S deťmi o násilí vo svete hovoríme, ale primeraným spôsobom

Atentáty vo Francúzsku zasiahli celú verejnosť, teda aj tých najmenších. Mnohí rodičia sa obrátili na psychológov, aby im poradili, ako tieto veci vysvetliť deťom. A pretože s násilím páchaným teroristami sa dostávajú do kontaktu deti aj u nás, aj keď len prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, postrehy odborníka sa môžu hodiť.

O atentátoch sa mlčať nemá

„Je nevyhnutné s deťmi o atentátoch hovoriť,“ tvrdí psychiater Serge Tisseron. Deti totiž veľmi citlivo vnímajú všetko, čo sa okolo nich deje, a predovšetkým okamžite zachytia zmenu rodinnej atmosféry. Zaznamenajú, že sa rodičia správajú inak ako zvyčajne, sú rozčúlení alebo smutní, oveľa častejšie sledujú spravodajstvo v televízii alebo na internete. V konverzácii dospelých sa objavujú nové slová ako teroristi, islamisti, atentát. Deti samy nemôžu neregistrovať výrazné fotografie na prvých stránkach novín ani zábery v televízii, na ktorých je polícia, ozbrojenci, plačúci ľudia atď. Nerozumejú tomu a potrebujú, aby im to niekto vysvetlil. Nejde len o to, aby pochopili, čo sa deje, ale dôležitý je pre ne aj pocit, že nie sú vylúčené z toho, čo tak zamestnáva dospelých.

Vysvetliť aj ponúknuť ochranné krídla

Predovšetkým je potrebné ubezpečiť deti o dvoch veciach, ktoré im najviac ležia na srdci: Po prvé, že ony samy nie sú príčinou zmeneného správania rodičov, a po druhé, že sa nemajú čoho báť, ich blízki sa o ne postarajú. Je dobré s nimi hovoriť na rovinu, napríklad štýlom: „Správne si si všimol, že sa niečo deje, že sme trochu iní ako inokedy. Ty však za to nemôžeš. To len ľudia so zbraňami spáchali zlé veci. Ale polícia ich chytila a budú potrestaní.“ Keď dieťaťu v kocke načrtneme, čo sa deje, je potom na ňom, aby sa pýtalo na to, čomu nerozumie. Rodičia by mali trpezlivo počúvať, aby pochopili, čo dieťa o udalosti pochytilo, ako si ju vysvetľuje, čo mu nie je jasné. Najdôležitejšie je však dodať mu pocit bezpečia, napríklad takto: „Neboj sa, my sa o teba postaráme, ochránime ťa. A je tu tiež polícia a armáda, tá nás chráni všetkých.“

So strachom skúsime zabojovať

Dieťaťu v prvom rade povedzte, že je úplne normálne sa niečoho báť, že aj dospelí majú z niečoho strach, ale že je možné ho prekonať. Však to pozná samo. Keď prvýkrát vylezie na šmykľavku, trochu sa bojí, kým sa z tej výšky spustí dole, ale potom je pyšné na to, že to dokázalo. Pri vysvetľovaní musíme starostlivo vyberať slová. Ak sa to dá, vyhneme sa slovám ako „zlí“ a „dobrí“ ľudia, a že tí zlí sú mŕtvi a dobrí vyhrali. Nebudeme im tiež tvrdiť, že násilné činy sa už nikdy nebudú opakovať. Ak ubezpečíme dieťa, že všetko už je v poriadku a zlo je potrestané, a potom sa opäť stane nejaká obdobná tragédia, potomok zneistie a stratí v nás dôveru. A pritom veriť slovám rodičov je pre dieťa bytostne dôležité.

Lepšie je teda povedať mu, že všetci robia všetko pre to, aby sa niečo také už neopakovalo, a že polícia a vojaci sú v uliciach a jeho škôlku či školu tiež viac strážia, aby sa tam nedostali nebezpeční ľudia. Ak má však dieťa stále strach, zle spí, prenasledujú ho nočné mory, mali by ste s ním zájsť k psychológovi. Môže sa totiž stať, že naň prenášame svoj strach, a preto je potrebný ešte niekto ďalší, kto mu dodá patričný pokoj a istotu.

Čítajte tiež:

Vlastná úzkosť je nákazlivá

Rodičia by sa mali podľa možnosti vyhýbať tomu, aby sa deťom zdôverovali a hovorili s nimi o svojich úzkostiach ako rovný s rovným. Na to majú svojich vrstovníkov, rodinu, priateľov, kolegov. Ak sa pred dieťaťom zmienia o svojej neistote a obavách, tak len v kontexte toho, že by radi vedeli, čo bude ďalej, aby sa k tomu mohli nejako postaviť.

Traumatizujúce zábery by mali byť tabu

Je zásadné, aby sa dieťa na zábery krutosti a násilia nepozeralo v televízii, na internete ani v novinách. Takže televízne spravodajstvo sledujeme v jeho neprítomnosti a nenechávame dokonca ani pustenú televíziu v miestnosti, kde sa dieťa hrá. Aj keď je chrbtom k obrazovke a zdá sa ponorené do svojich hier, počuje zvuk, slová, ktorým nerozumie, a ak sa nemôže rodičov hneď spýtať, má z toho v hlave zmätok, z čoho následne môže prameniť úzkosť. Dieťaťu dovolíme pozerať sa na správy, ak o to stojí, až od ôsmich rokov a zakaždým v prítomnosti rodičov. Pre mladšie to vhodné nie je.

Solidarita je dôležitá pre všetkých

Podstatnou vecou je vysvetliť najmenším, že nie sú v tejto situácii sami, že nebezpečenstvu čelí oveľa viac ľudí a že proti nim sú tí, ktorí ich môžu ohrozovať, v menšine. Pretlmočíme im posolstvá solidarity, ktoré kolujú napríklad na internete, ideme spoločne zapáliť sviečku na pamiatku obetí, môžeme sa zúčastniť aj iných akcií solidarity, prípadne svojho potomka vyzveme, aby sám niečím prispel. Môže napríklad nakresliť nejaký obrázok k danej téme, aj z neho sa dá okrem iného spoznať, čo prežíva.

13.1.2017 1:19| autor: Helena Chvojková
Viac o téme: detidieťarodičia

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist