S deťmi sa to dá aj bez kriku. No stojí to námahu

Málokto sa dokáže dokonale ovládať a nezvýši hlas na svojich potomkov, ktorí ho vytočili. Väčšinou na nich reveme a potom sa za to hanbíme. Do obdobnej situácie sa dostala jedna matka štyroch malých a veľmi živých chlapcov. Sebe aj im sľúbila, že na ne 365 dní nezvýši hlas. A naučila sa, ako na to.

profimedia-0169547684-1100x618.jpg

Američanku Sheilu McCraith jedného dňa pristihol domovník, ako na svojich štyroch miláčikov, z ktorých najstarší mal sedem rokov, huláka. Ona sa zahanbila a povedala si, že takto to už ďalej nejde. Začala na sebe pracovať a postupne prenikla do tajov, ako skrotiť svoje vášne, keď ju jej chlapci privádzajú do šialenstva. Nakoniec to zvládla a rozhodla sa o to podeliť s ostatnými.

Napísala knihu „Yell Less, Love More“ (Menej kričať, viac mať rád), v ktorej ponúka praktické rady rodičom. Na svoju premenu si zvolila trefné prirovnanie. Zo sivého nosorožca, pokojného zvieraťa, ktoré sa stane agresívnym, keď ho niekto vydráždi, sa stala oranžovým nosorožcom. To znamená vrelým a milujúcim rodičom, ktorý vo vyhrotených situáciách dokáže zostať pokojný.

Prinášame niekoľko tipov zo Sheilinho programu:

Vykričte sa bez detí, napríklad do skrine

Cítite, že napätie stúpa a o chvíľu to vo vás buchne. Rýchlo si nájdite ventil. Hlavne nie živú bytosť, ale nejaký predmet, najlepšie mimo dosahu detí. Môžete sa vykričať do skrine, do koša alebo napríklad do tašky. Všetko sa hodí. Samozrejme, okolie to ťažko prejde bez povšimnutia. Deti sa možno budú smiať, že matka nadáva šatám v skrini, ale nám to pomôže zbaviť sa napätia, bez toho, aby to niekoho zasiahlo. Ďalším krokom je skrotiť krik ako taký. Čím skôr sa vám podarí mať pod kontrolou moment, keď sa chystáte vybuchnúť, tým lepšie sa naučíte upokojiť a napokon sa kriku úplne zbaviť.

Vyhodnoťte situácie, ktoré vám žerú nervy

Skúste si zanalyzovať situácie, v ktorých sa chystáte vybuchnúť, a ich príčiny. Pomyselne si ich rozdeľte do troch škatuliek: riešiteľné, výnimočné, bez šance. V tých najjednoduchších – riešiteľných prípadoch – stačí odstrániť spúšťač nervozity. Príklad: ranný zhon (pripravte si všetko potrebné večer), hluk (dajte si do uší „štuplíky“ alebo doma zaveďte zóny ticha), deti si zabúdajú umývať ruky alebo zuby (vyveste im v izbe alebo v kúpeľni hygienické zásady).

Výnimočné situácie sa nedejú denne, pravidelne, napriek tomu sa s nimi dá počítať, dajú sa predvídať, a teda je aj možné sa na ne pripraviť. Navyše pri dostatočnej trpezlivosti ich možno aj eliminovať. Ide napríklad o veľkú únavu, partnerský konflikt atď.

Nakoniec sú tu momenty, ktoré sa vymykajú kontrole, ich sa nedokážete vôľou zbaviť alebo sa im prispôsobiť. Do tejto škatuľky patria zdravotné problémy, traumatizujúce udalosti z minulosti, správanie a konanie iných ľudí. Dôležité je rozpoznať

a pomenovať ich, akceptovať ich existenciu a nesnažiť sa ich odstrániť, pretože to je bez šance.

Čítajte tiež:

Naučte sa odpúšťať

Fráza typu: „Mala som urobiť to a to…“ sú nebezpečné. Len prilievajú olej do ohňa a vyostrujú sa problémy. Sústrediť sa na to, čo mal človek urobiť a neurobil, neposúva nič vpred. Dôležité je vidieť pozitívne veci. Ak sa totiž človek zameria na ich negatívnu stránku, šíri potom negativitu okolo seba. Oveľa lepšie – špeciálne pri rozhovore s deťmi – je ponúknuť riešenie, teda: „Nabudúce spravím radšej to a to…“ Naučiť sa odpúšťať je tiež dôležité – ostatným i sebe. Neklaďte si teda neustále za vinu, že ste v minulosti kričali na deti. Odpusťte si. Povedzte si nahlas: „Odpúšťam si, že som v minulosti kričala. Urobil som chybu, ale chybovať je ľudské.“

Vytvorte si pozitívne mantry

Stále sa z niečoho obviňujete, pochybujete o sebe. Ak si budete opakovať stále dokola, že sa vám nepodarí nikdy schudnúť alebo prestať kričať na deti, tak sa to stane realitou. Našťastie rovnako to funguje aj naopak, teda pri opakovaní pozitívnych fráz. Preto lepšie než utvrdzovať v tom, že sa mi niečo nikdy nepodarí, je povedať si napríklad niekoľkokrát za deň: „Dokážem to, nebudem na deti tak kričať.“

Liekom môže byť aj smiech

Čo tak veci nehrotiť, ale v krízových situáciách všetko trochu zľahčiť? Pokoj a hlavne úsmev prospievajú všetkým. Špeciálne smiech otupuje zlosť a dokáže vyvolať obdobnú reakciu. Ono však veľmi sa len tak začať smiať, keď sa človek hnevá. No napätie môže povoliť, keď urobíte niečo nečakané a navyše bláznivé, absurdné. Napríklad necháte deti, aby sa vás pokúsili obliecť do svojho oblečenia alebo sa s nimi pustíte do varenia v štýle Čapkovho psíka a mačky a ich prípravy torty. Uvoľníte sa, spoločne pobavíte a chuť kričať prejde.

Nie je krik ako krik, niekedy je potrebný

Niekedy stačí namiesto kriku iba nasadiť určitý tón hlasu, ktorý o mnohom vypovedá. Napríklad varuje: „Pozor, nežartujem, trvám na tom.“ Samozrejme, zakričať na dieťa, keď mu hrozí nejaké nebezpečenstvo, je správne. No žiadne zúrivé a nekontrolovateľné hulákanie, ktorým chcete raniť. Toho by ste sa mali v každom prípade vyvarovať. No stíšiť sa, to nepôjde hneď. Môžete to vziať postupne, zo svojich hlasitých prejavov uberať, až sa časom dostanete k tomu, že dokážete seba i deti krotiť bez hulákania.

23.10.2017 4:57| autor: Helena Chvojková

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa k odberu nášho newsletteru alebo nás sledujte na facebooku:

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.
TOPlist