Už nechcem IVF, chcem adopciu. Vzdávam to

VÁŠ PRÍBEH Každý pokus o umelé oplodnenie bol sprevádzaný neskutočným stresom a neskoršie plačom. Pri každom pokuse sme si hovorili, že teraz to predsa vyjsť musí, že teraz je tá najlepšia doba mať bábätko.

Zdroj: archiv redakce

Lenže každý pokus o umelé oplodnenie dopadol rovnako – neuchytilo sa nič. Absolvovali sme tri a lekári nás prehovárajú, aby sme skúsili ďalší. Ja mám ale pocit, že z nás ťahajú len peniaze. Existuje vôbec nádej, aby sa to podarilo?

My s manželom už nedúfame. Hlavne ja. Už nechcem prechádzať nepríjemnými vyšetreniami, už nechcem dúfať, sledovať teplotu, brať hormóny, priberať a zase chudnúť. Zmierujem sa s tým, že vlastné bábätko mať nebudeme.

Navrhla som manželovi adopciu. Najskôr o nej nechcel ani len počuť, muži majú od prírody odpor k výchove cudzích detí. Ale postupne som ho presvedčila. Je to predsa lepšie ako nič. Môžeme dať domov niekomu, kto by bez nás napríklad nemal šancu na taký život. Nie sme chudobní a verím, že dieťati dokážeme dať všetku potrebnú lásku a starostlivosť.

Ale malý červík pochybností stále hlodá. Robíme dobre? Čo ak to dieťa nedokážeme vychovať tak, aby bol z neho slušný človek? Neprevážia gény nad našou láskou? A vydržíme to dlhé čakanie na neho?

Veď adopcia trvá tak dlho. Aj keď som začala podnikať potrebné kroky, stále ešte v kútiku duše váham a dúfam, že príde zázrak a budeme mať svoje vlastné bábätko.

Alena