Narodiť sa doma nie je hriech

Dva najdôležitejšie momenty v živote človeka, život a smrť, sú okamihmi, o ktorých sa našťastie už otvorene hovorí, no predsa len to vyzerá, že na ne nie sme poriadne pripravení. No ak by sme si mohli skutočne vybrať, asi by sme chceli prísť na svet doma a zomrieť tiež, doma.

Hoci naša súčasná legislatíva obmedzuje pôrody na nemocnice, keby sme žili napríklad v Česku, Rakúsku, Nemecku, Holandsku, alebo napríklad v Bangladéši, nikam by sme nemuseli chodiť a pôrodná sestra by prišla k nám. V daných ekonomických podmienkach je takmer nemožné uviesť do praxe nové pravidlá, no budúcnosť môže všetko zmeniť.

Narodila som sa doma

„… teda, v babkinej posteli, lebo mama bývala u rodičov. Môj otec bol vtedy na vojne v Čechách. Vraj som prišla na svet najprv chodidlami, čo asi veľká zábava pre moju mamu nebola. K starým rodičom som mala hlboký a úprimný vzťah a na svätý obrázok, ktorý mali zavesený nad posteľou, som sa ako malá, chodila často pozerať. Keď babička zomrela, hádajte, čo bolo. Zomrela v rovnakej izbe, v ktorej som ja prišla na svet,“ hovorí Júlia Drobná zo Záhoria. A nie je jediná. Zhodou okolností, aj jej manžel sa narodil doma. On pre zmenu vystrčil najprv ruku, až potom hlavičku. Pre jeho maminu to síce nebolo ľahké, ale majú sa radi dodnes…

Možno išlo o náhodu, no hoci sa Julkin syn narodil v nemocnici, veľa nechýbalo, a nebolo by to tak. Sanitka, ktorá v skorých ranných hodinách odvážala Julku do pôrodnice, bola v divokej metelici a treskúcom mraze poslednou, ktorá sa tam po šmykľavých cestách dostala. Potom už neprešlo žiadne auto. Hovorila si, čo by sa stalo, keby sanitka uviazla na ceste? Poslali by nám helikoptéru? Asi nie, a Miško by sa narodil v sanitke, alebo – u babky doma. Lebo vtedy ešte Julka žila u svojich rodičov, pretože chlapčekov otec slúžil svoju vojenskú službu v Čechách.

Lekári hovoria nie

Samozrejme, že lekári prízvukujú, aké riziká podstupuje rodička a dieťatko, ak nemajú príslušnú zdravotnícku pomoc. Komplikované pôrody sú známym faktom a bez profesionálnej pomoci často hrozí riziko vážnych komplikácií. V civilizovanej spoločnosti už našťastie ženy nemusia rodiť na poli alebo v nevyhovujúcich podmienkach. Dnes majú k dispozícii kvalifikovaný personál v nemocniciach, špeciálne prístroje a dohľad aj po pôrode.

Bratislavčanka Jana Bromáková, ktorá momentálne žije v Anglicku, kde pracuje ako ošetrovateľka, sa na tému materstva a pôrodov vyjadrila takto: „Hneď po prvých dňoch života v Exeteri som prežila veľa šokov. Jedným z nich bol pohľad na neplnoletú mamičku, ktorá cestovala v autobuse obklopená batožinou s novorodencom na rukách. To dieťa nemalo čiapku, nebolo v perinke a ona si ho prehadzovala z jednej ruky do druhej. Dcéra mojej domácej mi zase povedala, že ráno išla rodiť do nemocnice a na druhý deň ráno ju muž priviezol domov. Čože? Nechcela som tomu uveriť. Oni ťa hneď na druhý deň pustili domov? Sára prikývla a nechápala, prečo sa čudujem. Vraj, načo by zostávala v nemocnici, veď u nich ide každý hneď domov…“.

Iný kraj, iný mrav

Ako vidieť, názory sú rozchádzajú, zvyky sa odlišujú a praktiky sú v jednotlivých zemepisných šírkach rôzne. V podstate majú slovenské ženy skutočne šťastie, že môžu využívať kvalitné zdravotnícke zariadenia a majú právo na lekársku pomoc. Na druhej strane, keď to ide inde, prečo nie u nás, pýtajú sa mnohé rodičky. Aj my chceme mať právo voľby…

„Miško prišiel na svet práve v čase, keď sa v pôrodnici striedali služby. Na pôrodnej sále nás vtedy bolo niekoľko. Neviem, ako je to dnes, toto bolo pred dvadsiatimi rokmi, možno sa podmienky za ten čas zlepšili,“ opisuje svoj pôrod J. Drobná a pokračuje: „Žena na vedľajšom stole mala nejaké problémy, lekári nepočuli tlkot srdiečka, monitorovali ju a stále okolo nej behali. Na ďalšom stole bola zase staršia pani, ktorá robila scény. No a do toho ja, prvorodička. Robila som, čo mi kázali. Keď mi povedali, že mám po pôrode čakať, tak som čakala. Ležala som ešte ďalšie štyri hodiny na nemocničnom ležadle, prikrytá iba plachtou, zaparkovaná na chodbe. Až si ma jeden z lekárov všimol a zariadil, že ma preložili na posteľ. Moja mama by ma na tmavej opustenej chodbe určite ležať nenechala. A synáčika by som mala celý čas pri sebe. Nie ako vtedy, keď mi ho nepriniesli počas 24 hodín od pôrodu na dojčenie, ani mi nič nepovedali, až keď som sa spýtala. Vraj bol dehydrovaný a dostával infúziu. No fajn, hovorím si, aspoň viem, čo sa deje. Miškov otec sa o narodení svojho prvorodeného dozvedel až o deň neskôr, lebo svokra mu to kvôli nejakým skúškam nechcela povedať. Vraj, aby ho nerozrušila. A tak sme po pár dňoch odchádzali s Miškom, zabaleným do perinky, fusaku a zelenej deky, celí šťastní z nemocnice domov. Odviezol nás svojím autom môj otec. Ešteže ho mám…“

Mať právo voľby

Na druhej strane Silvia Hudecová, ktorá pracovala niekoľko rokov v rakúskej nemocnici na novorodeneckom oddelení, hovorí: „Naše bábätká boli milunké a krásne, no nie všetky boli zdravé. Mali sme deti v inkubátoroch, matky narkomanky, alkoholičky, no starali sme sa o ne, ako sme vedeli. Liečili sme ich aj na odvykanie od závislosti, s ktorou sa narodili…“ Niekedy nadobudne pri podobných príbehoch človek pocit, že je kockou v roztočenej rulete a môže byť rád, ak mu padne šťastné číslo.

Rôzne náboženstvá vyžadujú rôzne praktiky a aj keď sme na Slovensku prevažne katolíci a evanjelici, ľudia veria rôznym veciam. Napríklad, že rodiť a zomierať sa môže aj doma. Napokon, prečo nie? Zákony sa často menia v parlamente bez mihnutia oka, poslanci si odhlasujú, čo potrebujú. Keďže sú zväčša muži, ktorí rodiť nemusia, nečudo, že úprava legislatívy v oblasti pôrodníctva zatiaľ nie je aktuálna. Prednosť majú predsa diaľnice a hypotekárne úzusy. Ženy a budúce deti môžu počkať. Svet sa nezrúti. No dovtedy by ženy chceli mať voľbu.

9.10.2009 10:15| autor: Lucia Michaelová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist