11. 12. 2016  |  Meniny: Hilda

Ôsmy a deviaty mesiac života

V ôsmom a deviatom mesiaci sa schopnosti bábätka ďalej zdokonaľujú. Poloha na všetkých štyroch končatinách nie je žiadny problém. Len pre niektoré deti je lezenie zatiaľ zložité, a tak sa radšej plazia na brušku. Iné deti sú zručnejšie a pokúšajú sa chytiť nábytku, aby sa mohli napriamiť. Prehlbuje sa tiež porozumenie reči.
foto: istock.com

Pohybový vývoj

V čase bdenia sa deťom v tomto veku už ležanie na chrbátiku nepozdáva. Obmedzuje ich v hre a v preskúmavaní okolitého sveta, a preto sa radšej otáčajú na bruško. A ak ich to na brušku prestane baviť alebo sa unavia, nemusia hneď volať o pomoc, že potrebujú zmeniť polohu. Zvyčajne sa už samy zvládnu plynule pretočiť späť na chrbátik. V tomto veku by poloha na štyroch už nemala byť pre dieťa veľkým problémom. Pre niektoré deti je to však ešte stále ťažké, a tak sa radšej po brušku plazia. Iné sa začnú stavať rovno na nohy a na kolienka sa im veľmi nechce. Pokúste sa aj napriek tomu motivovať dieťa do lezenia po štyroch. Z tejto polohy sa naučia samostatne si sadať a vstávať, zvládnu i koordinačne náročnú motorickú zručnosť, ktorá môže ovplyvňovať ich ďalší motorický vývoj. Ak to nedokážu v tomto vekovom období, nezúfajte, liezť sa naučia o niečo neskôr.

Už sme si povedali, že deti veľmi rady poskakujú v lone, čo teraz platí dvojnásobne. Pozor však na skákacie hojdačky! Rodičia ich deťom zabezpečujú z toho dôvodu, že sú v nich spokojné. Pre zdravý vývoj dieťaťa však rozhodne prospešné nie sú. Práve naopak. Je dôležité dopriať dieťaťu veľa spontánneho pohybu vo voľnom priestore.

Veľa detí vo veku deviatich mesiacov sa napríklad chytá nábytku, aby sa samy postavili. Pri týchto začiatkoch vstávania by deti nemali mať ani papučky, ani topánočky. Je zdravé nechať ich bosé alebo len v ponožkách, aby sa naučili správne našľapovať a došľapovať až na pätičky.

Ak lezú deti po kolienkach, nie je pre ne ťažké sa z kolienok dostať do sedu. Správny sed by mal byť s vyrovnaným chrbátikom. Niektoré deti rady sedia na pätách či v takzvanom prekážkovom sede, keď je jedna noha natiahnutá dopredu a druhá je pokrčená. Tie, ktoré sedia tak, že majú zadoček na zemi medzi skrčenými nožičkami, čiže nesedia na pätičkách, ale na zemi medzi pätičkami, mávajú zvyčajne povolené svalstvo a chrbátik sa im guľatí.

Pri preventívnej prehliadke v ôsmom mesiaci by malo dieťa zvládať pretočenie z chrbta na bruško a, naopak, a malo by dokázať sedieť. Dôležitou aktivitou, ktorú lekár hodnotí, je i začiatok plazenia a lezenia.

