Radostí je viac ako starostí, hovorí mama dvoch adoptovaných detí

Priviesť na svet vlastného potomka je snom azda každej ženy. A príroda to s materskými pudmi zariadila chytro. Po tridsiatke sa želanie mať dieťa skrátka ozve a máloktorá sa mu ubráni. Niekedy to však nejde, zo želania sa stáva túžba a tá silnie, silnie a silnie…

Aj túžba Martiny Boledovičovej silnela, ale realitou sa stala až adopciou dvoch bábätiek.

„Etnikum sme nikdy neriešili. My sme chceli dieťa čo najmenšie a zdravé, preto sme kolonku etnikum v prvom dotazníku nechali nevyplnenú, čím sme boli označení za tolerantných žiadateľov. A možno práve preto všetko prebiehalo tak rýchlo. Ja osobne neverím na zlé alebo dobré gény. Čoho sa však obávam, sú predsudky spoločnosti,“ začína svoje rozprávanie tridsaťosemročná mamička.

Jej cesta k snu v podobe rodiny bola podobná ako cesty väčšiny rodičov, ktorým osud nedoprial vlastné deti a rozhodli sa pre adopciu.

Silná túžba po dieťati

Martina sa vydala a netúžila po ničom inom než po dieťati. Keď ubehol rok a dieťatko bolo stále v nedohľadne, rozhodla sa obrátiť na odborníkov. Spustila sa lavína testov s cieľom zistiť, kde je problém. „Ten sa nezistil,“ hovorí.

Nasledoval neúspešný rok IUI (intrauterinnej inseminácie), po ktorom sa so svojím manželom Danom odhodlali na umelé oplodnenie.

„Po druhom neúspešnom pokuse som odcestovala do Peru, kde som sa rozhodla pre adopciu. Prvý impulz na to však dal ešte predtým manžel. Raz len tak prehodil, že by sme si mohli deti aj adoptovať. Ja som si nebola istá, či by som dokázala milovať adoptované deti rovnako ako biologické. Ale v Peru som videla behať po uliciach toľko detí, špinavých a bosých, a odrazu som to vedela úplne presne. Domov som sa nakoniec vrátila rozhodnutá, že do toho pôjdeme,“ vybavuje si kľúčové okamihy svojho života Martina.

Istejšia cesta

„Predadopčný proces sa mi veľmi páčil. Už len zo samotného vyplneného formulára som prekvapivo mala radosť. Napísala som životopis, odovzdala potrebné dokumenty a veľmi sa mi páčilo, že to je niečo, čo zvládnem, čo môžem (na rozdiel od otehotnenia) nejako sama ovplyvniť. Nebolo tam žiadne sklamanie, s ktorým som sa v uplynulých rokoch stretávala každý mesiac. Bola to pre mňa istejšia cesta k dieťaťu.

Ani umelé pokusy nemôžete ovplyvniť, len čakáte, psychicky ste na dne. Toto bolo odrazu iné, pozitívne. Upokojila som sa a vyrovnala. Veľmi pozitívne som vnímala aj celú komunikáciu a kontakt so všetkými stranami, ktoré boli v adopcii zainteresované. Čakala som zásah do súkromia, ale všetko prebiehalo vo veľmi príjemnej a uvolnenej atmosfére,“ spieva Martina samé ódy, a to nielen na sociálne pracovníčky.

Po prvej úvodnej administratívnej časti nasledoval predadopčný kurz.

„Ten sa skladal z troch víkendov. Prvý víkend bola prednáška vývojovej psychologičky a detskej lekárky na tému adoptované deti všeobecne, ďalšie dva víkendy viedli psychológovia. Nahliadli sme do psychológie adoptovaných detí, naučili sme sa budovať ich identitu. Veľmi silný zážitok bol pre mňa scénka, keď biologickí rodičia odovzdávajú dieťa tým adoptívnym. Vtedy sme si uvedomili, že to musí byť ťažké aj pre tých biologických rodičov, ktorým v duchu veľmi ďakujem. Veľa ľudí ich odsuduje, ale ja si ich vážim. Dali svojim deťom život, sú pre nás a pre naše deti dôležití ľudia.”

Podporujem ranú pestúnsku starostlivosť

Po úspešnom absolvovaní kurzu boli Martina s Danom zaradení do registra žiadateľov.

„Potom som odišla na stáž do Spojených štátov amerických a presne v deň, keď som sa vrátila, nám zavolali, že sa môžeme ísť zoznámiť s trojmesačným rómskym chlapčekom. Je, samozrejme, lepšie, keď sa dieťa k adoptívnym rodičom dostane čo najskôr, ale niekedy to inak nejde. Deti, ktorých rodičia si to rozmýšľajú dlhší čas, sú v ústave aj pol roka. Najkratšie musí dieťa v ústave zotrvať šesť týždňov.“

Každá nastávajúca mamička, ktorá podpíše súhlas s adopciou, má zo zákona po pôrode šesť týždňov na to, aby si to rozmyslela. A týchto šesť týždňov dieťa v súčasnosti trávi v ústave.

„Existujú aj priame adopcie, v rámci ktorých ide dieťa rovno po pôrode do adoptívnej rodiny, ale o tejto forme som vtedy neuvažovala, ani som to vlastne nestihla. V súčasnosti je už možná aj raná prechodná pestúnska starostlivosť, ktorú veľmi podporujem. Dieťatko po pôrode počas zákonnej šesťtýždňovej lehoty nie je v ústave, ale u špeciálne vyškolených pestúnov. Po tom, ako sa vyrieši právny štatút dieťaťa a bábätko je z právneho hľadiska ,voľné‘, ide k adoptívnym rodičom alebo sa vráti k biologickým rodičom. Pre dieťa je tento pobyt oveľa lepší ako pobyt v ústave.“

Prečítajte si tiež:

Adoptovala som černošské bábätko

Na druhý deň matkou

„Veľmi zvláštne je, že sa pri adopcii zo dňa na deň stanete rodičom. Vezmite si, že tehotná žena má deväť mesiacov na to, aby sa na materstvo pripravila. Pri adopcii vám jeden deň zavolajú a na druhý deň ste matka,“ smeje sa Martina.

Po tom, ako sa stanete úspešnými žiadateľmi zaradenými do registra, viete, že skôr či neskôr sa nejaké dieťatko objaví. Ale keď sa to stane, aj tak vás to zaskočí. Ja som napríklad nemala žiadnu výbavičku. Postieľku, kočík, vôbec nič. Nebolo to pre môj laxný prístup, my sme sa na to nepripravovali zámerne. Každého, kto túži po dieťati, určité veci bolia a pripravenej izbičky som sa bála. Bolo zaujímavé, že potom som to dala dokopy počas dvoch dní,“ usmieva sa dnes už šťastná mamička.

A aké boli prvé dni s novým babätkom? „No, krásne,“ odpovedá Martina ticho a oči sa jej ešte dnes zalievajú slzami.

„V prvých dňoch som pociťovala úplnú eufóriu. Odrazu som v ruke držala drobčeka, po ktorom som roky tak veľmi túžila. Vzala som si ho na ruky a okamžite som k nemu pocítila silnú lásku. Cítila som, ako sa u mňa uvelebil a že ma potrebuje. Vedela som, že ja som preňho tá dôležitá osoba. Ale bola som prekvapená, že hoci mal len tri mesiace, tú zmenu vnímal.

Prvé dva dni som s ním spávala v ústave, kde ma v starostlivosti o malé dieťa aj zaškolili – už tam to preňho bola zmena. Pozeral z jednej steny na druhú a vôbec sa nedíval na mňa, vôbec si ma nevšímal. A to sa opakovalo, keď sme ho priviezli domov. Všetko si prezeral, okrem nás. Ohromná zmena preňho bola iné prostredie, nie ďalší človek. Bola som veľmi šťastná, keď sa na mňa pozrel a hneď prvý deň doma sa začal smiať a už neprestal.

Dnes má Tonko šesť rokov a to, že je adoptovaný, vie. A veľmi ho to zaujíma. Každý večer chce, aby som mu rozprávala, ako sme si poňho do domčeka prišli, kde bol, či naňho boli tety dobré, ale nejako nemôže pochopiť, že tam bol sám,“ smutne hovorí Martina.

To, že Martina s Danom nezostanú pri jednom dieťati, vedeli už od začiatku.

„Z Tonka sme boli nadšení a už v tej pôvodnej žiadosti sme uviedli, že chceme súrodencov, pokojne aj dvojičky. A po pár rokoch k nám pribudlo dievčatko, zhodou okolností Tonkova skutočná sestrička. Marienka má dnes štyri roky. S ňou určité veci zatiaľ neriešim, táto téma ju zatiaľ veľmi nezaujíma.“

Radostí je viac než starostí

Ako sa Martine a Danovi žije s adoptovanými deťmi?

„Mne to pripadá, že rovnako, ako by sa nám žilo s našimi vlastnými, aj keď nemám s čím porovnávať. Sú s nimi rovnaké radosti aj starosti. Bolo obdobie, keď to bolo náročnejšie. Tonko mi jeden čas pripadal veľmi živý, myslela som si, že je hyperaktívny. V supermarkete napríklad počas platenia pri pokladni uložil všetky košíky, odkukal to od personálu. Alebo si ľahol na ulici a skúmal kanál. Postupne som zistila, že je vlastne veľmi zvedavý. Keď mal tri roky, začal koktať. Bola to reakcia na sestričku a tiež na to, že začal hovoriť veľmi skoro. Boli sme sa radšej poradiť s odborníkmi.

Keby nešlo o adoptované dieťa, tak by som to neriešila, a to je asi jediný rozdiel, ktorý mi napadá. Celá rodina naše deti miluje. Sú ako naše vlastné deti, v tom rozdiel nie je. Ak sa však niečoho bojím, tak rasizmu. Ak stretnú človeka, ktorý bude mať problém sám so sebou a bude si hľadať nejakú obeť, tak to bude zlé. A ak si jedného dňa budú priať spoznať svojich biologických rodičov? Myslím, že svoje korene raz budú chcieť spoznať a rada im to umožním. Teraz je podľa mňa na to ešte priskoro,“ uzatvára svoje rozprávanie Martina Boledovičová.

Na Babywebe tiež nájdete:

Osvojenie dieťaťa
Rodina bez detí?
Zabudnite na oplodnenie

29.1.2013 9:29| autor: Jana Abelson Tržilová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close

TOPlist