Ja sám!

„Ja sám…“ alebo „To je moje…“. Veď to všetci dobre poznáme. Alebo niektorí len spoznáme. Sú tieto situácie nevyhnutné?

Vytváranie svojho „ja“ je to najpodstatnejšie, čo na dieťa čaká po prvej etape života, keď žilo vlastne v jednote so svojou mamičkou. Teraz si začína uvedomovať samo seba ako samostatnú bytosť.

Ruka v ruke s tým však naráža na rôzne hranice – vo vzťahoch, vlastných schopnostiach – čo ho mnohokrát rozčuľuje. Navyše pri svojich výbuchoch samostatnosti akoby testovalo aj svojich rodičov, či v nich má naďalej takú oporu ako doteraz. Akoby si v duchu hovorilo: „Budeš ma mať rada, hoci som už veľký a hoci ťa už tak nepotrebujem?“

Chladná hlava a vrelá náruč

Nemôžeme dieťa podozrievať z vypočítavosti, že skúša lásku svojich najbližších. Je to dané od prírody. Najmúdrejšie je v týchto náročných chvíľach zachovať chladnú hlavu a nenechať sa dohnať do konfrontácie.

Síce by tým dosiahlo svoje, ale zároveň by mnoho stratilo. Dieťa má v tomto veku prirodzený sklon k panovačnosti, vychádzajúci z jeho prirodzeného egocentrizmu, teda z pocitu, že celý svet sa točí okolo neho. Dieťa víťaz by skončilo s pocitom osamelosti, zmätené a vystrašené. Mohlo by potom mať až tyranizujúcu potrebu znovu a znovu sa uisťovať, lebo jeho vodcovstvo by bolo len jeho nová náhradná istota získaná namiesto opory, ktorú malo predtým v pevnej láske rodičov.

Ak k tejto smutnej situácii nedošlo, mal by sa rodič pokúsiť zaujať postoj prirodzenej autority. Dieťa potrebuje cítiť naše posolstvo, že ho máme radi také, aké je, hoci práve hnevá. Zároveň potrebuje pochopiť, že žijeme vo svete, kde platia určité hranice a pravidlá, ktoré sú dané niečím, čo nás presahuje: prírodou a spoločnosťou. A my sme tu na to, aby to pochopilo.

Láska namiesto konfrontácie

Namiesto konfrontácie, ktorá má zmysel medzi dvomi rovnocennými partnermi, nie však v nerovnej dvojici, ako je dieťa a dospelý, možno odporučiť len neochvejný láskyplný postoj.

„Hoci sa dieťa hnevá, môžeme ho pevne objať, posadiť si ho na kolená. