Ako vychovávať dieťa?

Autoritatívne či demokraticky? Zmes rodičovskej lásky, radosti, ale aj hnevu a občasného citového chladu sa prelína s radosťou, so smiechom a s plačom detí. Výchova je taký komplikovaný a náročný proces, že málokedy možno presne určiť, ktorý rodičovský postoj je správny.

Dieťa, ktorému rodičia neustále niečo zakazujú, prikazujú a nedajú mu žiadne vysvetlenie, ktoré od rodičov, predovšetkým od matky, nezažije spontánne prijatie, nemá pocit bezpečia a blízkosti. Takéto dieťa si takmer určite nebude isté samo sebou a bude mať nízke sebavedomie. Svet okolo seba bude pociťovať ako chladný, odťažitý a nepriateľský a nebude si vedieť vysvetliť prečo.

Autoritatívna výchova

Pri tomto štýle si dieťa zvykne bezvýhradne sa podriaďovať autorite a prijímať jej názory. Bude celkovo menej aktívne, pretože nechce riskovať trest. Takéto deti bývajú celkovo úzkostlivejšie a menej tolerantné k druhým ľuďom. Keď sa potom ocitne medzi svojimi vrstovníkmi s odlišnými normami, jeho aktivita zosilnie a správa sa „zakázaným“ spôsobom. Môže dochádzať až k agresívnemu presadzovaniu vlastného ja.

Liberálna výchova

Na druhom póle je dieťa, ktoré dostane všetko, čo chce, je zahŕňané peniazmi či darčekmi, ktorými rodičia akosi kompenzujú nedostatok citových prejavov. Tí sa o jeho záľuby, zážitky či prípadné starosti nezaujímajú, takže vlastne dieťa zanedbávajú. Aj ono bude v živote svojím spôsobom neisté.
Pod vplyvom tejto takzvanej liberálnej výchovy si nevytyčuje vyššie životné ciele a nezvykne si v živote prekonávať prekážky. Nerozvíja sa jeho vytrvalosť a charakterová aktívnosť, nedôveruje svojim schopnostiam. Nemá dôvod, pretože rodičia, ktorí aplikujú liberálnu výchovu, zaň všetko zariadia a dávajú mu najavo, že ono za nič nemôže a nič nemusí.

Demokratická výchova

Keď u dieťaťa podporujeme pozitívne charakterové črty, ako sú vytrvalosť alebo sebaovládanie, keď sú na ne kladené primerané požiadavky a keď ich berieme ako plnoprávneho člena rodiny, ktorý však má aj svoje povinnosti a ich plnenie považujeme za samozrejmé, neuplatňujeme prísne tresty a vzťahy medzi dieťaťom a rodičmi sú priateľské, uplatňujeme štýl výchovy, ktorý sa označuje ako demokratická výchova. Je to ideálny typ.
U detí sa rozvíja svedomitosť i celková stabilita osobnosti. Výchova je dôsledná, no zároveň jemná. Pravidlá sú stanovené, na ich dodržiavanie sa dbá v súlade s potrebami všetkých členov rodiny. Rodičia prihliadajú na potreby detí, takže dokážu posúdiť, či je dobré urobiť v zabehanom stereotype občas nejakú výnimku.

Komunikácia

Zaujímavé je, že rovnaký výchovný prostriedok či postup je u niektorého dieťaťa účinný a na iné neplatí. Podstatný je totiž vzťah medzi vychovávateľom a vychovávaným. Dôležitá je aj okamžitá konkrétna situácia. Spôsob výchovy teda znamená sústavnú komunikáciu dospelých s dieťaťom a vhodnú voľbu výchovných prostriedkov.

Na dieťa v nemalej miere pôsobí temperament vychovávajúceho, jeho nezrelosť, prípadná agresivita, labilita, intelektové, somatické či duševné hendikepy, nespokojnosť s jeho vlastným životom a pod. Silný vplyv majú skúsenosti dospelého s výchovou, ktorú sám zakúsil ako dieťa v rodine či v škole.
Pri formovaní osobnosti dieťaťa je vždy určujúce, do akej miery máme k nemu kladný emočný vzťah. Optimálny spôsob výchovy teda možno vymedziť kladným emočným vzťahom v kombinácii s demokratickým typom výchovy. Nájsť tú správnu mieru však nebýva vždy ľahké.

Stanovenie hraníc

Od deväťdesiatych rokov prevažuje trend liberálnej výchovy. Rodičia by si však mali vymedziť určité hranice, jasné a platné pravidlá a dôsledne ich dodržiavať. Dieťa tým privedú k vlastnej zodpovednosti za to, čo robí. Rodičia by sa, samozrejme, mali s dieťaťom naučiť rozprávať. Vysvetliť mu, prečo sú pravidlá také, aké sú, a prečo ich musí dodržiavať. Dôležité pre výchovu sú aj vzťahy medzi rodičmi, pretože dieťa je neustále v strehu, pozoruje a napodobňuje.

Uplatňovať tento spôsob výchovy je veľmi ťažké a nie vždy sa to vydarí, pretože, ako sme už spomenuli, každé dieťa je iné a na každé z nich platí trochu niečo iné.

Mali by sme sa preto zamyslieť, či naše dieťa pod vplyvom pôsobenia našej osobnosti netrpí, či nemôžeme zlepšiť vzťah k nemu. Dobrá komunikácia s dieťaťom a spoločné príjemne strávené chvíle sú nielen veľkým prínosom do nášho života, ale aj zdrojom našej radosti.

2.10.2010 6:22| autor: Vendula Voborníková

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist