Kde sa vzali naše mená

Mohlo by sa zdať, že pôvod mien je starý ako ľudstvo samo, ale opak je pravda. Prvé mená sa síce objavili už v čase starovekých civilizácií, ale boli výsadou len dospelých príslušníkov aristokratických vrstiev. Deti dostávali mená až v neskoršom veku a často ich dedili po otcovi alebo matke. Mali sa tým na dieťa preniesť práve tie vlastnosti, ktoré pomenovanie vyjadrovalo.

Zdroj: Pixabay.com

Meno malo jeho nositeľa odlíšiť od ostatných, individualizovať ho a zároveň sa vymýšľalo tak, aby jedinca čo najlepšie charakterizovalo. V jeho význam sa neobmedzene verilo. Tvorcovia mien hľadali inšpiráciu nielen v telesných alebo duševných vlastnostiach pomenúvaného, ale aj v okolitom pozemskom i božskom svete. Meno tak často vyjadrovalo vzťahy medzi pomenúvaným a ostatnými príslušníkmi spoločnosti, bohmi alebo zvieratami.

Meno predsokratovského gréckeho filozofa Zenóna by sa napríklad dalo vysvetliť ako „od Dia darovaný“, keďže ide o skrátenú formu mena Zénodotos. Aby bol ľahšie identifikovateľný spomedzi všetkých svojich menovcov, začal za svojím menom používať prídomok z Eley.

Významným zdrojom mien sa stala kresťanská vierouka. Pretože sa používanie cirkevných mien často obmedzovalo iba na príslušníkov kláštorov a na duchovenstvo, išlo najmä o mužské mená. Na začiatku symbolizovali mená najmä prijatie viery – Bohumil, Bohuslav, Križan (od slova kríž), používali sa aj hebrejské mená (Jakub, Daniel, Ján), latinské (Florián, Silvester, Pavol) alebo grécke (Ondrej, Mikuláš, Juraj, Peter). Rádoví bratia šírili aj kulty kresťanských svätcov, ktorí sa stali patrónmi mnohých profesií (Hubert – patrón lovcov, Barbora – patrónka baníkov), ochrancami celých národov (Václav – Česká republika, Michael – Nemecko).

Vznikajú aj kalendáre a zachováva sa tradícia datovania podľa sviatkov. Ľudia si zaisťovali ochranu svätých tak, že prijali ich mená za svoje. Používanie kresťanských mien úplne prevládlo v štrnástom storočí a ich obľuba zostala neotrasená počas nasledujúcich štyristo rokov.

Čítajte ďalej:

S rastúcim počtom obyvateľov a pri obmedzenom množstve kresťanských mien bolo nutné ešte väčšmi ľudí rozlišovať. Z tohto dôvodu sa už v trinástom storočí objavuje ďalšie pomenovanie osôb, a to je založené na pôvode (Horský, Studenovodský), na telesných vlastnostiach (Hlavatý, Malý), na zamestnaní (Kováč, Mlynár) alebo na prírode (Jedlička, Topoľ). Z týchto spočiatku nededičných mien sa neskôr vyvinuli priezviská, ktoré sa predávali ďalším generáciám.

Až dvadsiate storočie znamenalo demokratizáciu v rámci jednotlivých spoločenských tried alebo v rámci vidieckych a mestských oblastí. Vplyv cirkvi slabne a pri výbere mien sa viac uplatňujú rodové tradície, dobová móda a vkus. Svoj vplyv má aj migrácia obyvateľov z krajín tretieho sveta. Tradičné mená tak dopĺňajú exotické priezviská (Leila, Aram, Faris).