11. 12. 2016  |  Meniny: Hilda

Moje bábätko išlo z bruška rovno do neba

VÁŠ PRÍBEH S manželom Petrom sme sa vzali skoro po trojročnej známosti. Mal už dve deti z predchádzajúceho manželstva.

Spoločne s nimi trávime pre nás vyhradené víkendy. Peter ma od začiatku veľmi priťahoval v úlohe otca. Tešila som sa na to, až založíme spoločnú rodinu. Čakali sme na vhodnú chvíľu, až deti dozrejú, aby mohli prijať náš prírastok. Dohoda bola jasná – keď manželov mladší syn nastúpi do školy.

Naša čitateľka sa s nami chcela podeliť o svoj smútok, na ktorý sa premenilo jej tešenie sa na vytúžené bábätko. Zajtra vám prinesieme druhý diel príbehu, ktorý ukazuje, že síce nie vždy všetko končí dobre, ale tiež, že každé trápenie má svoje riešenie.

Podporte mamičky, ktoré zažívajú to najväčšie trápenie, v diskusii Z bruška rovno do neba.

Potom sme vyberali čo najlepší dátum počatia. Chceli sme, aby sme čo najskôr mohli začať chodiť s kočíkom a tráviť čas s bábätkom vonku. Nakoniec vyhral pôrod vo februári, mali sme sa teda o bábätko snažiť v máji.

Sme v tom!

Ako sme ale začali o bábätku hovoriť, prestali sme sa toľko strážiť a tak naša Marienka bola počatá už v marci 2010. Z pozitívneho tehotenského testu som bola veľmi prekvapená, ale začala som sa strašne tešiť. Hltala som všetky informácie, kupovala časopisy, nechala si posielať na email týždenné informácie o tom, ako bábätko v brušku rastie a aké zmeny sa dejú s mojím telom.

Celé tehotenstvo prebiehalo v podstate bez problémov – bolo mi dobre, užívala som si rastúce bruško, ďalej chodila do práce. Doma sme všetko pripravili, podedili sme veľa vecí po deťoch mojej sestry, takže výbava bola skoro kompletná.

Naša Marienka

Na ultrazvukových vyšetreniach sme sa snažili zistiť, či čakáme dievčatko alebo chlapčeka, ale keď paní doktorka zaostrila na príslušné miesta, bábätko pohlo nôžkami. Takže na otázky známych „čo čakáme“ sme odpovedali, že čakáme veľmi mrštné bábätko. Zo začiatku sme tipovali chlapčeka, postupom času ale bola väčšia pravdepodobnosť, že to bude dievčatko a vybrali sme pre ňu meno Marienka.

Na pôrod som sa pripravovala

Ako prvorodička som nechcela nič zanedbať a tak som starostlivo študovala, chodila na cvičenia tehotenskej jogy a harmonizácie, zisťovala najlepšie plienkové systémy a snažila sa uviazať plyšového medveďa v nosiacej šatke na svoje stále guľatejšie bruško, aby som sa to naučila s dostatočným predstihom.

Samozrejme som nevynechala ani predpôrodné kurzy, nakúpila si tzv. pôrodný čaj a zašla aj k svojmu homeopatovi pre „guľky“ so sebou do pôrodnice. Mala som pocit, že to na mňa príde pred termínom a tak od 35. týždňa už u nás v spálni stála postieľka, vyprané a vyžehlené oblečenie bolo poukladané v skrini a ja som uvažovala, kedy asi porodím.

Čaká ma cisársky rez?

Na poslednom veľkom vyšetrení v 30. týždni ma pán doktor na ultrazvuku celkom vydesil. Najskôr dlho nič nehovoril a sledoval obrazovku a potom mi vysvetlil, že sa mu nepáči poloha placenty. Je vraj príliš dole a čiastočne presahuje cez bránku. Mám to teda určite nahlásiť v pôrodnici a tam už sa rozhodnú, či budem musieť rodiť cisárskym rezom, alebo či si trúfnu na prirodzený pôrod.

