Nálepkou hyperaktívny sa zbytočne plytvá

Po každom víkende, keď je štvorročný Lukáš u babičky, počujú jeho rodičia to isté: „To dieťa je divoké. Nemali by ste s ním zájsť k lekárovi?“ Babička si je istá, že diagnózu môže povedať rodičom okamžite sama. Lukáš je hyperaktívny.

child-5582986_1280-1100x618.jpg Zdroj: Pixabay.com

O hyperaktivite detí sa hovorí v posledných rokoch všade. V médiách, medzi rodičmi i medzi učiteľmi. Hyperaktivita sa stala zaklínadlom. Len čo je dieťa živšie, je považované svojím okolím za hyperaktívne. Realita je však iná.

Podľa celosvetových prieskumov sa hyperaktivita alebo hyperkinetická porucha (ADHD) týka len 5 % detí vo veku 6 až 10 rokov, prevažne chlapcov. Počet detí postihnutých touto neurovývojovou poruchou sa nijako razantne nezvyšuje. Impulzívnosť, poruchy pozornosti a nepokoj, ktoré sú pre ADHD príznačné, sa často vyskytujú i v správaní predškolských i mladších školských detí. Nemusí nevyhnutne ísť o patologický jav. Toto správanie môže byť vyvolané úzkosťou, odporom k autoritám i ťažkosťami pri osvojovaní niektorých schopností.

Na nervy, ale nie na doktora

Po rušnom dni sa vrátiť domov a v pokoji relaxovať. Tak toto je pre rodičov malých detí iba sladký sen. Potomkovia im to jednoducho nedovolia, sú prirodzene zvedaví a neposední. Problémom je, že si sami nedokážu povedať dosť vo svojich fyzických aktivitách a upokojiť sa. Ak sú celý deň v kolektíve, ktorý ich stimuluje na najrôznejšie činnosti, pri ktorých sú excitovaní, vracajú sa večer domov unavení a nepokojní. A tu ich namiesto pokojného prístavu často čaká stret s rodičmi vyčerpanými po náročnom dni. Neposedné dieťa, ktoré každých päť minút od nás niečo chce, dokáže vytočiť i flegmatika. Keď sa k tomu ešte pridajú poznámky z okolia typu „ako ste si ho vychovali, takého ho máte“, cítia sa rodičia zahnaní do kúta a neschopní reagovať tak, ako by to situácia vyžadovala – pokojne a s rozvahou.
Neokrikovať, skôr usmerniť

„Upokoj sa!“ „Ticho!“ Podobné príkazy a navyše zvýšeným hlasom majú na rozbláznené dieťa opačný efekt. Spravidla ešte pridá. Nie preto, že by bolo neposlušné. „Priveľmi živé dieťa sa samo nedokáže kontrolovať. Chcieť od neho, aby sa prestalo vrtieť, hroziť mu, to znamená, že jeho správanie považujeme za vedomé. No ono sa nerozbláznilo vedome, a preto sa ani nedokáže samo upokojiť,“ tvrdí detská psychiatrička Marie Giloots. Keď už je dieťa priveľmi neposedné, je lepšie povedať: „Tak už je toho trochu priveľa, teraz sa spolu pustíme do niečoho iného, čo ťa upokojí.“ S malým divochom sa pomaznáme, dáme mu napiť. O chvíľu z neho prebytok energie vyprchá, napätie opadne.

Vyblázniť sa vonku, upokojiť doma

Priveľmi živé deti sa potrebujú vyblázniť, vydať svoju energiu. Tomu by sme mali prispôsobiť aj trávenie voľného času v rodine. Častý pobyt v prírode spojený s fyzickou aktivitou je najlepším riešením. Dieťa by si pri tom malo zažiť pocit slobody, my však naň musíme dozrieť, pretože nepozná mieru a mohlo by si ublížiť. Po „divočine“ vonku ho doma zaujmeme pokojnejšou činnosťou, ako sú napríklad stolové hry, môžeme mu čítať, spoločne si kresliť alebo variť. Dôležité je, že sa do týchto činností pustíme spoločne. Naša prítomnosť ho usmerňuje, nedovolí mu prepadnúť do stavu excitácie a nesústredenosti. Zároveň sa tak učí sústrediť na to, čo robí. Najskôr s našou pomocou, potom to už môže skúšať samo. Nepokojné dieťa máva tiež ťažkosti so spánkom. Buď sa natoľko vyčerpá, že „padne“, alebo nemôže zaspať. Preto je dobré zaviesť rituály pred spaním, ktoré ho upokoja, napríklad rozprávanie rozprávky.

Ten musí ísť z kola von

Prečo je náš chlapček taký divoký a neposedný a ten susedkin taký dobrý a poslušný? Možno je to tým, že nemá dostatok sebadôvery. Nie vo svoje fyzické schopnosti, ale predovšetkým v duševné a má ťažkosti s komunikáciou. Preto je dôležité zatiahnuť nášho divocha do sveta slov, naviesť ho, aby počúval rozprávky alebo príbehy, a potom sa s ním o nich rozprávať. Necháme ho rozprávať aj o tom, čo v priebehu dňa zažil.

Nedostatok sebadôvery sa môže prejaviť pri nástupe do školy neschopnosťou adaptovať sa na nové prostredie a nový režim. Byť ticho, pokojne sedieť na stoličke, rešpektovať vyučujúcich, to všetko je odrazu veľký problém. Neprispôsobivé dieťa komplikuje život učiteľom a nie je obľúbené ani medzi spolužiakmi, pretože nerešpektuje pravidlá. Je teda dobré hneď pri nástupe do školy upozorniť učiteľku na to, že sa dieťa horšie sústredí a je nepokojné. Ak totiž získa nálepku „problémové dieťa“, len to umocní prejavy jeho nezvládateľného správania.

Čítajte tiež:

Vek mnohé vylieči

Neposednosť a roztržitosť predškolského dieťaťa môže prameniť i z latentnej neistoty a obáv. Napríklad z toho, či poň niekto príde včas do škôlky alebo či mu bude pani učiteľka za niečo nadávať. Preto je tiež dôležité sa s dieťaťom rozprávať, zistiť, čo ho trápi, a spoločne tieto obavy odstrániť. Inak to bude mať na jeho správanie čím ďalej, tým horší dosah. Všeobecne možno povedať, že s vekom sa situácia vylepší, a keď dieťa príde do škôlky, o tri roky sa postupne naučí fungovať v kolektíve a rešpektovať jeho pravidlá.

Čo už sami nezvládneme

Ak sa dieťa ani časom nedokáže prispôsobiť pravidlám školy a kolektívu, môže skutočne trpieť hyperkinetickou poruchou a potrebuje vyšetrenie u detského psychiatra a prípadne u neurológa. Skúma sa okrem iného intenzita a frekvencia symptómov. Často sa dieťa so silnými prejavmi tejto poruchy musí stabilizovať pomocou medikamentov. Tie však samy osebe príčinu jeho ťažkostí neodstránia, nasledujú ešte ďalšie terapie. Pretože ide o beh na dlhú trať, musia sa trpezlivosťou obrniť hlavne rodičia.

30.10.2023 1:18| autor: Helena Chvojková 

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa na odber nášho newsletteru vyplnením svojej e-mailovej adresy.

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

* Newslettery vám budeme zasielať najdlhšie 3 roky alebo do vášho odhlásenia. Viac informácií na e-mailovej adrese: gdpr@babyweb.sk.

TOPlist