Vývoj pohybov ručičiek a prstov

Deti v ôsmom a deviatom mesiaci chytajú predmety väčšinou úplne bez problémov, a to už v rôznych polohách, teda v ľahu na chrbátiku alebo na brušku, na kolienkach a niektoré i postojačky, prípadne v samotnom sede. Pohyb paží je už cielený a uchytenie sa aspoň čiastočne uskutočňuje s opozíciou palčeka oproti ostatným prstom. Prevláda jednostranné siahanie, to znamená, že deti uchopujú predmety skôr len jednou rukou, pričom striedajú pravú a ľavú. Takisto nie je pre ne ťažké držať v každej ruke iný predmet. Niektorým deťom sa môže podariť ťukať držanými predmetmi o seba. Inokedy sa zasa snažia pobrať všetko, čo vidia, hoci už majú ručičky plné. V tomto období deti milujú veci nielen chytať, ale ich aj hádzať a sledovať dráhu ich letu. Okrem pohybovej koordinácie paží pod zrakovou kontrolou sa aj naďalej zlepšuje šikovnosť detských prstíkov. Je preto dobré ponúkať deťom na chytanie i drobné predmety. Deti sa teraz začínajú zaujímať o drobnosti a rôzne detaily.

Je nutné mať neustále na pamäti, že začínajú preskúmavať veci nielen očami a ručičkami, ale aj ústami. Preto pozor, aby dieťa nezhltlo niečo nevhodné.

Rozumový vývoj

Dalo by sa povedať, že pre toto obdobie je typické ďalšie hlbšie spoznávanie a uvedomovanie si trvalosti vecí a osôb. Povedali sme si, že okolo siedmeho mesiaca si deti začínajú uvedomovať existenciu objektu, hoci ho nevidia. Najskôr len sledujú miesto, kde predmet zmizol, a chvíľku čakajú, či sa opäť objaví. Potom skúšajú predmet samy nájsť, napríklad tak, že odkrývajú plienku, pod ktorou sa črtá tvar schovaného predmetu, ktorý musí byť zo začiatku väčší, aby bol i jeho obrys nápadnejší.

Dieťa si uvedomuje nielen to, že objekt existuje, hoci ho nevidí, ale aj to, že má stály a nemenný tvar, a to i vtedy, keď vidí daný predmet z iných strán. Postupne sa naučí, že do určitej miery odlišné vnemy patria vlastne tomu istému predmetu. Hovoríme o vnímaní konštantnosti tvarov, z ktorých deti v ranom veku zvládnu najskôr len jednoduché pravidelné tvary, ako sú guľa a kocka. Podobne je to i s vnímaním veľkosti, ktorá sa v skutočnosti nemení, nech je objekt od dieťaťa akokoľvek vzdialený. Pochopenie konštantnosti tvarov a veľkosti umožňuje deťom stále detailnejšie rozlišovanie známych vecí a osôb od neznámych.

Dieťa čím ďalej, tým lepšie vníma seba samo. Najprv si uvedomovalo, že svojou aktivitou niečo spôsobilo, že jeho činnosť mala ohlas. Bolo to však skôr náhodné a dodatočné. Teraz si deti dokážu vopred stanoviť určitý cieľ a potom hľadajú a skúšajú, ako ten cieľ dosiahnuť, riešia teda určité rébusy. Sú zároveň schopné lepšie spájať to, čo vidia, s tým, čo samy robia, čo im umožňuje naučiť sa nové veci pomocou napodobňovania.

Vývoj reči

Postupne môžeme čoraz zreteľnejšie rozlišovať medzi porozumenou rečou a vlastnou aktívnou rečou detí. Schopnosť porozumieť reči sa objavuje skôr, než dieťa vysloví prvé slovo. Býva to práve okolo ôsmeho až deviateho mesiaca, keď naše deti začnú reagovať na niektoré slová a výzvy, ako napríklad na svoje meno alebo na slovíčko „nie“, atď.

Už sme sa zmienili o tom, že deti okolo siedmeho mesiaca života začínajú džavotať nejakú tú slabiku, hoci ešte na začiatku nemusí byť úplne zreteľná. Teraz sa už podarí vysloviť aspoň jednu slabiku pomerne jasno. Objavuje sa aj vyslovovanie rovnakej slabiky niekoľkokrát za sebou, ako napríklad “ta-ta-ta-ta-ta-ta“. Takáto artikulácia prúdu slabík je už pomerne ťažká. Predstavuje nielen dostatočne zrelú motorickú aktivitu hovoridiel, ale aj vytvorenie koordinácie medzi ňou a dýchaním. Vyslovenie zdvojenej slabiky, napríklad „ta-ta“ je ťažšie a prichádza zvyčajne neskôr.

Sociálny a citový vývoj

V období šiesteho a siedmeho mesiaca sa začína budovať trvalý citový vzťah k najbližšej osobe, ktorou býva zvyčajne matka. V ôsmom a deviatom mesiaci sa tento vzťah naďalej prehlbuje a strach z cudzích ľudí a úzkosť z odlúčenia od matky sú teraz zreteľnejšie vďaka postupujúcim rozumovým schopnostiam i vďaka citovému vývoju.

Niektoré deti môžu byť teraz plačlivejšie a častejšie sa dovolávajú prítomnosti matky. Čoraz zreteľnejšie si uvedomujú aj svoju vlastnú existenciu, ktorú predtým vnímali ako celok nedeliteľný od existencie matky. Sú to pre ne nové citové a sociálne zážitky, s ktorými sa musia vyrovnávať. Niektoré deti sa s týmito novými poznatkami vyrovnávajú horšie a boja sa odlúčenia od matky. Mamičky takýchto detí sa potom sťažujú, že si nemôžu odbehnúť ani len do kúpeľne alebo na záchod. Môže sa stať, že i k známym ľuďom, akými sú napríklad babička a dedko, sú deti náhle nedôverčivé a odmietavé. Stáva sa to u citlivejších detí, ktoré sa potrebujú väčšmi uisťovať o tom, že im mama nezmizne, čo im potom dodáva pocit väčšej istoty, pokoja a uvoľnenia. Mamička by mala byť dieťatku dobrým sprievodcom pri zoznamovaní s novými vecami, osobami a situáciami, aby nemalo strach z neznámeho, a mohlo tak nerušene spoznávať dosiaľ nepoznané. Otec by mal byť pri takýchto životných krokoch vždy oporou.

Dôležitá je nielen prítomnosť najbližších ľudí, keď sa dieťa cíti ohrozené, ale hlavne náš rodičovský citový ohlas, ktorý dieťa prežíva pri kontakte s nami ako reakciu na svoje správanie. Citový ohlas ako odmena hrá významnú rolu nielen v sociálnom a citovom vývoji našich potomkov, ale aj v ich učení všeobecne.

Hra

Z úvodnej časti o vývoji detí vo veku ôsmich a deviatich mesiacov je zrejmé, že sa deti za normálnych okolností na chrbátiku už prakticky nehrajú a väčšinu času svojho bdenia trávia v polohe na brušku alebo na všetkých štyroch, prípadne v sede. Sú už samy schopné dostať sa z miesta a rady podnikajú výpravy po najbližšom okolí. To všetko je možné, ak na to vytvoríme deťom vhodné podmienky. Nestačí však len zaistiť dostatočne veľký a bezpečný priestor, kde sa môžu hrať a pohybovať sa a kam umiestnime vhodné hračky. Ako vyplýva z uvedeného rozprávania, ďalšou nevyhnutnou podmienkou je naša prítomnosť dodávajúca deťom istotu a najmä naša citová angažovanosť, povzbudzovanie a citová odmena. Tou býva prejavená radosť nad tým, čo náš potomok zvládol, čo sa mu podarilo alebo o čo sa aspoň snažil. I samotný pokus je vždy dôvodom na radosť a pochvalu.

Deťom, ktoré sa ešte nedostanú na kolienka, hoci už majú pevné paže, o ktoré sa na brušku pevne opierajú a vysoko zdvíhajú hrudník, môžeme priblížiť polohu na všetkých štyroch motorickou situáciou. Keď sú opreté na natiahnutých ručičkách, pomôžeme im na kolienka tým, že im zozadu zaprieme nožičky, aby ich hneď nenatiahli a jemne ich na kolienkach hojdáme.

12. 5. 2009 |

Naposledy navštívené