad vecou, nenechať sa strhnúť k negatívnym emóciám: „Tak sa mi tu z toho vyplač, je tu s tebou počkám, pomôžem ti, kým ťa to neprejde, vyplač mi to tu, vykrič mi všetko, čo ťa trápi. Potom ti zasa ja poviem, čo ma bolí alebo ako mi je ľúto, že si zlostil tu pri pokladni, mrzelo ma, že si pani pokladníčka myslela, že ťa neviem vychovávať… ale aj tak ťa mám rada.“

Ide o to, aby sme vydržali až do chvíle, kým nedôjde k vyčisteniu „hnisu“. Dieťa potom obvykle spočinie v matkinom náručí, mrnčí, fňuká, mamička ho hladí: „Veď ty si môj chrobáčik, všetko sa spolu naučíme.“ Všetko si žiada svoj čas.

A čo keď si niekto správanie dieťaťa vysvetlí ako vypočítavosť?
U dieťaťa to nie je rozumové. Dieťa rodičov skúša, ale bezvýsledne. Je to evolučne dané, zariadené od prírody. Overuje si, že na rodičov je spoľahnutie, že ho majú radi za všetkých okolností. Na základe tejto istoty potom ľahšie preniká ďalej do sveta.

Je nejaký liek proti obdobiu vzdoru?
Obdobie vzdoru je jedna z nutných životných skúšok, ktorá vedie k ďalšiemu rastu a nemožno ju obísť. Je to, ako keď rastú zuby – nemať zuby nie je riešením. Dieťa opiera svoju identitu o mantinely stavané jeho najbližšími a tým si ju posilňuje a cvičí. Na všetko reaguje typickým: „NIE, NIE!“ a robí všetko naopak ako mamička. Je to však prirodzený proces.

Ako dlho trvá toto obdobie negácie?
Je to rôzne, väčšinou v priebehu druhého a tretieho roka, potom sa to ešte v rôznych vlnách môže vracať aj neskôr. Pred nástupom do školy by sa to už nemalo objavovať. Pri chorobe alebo absencii matky môže dôjsť k recidíve.

A čo ostatné výzvy ako odstavenie od dojčenia, učenie na záchod?
Všetky tieto veľké zmeny by mali prebiehať čo v najprirodzenejšej harmónii na oboch stranách. Takže žiadne náhle násilie zo strany rodičov, ale ani nedopustiť tyranský nátlak dieťaťa. Matka musí mať odvahu a pevnosť dať dieťaťu istotu, že sa zaraďuje do určitého poriadku, chodu. Celý proces by však mal byť citlivý. Intenzita a intervaly dojčenia sa majú uvoľnovať postupne, potom sa to vyrieši samo. Každá náhla zmena je traumou.

Princíp nenásilia platí aj pri učení sa čistote. Medzi deťmi sú enormné individuálne rozdiely. Je to vec dozrievania, pripravenosti mozgu. Treba sa obrniť trpezlivosťou a zvoliť pozitívny prístup. Keď sa náhodou podarí, že sa nepociká, tak nešetrite pochvalou. A, naopak, nehnevajte sa a netrestajte, keď sa to nevydarí. Vo veku batoľaťa na to má dieťa sväté a neodopierateľné právo. V tomto veku nemá zmysel chodiť s pomočovaním k lekárovi alebo psychológovi – nevzťahujú sa na to diagnózy. Všetko si žiada svoj čas, príroda má na tieto veci svoj postup.

Ako sa, ak je to možné, vyhnúť problematickým situáciám spojeným s jedlom alebo vyprázdňovaním?
Nemal by okolo toho nastať boj. Zlaté pravidlo: prirodzeným funkciám ako jedlo, vyprázdňovanie, spánok venovať čo najmenej zameranej pozornosti, robiť ich akoby mimochodom. Čím viac tieto aktivity zdôrazňujeme (staráme sa, či dieťa jedlo dosť, a podobne), tým viac tam vnášame napätie a úzkosť, a to potom vedie k ďalším problémom.

Ako spoznám, že sa moje dieťa vyvíja zo všetkých stránok správne?
Stromy kvitnú každý inak a rovnaké je to i s človekom. Najdôležitejšie je nestresovať sa žiadnymi tabuľkami, neškatuľkujte, neporovnávajte svoje dieťa s vrstovníkmi. To ničomu nepomôže. Človek je tvor s obrovskou individuálnou variabilitou. Nesledujte, v koľkých mesiacoch alebo rokoch má dieťa robiť to či ono (prevracať sa, hovoriť prvé slovíčka, robiť prvé kroky…). Rozpätie, kedy možno čo dosiahnuť, je široké a v drvivej väčšine prípadov sa všetko časom doženie. Pre pokoj v duši využívajte prepracovaný systém preventívnych lekárskych prehliadok.

Batoľa začína aj chodiť, hovoriť, kresliť. Aké potrebuje v tomto období podnety?
Potrebuje podnety, ktoré preň budú tou správnou duševnou stravou, podnety, ktoré budú rozvíjať jeho mozog. Je však dôležité dieťa nepreťažiť a dodávať mu podnety preň zaujímavé. Dieťa má veľkú potrebu prežívať radosť zo samotnej vlastnej aktivity. Najlepšie túto radosť prežije, keď ju má s kým prežívať. Dôležité je vytvoriť v dieťaťu dobré podmienky, keď je bdelé, odpočinuté, naladené, vo vzťahu. Nenútiť ho v nesprávnu chvíľu. Skôr aktivity opakovať desaťkrát po dvoch minútach, nie nepretržite dvadsať minút.

Ako spoznám, čo je pre dieťa zaujímavé?
Rodič musí byť trochu vynachádzavý a tvorivý, musí sa vedieť do dieťaťa vcítiť. Dieťa veľa pozorujte, ono samo vám napovie. Obyčajne v druhom roku začne brať do ruky ceruzku – objaví, že zanecháva stopu, je to preň výborná spätná väzba. Rozvíja to jeho fantáziu a zvyšuje motiváciu na ďalšie pokusy. Ponúknite mu trpezlivú pomoc. Aj keď drží ceruzku ako klacík, musíme sa radovať s ním – „Pozri, ako to ide!“ Prispôsobíme sa jeho schopnostiam: nemá cenu dávať dieťaťu na maľovanie malý papier, použime baliaci papier alebo tabuľu, nechajme ho rozmáchnout…

Aké sú najčastejšie predsudky spojené s týmto vekom?
Stále sa ešte stretávame s postojmi prameniacimi v komunistickej minulosti, v ktorých je zakorenený názor, že človek musí byť vychovávaný od útleho detstva v kolektíve vrstovníkov. Človek sa síce musí časom zapojiť do spoločnosti, ale cesta k tomu vedie cez individuálne vzťahy. Dnes, bohužiaľ, ožíva populistická predstava, že deti patria do jasieľ, že podniky majú budovať jasle. Z hľadiska dieťaťa je to veľmi sporné. Ďalším omylom je predstava, že výchova a kultivácia človeka je záležitosťou odborníkov (pedagógov, vychovávateľov a pod.) a rodičom sa vtĺkalo do hláv, že na výchovu svojich detí nie sú kompetentní. Akoby sa zabudlo, že po milióny rokov to fungovalo bez premýšľania a že vďaka tomu sme teraz tu. Pravda je teda taká, že pre vývoj dieťaťa nie je nič lepšie než fungujúca rodina.

Autori: Bc. Magdalena Holancová, PhDr. Jaroslav Šturma

Na Babywebe tiež nájdete:

Materstvo? To mi nikto nepovedal, že: Matka, ktorá to vzdá, je nanič
Som matka – kedy som si to uvedomila?
Ako zapojiť otecka?

19.10.2010 12:48| autor: Magdalena Holancová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist