Adoptovala som černošské bábätko

ROZHOVOR Zuzku som spoznala ako očarujúcu nastávajúcu mamičku. Začali sme sa rozprávať o jej tehotenstve, no čoskoro sme narazili na tému, ktorá odviedla moju pozornosť úplne inam. Zuzka je totiž matkou trojročného černošského dievčatka, ktoré adoptovala v USA. Okamžite som sa začala vyzvedať, ako to všetko bolo, a nakoniec z toho vznikol tento rozhovor.

Práve čakáš bábätko, takže adopcia pre teba nebola riešením bezdetnosti spôsobenej zdravotnými problémami. Ako ti vlastne napadlo, že si adoptuješ dieťa?
Napadlo mi to už asi v šiestich rokoch. Prehovárala som vtedy rodičov, aby si vzali brata alebo sestru z detského domova. Mama bola za, ale otec nie. No mama súhlasila tak nejako pasívne. Nikdy pre to nič neurobila. Mňa to však odvtedy držalo. Už od detstva som proste v sebe mala túžbu adoptovať dieťa. Zdalo sa mi to ako zmysluplný životný plán.

Dcéru si adoptovala v Amerike. Ako si sa tam dostala?
Pracovala som na ambasáde Českej republiky ako diplomat.

A v Amerike si nejako narazila na možnosť adoptovať dieťa?
Nie. Bolo to inak. Skôr ako sme sa s manželom vzali, hovorila som mu, že by som chcela popri vlastných deťoch aj adoptované, a on s tým súhlasil. Mali sme síce odcestovať do Ameriky, ale oslovila som české úrady, kde sa so mnou nechceli vôbec baviť. Povedali mi, že keď nebudem bývať v Českej republike, tak so mnou adopčný proces ani nezačnú, takže keď sme odišli do Ameriky, povedala som si, že to jednoducho skúsim tam.

Postupne som zistila, že by sa to dalo a že afroamerické deti sa v Amerike adoptujú minimálne, takže by som mohla dať domov dieťaťu, ktoré by ho inak získalo iba ťažko. Väčšina párov, ktoré v USA adoptujú, sú belosi, ktorí nemôžu mať vlastné deti a zvyčajne chcú biele dieťa.

A čo sa deje s černošskými deťmi, ktoré nikto neadoptuje?
Štát sa snaží adopciu černošských detí podporovať napríklad tak, že proces adopcie, ktorý je inak finančne náročný, čiastočne hradia. Keď sa pre deti nenájde rodina, idú do profesionálnej pestúnskej starostlivosti.

Koľko taká adopcia v USA stojí?
Do posledného dolára som to nepočítala, ale na súde odo mňa nakoniec chceli nejaký približný odhad. Takže keď som si to zhruba zrátala, dostala som sa takmer k tridsiatim tisícom dolárov, čo je vzhľadom na okolnosti pomerne nízka suma. V Amerike sa cena za adopciu môže pokojne vyšplhať na osemdesiat tisíc. To však, samozrejme, nie sú peniaze, ktoré by šli k tej matke. Sú to poplatky právnikom, agentúre, nemocnici…

A ako to všetko prebiehalo? Kontaktovala si nejakú agentúru?
Skôr ako som sa definitívne rozhodla, kontaktovala som množstvo agentúr. Vždy som im vysvetlila svoj status diplomata a nie každá agentúra bola z toho nadšená. Podľa všetkého som bola prvý diplomat, ktorý niečo také v Amerike podnikol, no agentúra, ktorú som si nakoniec vybrala, s tým nemala problém.

Začali sme vybavovať papiere, čo trvalo asi deväť mesiacov, vrátane všetkých psychologických testov a ďalších formalít. Musela som sa napríklad dať preveriť FBI, musela som dať preveriť dom hasičom…

A čo sa dialo ďalej?
Potom to už bolo rýchlejšie, ako som čakala. Vyplnila som dotazník, ako si predstavujem svoje budúce dieťa, akú by malo mať rasu, rodinnú anamnézu a podobne a takisto som vyplnila dotazník o sebe. Agentúra z toho vyrobí niečo ako reklamný leták, také dva listy, ktoré hovoria o tebe, čo máš rada, čo nemáš rada, a pridajú k nemu nejaké pekné fotky. Na základe toho letáka si ťa potom matka môže vybrať ako budúceho rodiča svojho dieťaťa.