Vydesila som sa

Bola som strašne vydesená. Pýtala som sa, čo mám robiť alebo na čo si mám dávať pozor. Vraj sa už mám radšej šetriť a hlavne dávať pozor na akékoľvek krvácanie – v tom prípade ísť okamžite rovno do pôrodnice. A tiež nám neodporučil pohlavný styk.

Vyrazila som s plačom z ordinácie späť do práce. Pôvodne som nahlásila odchod na materskú až na polovicu októbra a teraz bol koniec septembra, ale našťastie mi ostala ešte dovolenka a tak som mohla rovno ostať doma. V práci som svojej nástupkyni predala to najdôležitejšie, so všetkými sa rozlúčila a druhý deň už do práce nešla. Našťastie mi všetci vyšli v ústrety a ešte ma utešovali, že všetko bude v poriadku.

Môžete vykrvácať!

Na prvú kontrolu do pôrodnice som vyrazila v 35. týždni. Tam ma vystrašili ešte viac: keď si pán doktor v ambulancii prečítal môj preukaz, napoly žartom povedal, že ma domov nepustí, že ma musí hospitalizovať, inak by som mu niekde na ulici mohla vykrvácať a jeho by zavreli, čo by sme ani jeden z nás určite nechceli.

Avšak mal len tu správu v tehotenskom preukaze a vnútorne ma vyšetriť radšej nechcel, aby to náhodou nespustil, a tak ma poslal na ultrazvuk. Tam ale nastal neuveriteľný šok. Placenta prilieha na zadnú stenu, všetko je v poriadku, rodiť budem môcť prirodzene – jednoducho všetko je v úplnom poriadku.

Idem domov!

Víťazne som niesla správu pánovi doktorovi a ten ma teda pustil domov, ďalšia kontrola mala byť o týždeň. Veľmi sa mi uľavilo. V hlave mi už bežali myšlienky, že u seba nemám nič na pobyt v nemocnici, k tomu máme doma psa a mačku a manžel akurát odišiel na služobnú cestu a kto sa o nich postará...

Každopádne som sa s pocitom úplného uvoľnenia a šťastia vydala domov. Cestou som sa našej Marienke prihovárala, hladkala ju a spievala.

Neuveriteľná bolesť

Následujúci týždeň manžel zase odišiel na služobnú cestu do Nemecka. V utorok o desiatej večer vyrazil a ja som si šla ľahnúť. O tretej ráno ma ale zobudili silné bolesti. Tak je to tu, hovorila som si. Po predpôrodných kurzoch som sa snažila bolesti rozdýchať s tým, že sa už blíži pôrod.
V hlave mi znelo, že nemá zmysel jazdiť do pôrodnice, ak sú intervaly medzi kontrakciami dlhšie ako päť minút. Ale ja som žiadne prestávky nemala – bola to jedna veľká neprestávajúca bolesť v krížoch a v celom bruchu. Čo teraz? Písala som manželovi, že už asi budem rodiť, ten ma utešoval, aby som ešte počkala. Chcel byť pri pôrode a ja som ešte stále mala viac ako tri týždne do termínu.

Určite prídu kontrakcie

Skúšala som hocijako bolesť zmierniť – predýchavanie, horúca vaňa, skákanie na lopte, hľadanie úľavových pozícií...Ale rozhodne sa to nelepšilo. Len som priebežne behala na záchod – striedavo som zvracala a mala hnačku. Ešte som sa radovala, ako sa telo čistí, že sa určite pripravuje na prichádzajúci pôrod. Každú chvíľu mi určite praskne voda a začnú pravé kontrakcie, hovorila som si.

Idem do pôrodnice

Sama doma som sa už bála byť, ale nechcela som nikoho budiť. Počkala som do siedmej a zavolala mame, či by za mnou nemohla prísť. Býva síce tridsať kilometrov od nás, ale išla na vlak, aby čo najskôr prišla. Dorazila pred deviatou a u mňa nebolo nič nové – len šesť hodín bolesti za mnou.

O jedenástej sme sa rozhodli ísť do nemocnice – otec mal akurát hodinovú prestávku v práci, tak nás tam hodil – do pôrodnice to od nás bolo menej ako desať minút autom, ale aj tak bola tá cesta pre mňa nesmierne bolestivá.

Pretože som mala ísť ďalší deň do poradne, hovorila som si, že tam prídem o deň skôr, aby sa na mňa radšej pozreli. Nemohla som ani sedieť, ani stáť. Jediná poloha, v ktorej sa bolesti dali zniesť, bola v drepe pred stoličkou. Asi po štvrť hodine ma vzali do ordinácie – nastalo obvyklé meranie tlaku, atď. Podľa môjho popisu bolestí sestrička usúdila, že by to mohol byť „slepák“. To som sa zaradovala – otvoria ma a naraz vyberú slepák i bábätko...

Na otázku, či cítim pohyby bábätka, som dala zápornú odpoveď, ale pričítala som to tomu, že ma bolesti paralyzujú natoľko, že nie som schopná vnímať nič iné. Podľa toho sa pán doktor na ambulancii rozhodol ma radšej hospitalizovať. Jediné miesto v danú chvíľu bol ale uvoľnený pôrodný box na sále. Tak som pešo došla na pôrodnú sálu.

Tam sme zase čakali...ešte dobre, že mama tam so mnou bola, nebola som schopná čokoľvek zvládať sama. Naliehala som sa okoloidúcich doktorov, aby sa na mňa už konečne pozreli. Po asi štvrť hodine ďalšieho čakania nás vzali na vyšetrenie pred prijatím na sálu. Sestrička vzala ultrazvuk a začala hľadať srdiečko.

Marienke už nebije srdiečko

Dlho nič nehovorila a potom zavolala s ospravedlnením doktorku. Tá tiež dlho hľadala. Potom mi povedala, že srdiečko nevidí, že už bohužiaľ asi netlčie. Bola som v tú chvíľu ako robot, nijak som nezareagovala. Stále som sa triasla, bolesti mi spustili šokový stav.

Tá doktorka pokračovala, že sa teraz musím rozhodnúť, ako bábätko porodím, či prirodzene alebo cisárskym rezom. Nedokázala som si v ten moment vôbec predstaviť, že by som mala alebo vôbec mohla porodiť mŕtve bábätko. Začali mi tiecť slzy a prosila som ju, aby bábätko porodila cisárskym rezom. Myslela som len na seba, skoro som si to vyčítala, že myslím len na seba.

Snažila som sa dovolať manželovi, ale ten po nočnej ceste do Nemecka práve spal. Napísala som mu teda správu, že Marienke už nebije srdiečko. Za chvíľku mi volal späť. Je zvláštne, že som to nikomu nebola schopná povedať inak. Nešlo to vyjadriť inými slovami, nevedela som povedať, že umrela, že je naša Marienka mŕtva. Stále som ju predsa mala v sebe, stále bola mojou súčasťou.

Potom už len kričali

Nevybavujem si už telefonát s manželom detailne, len viem, že som na neho veľmi myslela. Bolo mi ho veľmi ľúto, že sme nemohli byť spolu, že je v zahraničí, že pri sebe nemá žiadneho kamaráta a že sa nemôže vrátiť skôr než v piatok, teda o tri dni.

Doktori sa potom u mňa striedali, stále pribiehali ďalší – pamätám si hlavne doktora, vedúceho na ultrazvuku, ktorý na ultrazvuku uvidel hematón hore v maternici. Tým bolo rozhodnuté o cisárskom reze a veľmi akútnom. Objavil sa tam nejaký pán profesor, veľmi sa hneval, ako že ma ešte neoperujú, zrazu všetko išlo raz naraz. Kričal na doktorov, potom vraj kričal aj na mamku a sestru, ktorá medzitým prišla, prečo ma nepriviezli skôr. Pritom som v nemocnici bola už hodinu a do tej doby sa nič nedialo...

Nášmu dievčatku sa na svet asi nechcelo

Bolo poludnie, keď mi dali injekciu s narkózou a ja som sa prebudila po druhej na jednotke intenzívnej starostlivosti. Sesternica, ktorá v nemocnici pracuje ako sestrička, mi na intenzívku priniesla moje veci a hlavne mobil. Prečítala som si správy, plakala som pri nich a hneď som zase zaspala.

Takto som sa budila asi po hodine až do večera. Vracala sa mi myšlienka, ako to dať vedieť ostatným, hlavne aby ma potom nezaskočili otázkami. O pol piatej, keď už som bola trochu pri vedomí, som napísala hromadnú správu: „Našej malej v noci bohužiaľ ešte v brušku prestalo biť srdiečko, asi sa jej na svet vážne nechcelo. Zatiaľ som v nemocnici, asi na týždeň.“

Prázdno

Nebola som schopná to povedať inými slovami, nevedela som povedať, že umrela. Dokonca som premýšľala, či to je smrť, keď sa ešte nenarodila. Tiež som ešte nebola schopná hovoriť o nej jej menom. Oficiálne ho nedostala, nemala som so sebou v nemocnici ten podpísaný dotazník o mene. Bolo mi to tak ľúto, že jej to meno nedali...znie to hlúpo, ale ja som pre to mala pocit, že nemám právo to meno používať, mala som to tak asi tri dni, až kým za mnou neprišiel manžel.

Ďalšia vec bola, že som sa cítila hrozne sebecká – so všetkými som riešila len svoj zdravotný stav a ako mi je. S mamkou, keď za mnou prišla na intenzívku, sme hovorili len o mne. Čo vraveli doktori, ako dopadla moja operácia, ako to bude ďalej so mnou. Ako keby Marienka nikdy nebola. Ale to bolo len navonok. Vo vnútri som mála prázdno, doslova.

Šťastie v nešťastí

Mala som za sebou dvojhodinovú ťažkú operáciu. V noci sa mi začala vylučovať placenta, ale nekrvácala som von z tela, všetka krv ostávala vo vnútri maternice. Tá ju začala nasakovať do seba ako špongia, k tomu boli krvácaním zaťažené ľadviny a pečeň.
Že vraj som mala obrovské šťastie, dali mi nejakú injekciu, ktorá krvácanie zastavila. Obvykle vraj v pôrodniciach k dispozícii nie je, takže inde by som asi najskôr vykrvácala. Ďalšie šťastie bolo, že sa lekárom podarilo mi zachrániť maternicu, aj keď bola tým krvácaním poškodená. Nedokážem si predstaviť, že by mi ju vzali. Tým by mi vzali aj nádej.

Nechcem súcit

Následujúce hodiny som trávila prijímaním sms odpovedí na moju správu – mala som si telefón vypnúť a nechať to niekoho blízkeho premazať. Súcit je niečo, čo človek v danej chvíli nechce prijímať. Nútili ma to prežívať znova a znova. Plakala som. Nemohla som spať, celú noc som sa po hodine budila a plakala. Sestričky mi dali niečo na upokojenie, trošku to snáď zabralo, spala som do piatej rána. O tejto hodine som sa budila už asi týždeň každý deň – bol to taký budíček Marienky: „Mami, vstávaj, už je ráno! No dobre, tak si ešte trochu pospi...ale len chvíľku!“ Spomienka ma zase rozplakala.

Chcem to byť zase ja

Bola som tam sama, cítila som, že môžem plakať. Pred ostatnými – sestričkou, mamkou a ďalšími návštevami som plakať nechcela. Nechcela som im robiť starosti, chcela som im dať vedieť, že už o mňa nemusia mať strach. Stále hovorili, že som statočná. Nepripadalo mi to tak. Nemala som inú možnosť ako fungovať ďalej, keď už to takto dopadlo.
Potrebovala som si stanoviť nejaký cieľ. Mám ho – dať sa zase dokopy. Najskôr zdravotne, potom psychicky.

 

 

13. 2. 2011 |
Komentáře k článku
Počet komentářů: 1
Obrázok používateľa Jaruska
Jaruska

viem, že bude smutný koniec, je mi to ľúto..nedokážem takéto veci ani len čítať, nie ešte prežívať..veľa síl všetkým mamičkám, ktoré takéto niečo prežili!

Komentáře mohou vkládat pouze registrované a přihlášené uživatelky. Zaregistrujte se nebo se přihlaste.

Naposledy navštívené