11. 12. 2016  |  Meniny: Hilda

Vďaka tomu, že dokážem pomôcť sebe, môžem pomáhať i ostatným

ROZHOVOR Ivana Antalová je žena, partnerka a matka. Je spoluautorkou knihy Bonding – pôrodná radosť, ktorá sa zaoberá podporou ranej väzby medzi matkou a jej dieťaťom. Ivanino meno je tiež pevne spojené s rodičovskou organizáciou BabyKlokankovia, ktorá sa sformovala ako prirodzené vyústenie internetovej diskusie rodičov predčasne narodených detí.

V súčasnosti sa Ivana stará o seba, manžela a svoje tri deti a zároveň podporuje rodičov v ich kompetenciách. Pôsobí ako laktačná poradkyňa, lektorka masáží detí a dojčiat a stála pri vzniku nového projektu – organizácie Dieťa patrí k rodičom.

Tvoje životné skúsenosti ťa priviedli k pomoci a podpore ostatných. Keď sa vrátime na úplný počiatok – aké bolo tvoje detstvo? S akým vkladom do života si prišla na svet?
Keď som si po narodení najmladšej dcéry kládla rôzne existenciálne otázky a v súvislosti s hľadaním odpovedí absolvovala množstvo seminárov osobnostného rastu, podarilo sa mi dostať sa až na začiatok svojho života. Pochopila som, že som si túto cestu vybrala sama. Aby som mohla uskutočniť svoju víziu, potrebovala som sa v živote veľa učiť. To sa mi najlepšie mohlo podariť, a verím, že sa mi aj podarilo, práve v rodine, do ktorej som sa narodila, a aj v tej, ktorú som následne vytvorila. Narodila som sa matke, ktorej necelé dva roky pred mojím narodením zomrelo úplne osamelo v nemocnici novorodené dieťatko. Aj ja som bola v prvých dňoch po narodení bez mamy a ona bezo mňa. V detstve som sa veľmi bála smrti, prosila som, aby som nikdy nezomrela. V skutočnosti som mala strach, že prídem o láskyplnú materinskú náruč, ktorá mi po narodení nebola dopriata, netušila som, o čo som bola ochudobnená, bála som sa neznámeho.

Súčasťou tvojho životného príbehu je aj šesť tehotenstiev, z ktorých máš tri deti...
V období prechodu z detstva do dospelosti som nadlho uviazla v konzumnom spôsobe života, keď som prestala riešiť existenciálne otázky. Hoci som bola vydatá skoro desať rokov, po deťoch som netúžila, túto otázku som neriešila. Na jednej gynekologickej prehliadke sa nad tým pozastavil aj môj lekár. Aj keď sme sa nechránili, neotehotnela som. Po vyšetrení manžela, ktoré bolo v poriadku, mi odporučil laparoskopické vyšetrenie vajcovodov, ktoré odhalilo zrasty na oboch vajcovodoch. Odporučili mi umelé oplodnenie. Opäť som teda začala riešiť existenciálne otázky. Odpovede na ne som však hľadala veľmi ťažko, hlavne pre chýbajúcu empatiu a ľudskosť zo strany ošetrujúceho personálu. Cesta umelého oplodnenia nebola mojou cestou.

Máš za sebou tri pôrody. Každý z nich bol úplne iný. Môžeš ich porovnať?
Najstarší syn sa narodil cisárskym rezom, vážil 4550 g a rozhodol sa ísť na svet nožičkami. Po skúsenostiach, ktoré som mala ja ako dieťa, sa tomu ani nečudujem. V maternici sa mi vytvorila priehradka, ktorá mu bránila obrátiť sa hlavou dolu. Vzhľadom na to, že môj ošetrujúci gynekológ nezistil, že je syn opačne, mohol sa narodiť, kedy sám chcel. Praskla mi plodová voda a odišla som do nemocnie, kde mi indikovali cisársky rez. Moja staršia dcéra si vybrala pre svoje narodenie deň narodenín svojho brata. Pôrod prebiehal úplne normálne, až na vyrušovanie a urýchľovanie pôrodu personálom. Po narodení som si vykričala položenie nahej dcéry na svoje nahé telo, pozerali sme si do očí, napila sa z jedného prsníka, z druhého. V tom momente som si uvedomila, že som šťastná, že som sa narodila ako žena, a je mi ľúto mužov, že sú o tento zážitok ochudobnení. Potom mi dcéru opäť zobrali. Z tohto pohľadu však čerpám stále. Moja najmladšia dcéra sa narodila na hranici životaschopnosti v 24. týždni tehotenstva. Jej príchod na svet, pobyt v nemocnici aj naše vzájomné zžívanie a moja starostlivosť o ňu bola posledným kamienkom do mozaiky uchopenia môjho vlastného života. Odovzdala som všetko, aby som si mohla vyberať iba to, čo skutočne potrebujem.