Ako dlho si čakala, kým ti zavolali, že majú pre teba dieťa?
Papierovanie sme dokončili v piatok. V pondelok som šla z práce a hneď mi volali z agentúry, že pre mňa majú dieťa a že sa už narodilo. Nie je to typické, pretože agentúry sa väčšinou snažia spojiť rodičov s matkou, ktorá je ešte tehotná. Dievčatko však už bolo na svete, takže som dostala dve hodiny na rozmyslenie.

Hovorí sa, že priemerne trvá tri mesiace až tri roky, kým ti nájdu dieťa, takže som rozhodne nepočítala s tým, že to bude tak rýchlo. No povedala som si, že je to asi osud. Celú noc som nespala. Človeku v hlave víria rôzne myšlienky. Myslela som na to, či to zvládnem tak rýchlo a ako to vyriešim v práci, no ráno som sa zbalila, celý deň som ešte vybavovala ďalšie formality a potom som nasadla do auta a vyrazila do štátu Georgia. Ráno som došla do pôrodnice a ešte v ten deň popoludní som dostala bábätko.

Spoznala si nejako bližšie biologickú matku svojej dcéry?
Áno, bola to černoška z chudobných pomerov. Mala dve deti a jedno už na adopciu dala. Vplyv cirkvi je hlavne v chudobnejších častiach Ameriky dosť silný, takže antikoncepcia nie je až taká bežná vec a v takýchto situáciách je riešením adopcia. Bola veľmi rada, že sa dieťa dostane do dobrých rúk.

Dieťa si teda dostala hneď v pôrodnici a tým sa adopčný proces uzavrel?
Nie, musela som ešte desať dní počkať v Georgii, pretože matka tam má desať dní na rozmyslenie. Takže som tam desať dní cestovala s maličkým bábätkom a čakala som, ako to dopadne. Našťastie to dopadlo dobre. Odcestovali sme do Washingtonu a odvtedy sme žili normálne.

Adopčný proces však bežal ďalej. Niekoľkokrát nás navštívila sociálna pracovníčka. Kontrolovala, či je o dieťa dobre postarané, a po pol roku potom prebehol súd. Sudca bol veľmi milý, pozval nás k sebe do kancelárie, rozprával sa so mnou, na pamiatku sa s nami vyfotil a o dvadsať minút sme mali rozhodnutie. V novom rodnom liste, ktorý som dostala, už nie je vidieť, že je dcéra adoptovaná.

A dievčatku si dala meno Georgia…
Georgia Victoria, pretože mi z matriky v štáte Georgia volali, že tam u nich je povinné druhé meno. Tak som im povedala, nech mi zavolajú o desať minút, a nakoniec som sa rozhodla pre meno Georgia Victoria.

Nakoniec si však zostala s dievčatkom sama…
Rozvádzali sme sa počas adopčného procesu. Vedela som, že na to budem sama. Vedeli to aj v agentúre a pri adopcii nebol problém. Ja som si jednoducho nepripúšťala, že by som to nezvládla.

Koľko rokov má dievčatko dnes?
Tri a pol roka.

Má americké občianstvo?
České aj americké. V Amerike získava dieťa, ktoré sa tam narodí, automaticky americké občianstvo. Keď som sa potom vrátila do Česka, vybavila som české občianstvo a napodiv to ani nebolo také zložité.

Takže teraz si blonďavou mamou černošského dievčatka. To určite vzbudzuje pozornosť.
To teda áno. Nedávno prišla Georgia domov zo škôlky a vraví mi: Ty si beloško a ja som černoško. Pozornosť to rozhodne púta a ja som z toho trochu mala aj strach, no musím povedať, že väčšina ľudí reaguje oveľa lepšie, ako som čakala. Negatívnu reakciu som zažila asi iba dvakrát a tých pozitívnych bolo veľmi veľa.

Georgia už chodí do škôlky. Ako sa jej darí?
Zatiaľ je to bez problémov. Deti ju prijímajú dobre a dúfam, že to tak zostane.

Si šťastná mama?
Asi by som ani nemohla mať lepšiu dcéru. Myslím, že tá moja adopcia bola veľmi šťastná. Ona je úžasné, veselé, bystré a usmievavé dievčatko. Zatiaľ sa neobjavil moment, keď by som narazila na nejaký problém. Som absolútne šťastná mama.

Na Babywebe tiež nájdete:

Adopcia homosexuálnymi pármi?
Máme pre vás dievčatko
Rodina bez detí?

25.10.2011 7:33| autor: Jana Mihovičová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist