Skoro sme rodili na ceste

„Rada spomínam na jeden z mojich prvých pôrodov, keď som ešte s úlohou duly nemala príliš veľa skúseností, ale o to viac som sa na každý z nich tešila. V tomto prípade šlo o druhorodičku, sympatickú mladú ženu. Pôrodný plán sme starostlivo pripravili už tri mesiace pred termínom,“ spomína dula Irena Placerová a pokračuje…

Jedného dňa mi pani napísala, že jej už začínajú akési viac-menej pravidelné kontrakcie, a tak som jej poradila, nech veľa odpočíva, aby sa ešte pokúsila spať a šetrila sily na rozbiehajúci sa pôrod. Večer som sa snažila skoro zaspať, aby som aj ja načerpala dostatok síl. Ľahla som si s mobilom pri uchu s nádejou, že ma prebudí skôr ako manžela, ktorý má, na rozdiel odo mňa, ľahký spánok.

Po dvoch hodinách mnou manžel uprostred noci zatriasol so slovami: „Zvoní ti mobil…“ Volala rodiaca pani, že kontrakcie sú častejšie a že už od polnoci nemôže spať. Povedala som jej, že sa oblečiem a vyrážam k nej. Do hodiny som bola na mieste. Kontrakcie sa už skutočne opakovali po niekoľkých minútach a boli pomerne silné. Pani ešte telefonicky kontaktovala onú vzdialenejšiu pôrodnicu, či majú voľnú izbu s bazénom. Čo keby sa totiž podarilo rodiť do vody…

Boli sme ticho ako myšky, aby sme náhodou neprebudili manžela a staršie dieťa. Snažila som sa klientku pri kontrakciách trochu masírovať, aby sa jej uľavilo od bolesti a ona statočne a potichu predýchavala. Zbalili sme zopár vecí a vyrazili sme do pôrodnice.

Cestu do vzdialenejšej pôrodnice som nepoznala, ale pani ma uisťovala, že ju nájde. Na chodbe paneláka sme dvakrát predýchavali, potom aj vo výťahu a pred domom znova. Cestu do auta, ktoré bolo vzdialené asi päťdesiat metrov, sme museli rozdeliť na tri etapy.

Sadnúť si na sedadlo spolujazdca sa pani pre kontrakcie už nepodarilo, tak som vyhádzala zopár vecí zo zadných sedadiel a pani sa na ňu v poloľahu nasúkala. To som už začínala pociťovať nervozitu, tak som navrhla, že pôjdeme do bližšej pôrodnice. Pani však trvala na svojom, v bližšej nemocnici totiž nemali vytúžený bazén, ktorý si pred chvíľou objednala. Dodržiavajúc etický kódex duly, ale bohatšia o zopár skúseností som už nič nenavrhovala a plnila iba želania klientky. Bolo nad ránom, ulice stále prázdne, a tak som dúfala, že cesta bude voľná a dorazíme včas. Pani síce navigovala, ale kontrakcie medzitým zosilneli. Len čo sme opustili mesto, odtiekla jej plodová voda. Potom začali tlaky na konečník a pani už nebola schopná navigovať. Pôrodný proces ju stále viac pohlcoval. Nesmelo som navrhla, že to otočíme a vrátime sa do mesta, kde je pôrodnica, hoci bez toho bazéna.

Odpoveďou mi bol hlasný výkrik. Keď však kontrakcia ustúpila, pani súhlasila, že to otočíme. Tak som na rýchlostnej ceste predviedla akýsi manéver, za ktorý by ma asi nikto nepochválil. V tej chvíli mi pani oznámila, že už musí tlačiť.

Bola som bezradná. Mám pokračovať a nechať ju vzadu samu alebo zastaviť a pomáhať jej? Uvedomila som si, aké je náročné byť dulou a šoférom v jednej osobe. Nechcela som na to byť sama, a tak som zastavila v bočnej ulici a zavolala rýchlu záchrannú službu. S klientkou som sa už neradila, bola ponorená do pôrodu, začínalo svitať a prví ľudia chodili po ulici. Oznámila som službe adresu a počas čakania som pani podopierala hlavu, držala ju za ruky a ona pracovala s kontrakciami. O niekoľko minút som konečne počula sirénu sanitky, ktorá sa približovala po hlavnej ceste. Zazrela som síce, ako prešla okolo ulice, v ktorej sme stáli, no neodbočila k nám.

Chcela som vybehnúť na hlavnú a mávať, ale pani som už opustiť nemohla. Takmer polovicou tela bola vonku z auta, napínala sa pri kontrakciách a bábätko si evidentne razilo cestu na svet. Držala som časť jej hmotnosti a keby som odišla, pravdepodobne by z auta vypadla.

Tak som ju držala, dýchala som spolu s ňou a snažila som sa ju podporovať napriek tomu, že podporu by som v tej chvíli potrebovala skôr ja. Uisťovala som ju, že to dobre dopadne. O pár minút sa siréna sanitky opäť vracala. Napadlo mi, že nás hľadajú, tak to vari už vyjde. Áno, sanitka odbočuje do našej ulice a ide priamo k nám.

Zastavila, vystúpil z nej veľký muž a hrmotným hlasom zavelil: „Tak si, pani, nastúpte, predsa nebudete rodiť tu na ulici.“ Nesmelo som mu povedala, že neviem, či bude pani schopná sama nastúpiť. Chvíľu na nás neveriacky pozeral a potom zavolal kolegu sediaceho v aute a spoločne zobrali pani do svojich silných rúk a doslova ju vytiahli z môjho auta. Položili ju na vozík a strčili do sanitky. Musela som jej pustiť ruku. Chladne mi totiž oznámili, že mňa nevezmú. Zabuchli dvere, pustili sirénu a vyrazili preč. Cítila som sa úplne mizerne, ako zradca, ktorý ju teraz na samom konci opustil a prenechal dvom cudzím chlapom. Musím čo najrýchlejšie za ňou, blyslo mi hlavou. Len nech mi neujdú. Skočila som za volant, otočila auto a vyrazila. Sanitku som počula i videla pred sebou, ale, ajhľa, semafory! Nemám sirénu, a tak musím čakať. Ale nevzdám sa, idem za nimi, správnym smerom. Ďalšie semafory, do čerta!

Potom som už sanitku ani nevidela, ani nepočula, preto som stiahla okná a zastavila pri krajnici. Volala som na chodcov, kadiaľ sa dostanem do pôrodnice. Ešte zopár maličkých odbočiek a už som priamo pred bránou nemocnice. Keď som prišla výťahom k pôrodnej sále, zazvonila som a oznámila, že som dulou tej panej, ktorú práve priviezli.

Pani bola práve po pôrode. Dieťatko sa narodilo na chodbe pred výťahom a teraz sa už čakalo len na placentu. Chcelo sa mi plakať, ale ona vyzerala taká šťastná a krásna, až som nadobudla dojem, že keď je spokojná ona, všetko je v poriadku. Držali sme sa za ruky a ďakovala mi. Síce skutočne neviem za čo, ale bolo to veľmi pekné. Sestra priniesla dievčatko a priložili sme ju k prsníku.

Už som si nepripadala ako zločinec. Pochopila som silu týchto momentov a začala som sa takisto tešiť z jej krásneho zdravého dieťatka. Popôrodnú etapu sme strávili spolu v sále a potom sme sa rozlúčili s tým, že ich prídem nasledujúci deň navštíviť. Úplne vyčerpaná som sa vybrala k bráne nemocnice, kde som zaparkovala auto. Na kolese bola „papuča“. Volala som na políciu. Vôbec som nechápala, prečo mi dali papuču, keď predo mnou stálo množstvo iných áut. Keď prišli policajti, vysvetlili mi, že dvadsať metrov od križovatky sa nesmie parkovať a hranica oných dvadsiatich metrov bola presne v polovici môjho auta. Oznámila som im, za akých okolností som auto parkovala, ale ich to vôbec nezaujímalo a pokutu som dostala.

Návšteva prebehla nasledujúci deň v poriadku. Pani bola stále spokojná, užívala si bábätko a to, že sme do pôrodnice neprišli, vôbec nebolo podstatné. A vôbec to nedávala za vinu mne. Najviac ma pobavil jej manžel: „Tak to ste boli vy, tá húkačka, čo ma ráno zobudila, no to je fakt dobré, ha ha ha….“ Tón, akým to povedal, sa, bohužiaľ, opísať nedá.
Výsledok bol teda uspokojivý, hoci pre mňa ako neskúsenú dulu to bol zážitok takmer odstrašujúci.

Skúsené kolegyne mi neskôr povedali, že pôrod zrejme nabral na rýchlosti vplyvom jazdy v aute a ak pôrod pokračuje takýmto tempom, je to znamenie toho, že je všetko v poriadku, dieťa má dobrú polohu, a preto vstupuje do pôrodného kanála. Keby to tak nebolo, pôrod by sa zastavil, kontrakcie by dokonca zoslabli alebo úplne prestali. Tak by sme stihli dôjsť do nemocnice a tam by lekári zisťovali, prečo pôrod nepokračuje.

Keď už však pôrod prebieha, je to dobré znamenie a v takej situácii sú najdôležitejšie dve veci. Tou prvou je narodené dieťa poriadne chytiť, aby sa nezranilo a tou druhou poriadne ho potom zahriať, aby neprechladlo. Čiže ponaučenie do budúcnosti – nespanikáriť, dieťatko utrieť, dať ho mamičke pod sveter na bruško a oboch ich ešte niečím prikryť. Pupočnú šnúru netreba riešiť akútne, tá má času dosť.

Tento príbeh je ilustrácia toho, že pôrod je tak trochu nevyspytateľný akt, ktorý nemožno do detailov naplánovať. Táto pani bola zodpovedná mamička, ktorá chcela rozhodne rodiť v pôrodnici, najlepšie do bazéna, ale jej dieťatko to zariadilo úplne inak.

28.5.2009 12:33| autor: Michaela Mazancová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.
TOPlist