Čítajte tiež: Zlatá hodina, prvá hodina s dieťaťom

Vďaka tomu, čo si zažila po predčasnom pôrode najmladšej dcéry Evičky, si sa rozhodla pomáhať ostatným matkám nedonosených a chorých detí. A tak vznikli BabyKlokankovia...
Po narodení Evičky to bolo strašné. Nepochopenie, nedostatok empatie, popieranie, necitlivosť a hlavne strach, môj strach o moje dieťa a zároveň strach zdravotníkov, ktorému som sa prispôsobovala, hoci som vedela, že môžem dcére pomôcť omnoho viac. Kedykoľvek som odchádzala z nemocnice domov, moja dcéra v nemocnici zostávala odkázaná na prístroje a ošetrujúcich zdravotníkov. Nikdy som však od nej neodchádzala úplne, vždy som s ňou bola v myšlienkach a tak to mám so svojimi deťmi aj naďalej. Hľadala som v týchto situáciách najlepšiu cestu. Súčasťou hľadania bolo aj založenie a koordinovanie projektu BabyKlokankovia na podporu rodín s predčasne narodenými a chorými novorodencami, ktoré funguje pod občianskym združením Zrnka. V rámci činnosti BabyKlokankov sme verejnosť zoznamovali s touto problematikou, prepájali svety oddelené nemocničnými múrmi, informovali o situácii u nás vyspelé štáty Európskej únie, ktorým situácia u nás nie je ľahostajná a chcú nám pomôcť. Absolvovala som množstvo rozhovorov s rodičmi, hlavne s matkami, a našla som tú najlepšiu cestu, ktorou je podpora rodičov v starostlivosti o ich deti v každej situácii. Základným faktorom šťastného života je pocit bezpečia a ten dosiahneme, ak sme obklopení láskyplnou starostlivosťou.

Ako dlho si bola koordinátorkou BabyKlokankov a prečo si sa nedávno rozhodla odísť a venovať sa projektu Dieťa patrí k rodičom?
BabyKlokankov som založila v roku 2009, koordinovala som ich vtedy tri roky. Organizáciu Dieťa patrí k rodičom som sa rozhodla založiť, pretože si uvedomujem, že je čas posunúť sa zas o kúsok ďalej. Ak sa rodičia maximálne podporia v starostlivosti o ich dieťa, dostane sa im toho najlepšieho vkladu na zvládanie úskalí, ktoré život občas prináša. Táto podpora je uzdravujúca pre deti aj ich rodičov. Verím, že profesionálnym prístupom sa nám podarí podporiť rodičov v starostlivosti o svoje deti najlepšie. Ide o celonárodný problém, ktorý sa tiahne naprieč jednotlivými generáciami i odbormi ľudskej činnosti.

Aká je hlavná myšlienka vašej organizácie, kto ju tvorí a akým spôsobom chcete pomáhať?
Poslaním organizácie Dieťa patrí k rodičom je poskytnúť širokej odbornej aj laickej verejnosti nástroje na ideálnu podporu ranej väzby medzi dieťaťom a jeho rodičmi. Organizácia unikátne podporuje vzdelávaciu a osvetovú činnosť v nadväznosti na medializáciu témy a z toho vyplývajúcu motiváciu podpory ranej väzby. Zakladajúcimi členmi sú okrem mňa sociologička Daniela Rendl a projektová manažérka Veronika Svobodná, odborným garantom je klinická psychologička Michaela Mrowetz. Jedným z nástrojov je aj ideové vyhlásenie podpísané významnými osobnosťami odborného a mediálneho sveta, ktoré znie: „Dieťa patrí k matke. Dieťa s matkou ochraňuje otec. Dieťa patrí k rodičom.“ Podpora väzby medzi dieťaťom a jeho rodičmi od okamihu počatia vytvára optimálne podmienky pre napĺňanie potrieb dieťaťa a vedie k pocitu bezpečia. Pocit bezpečia je pre každého jedinca základnou podmienkou spokojného života. Základom poskytovanej starostlivosti je myšlienka „Dieťa patrí k rodičom“.

Život ti postavil do cesty mnohé prekážky, ale aj výzvy, ktoré si prijala a vďaka ktorým si sa stala vzorom a podporou pre veľa ďalších žien...
To, čo a ako som v živote prežila, malo na môj terajší život výrazný pozitívny vplyv. Na začiatku svojho života som dostala informáciu, že nestojím za to, aby sa niekto zaoberal mojimi potrebami. V dôsledku toho som sa v živote sústredila na uspokojovanie toho, čo som si myslela, že chcú ostatní. Vďaka všetkému prežitému som pochopila, že milovať môžem jedine vtedy, ak budem schopná bezvýhradne milovať samu seba. Pomáhať iným môžem len vtedy, ak dokážem pomôcť sama sebe. Je to cesta náročná, uzdravujúca, posilňujúca a napĺňajúca život šťastím. Ďakujem všetkým, ktorých som na tejto ceste stretla, predovšetkým svojim deťom, svojim rodičom a svojmu partnerovi, ktorému chcem tento rozhovor venovať.

Na Babywebe tiež nájdete:

Prístup k novorodencom na pôrodnej sále sa mení
S dieťaťom sa rodí aj matka
Cesta k dieťaťu? Niekedy až príliš zložitá

26. 6. 2012 |

Naposledy navštívené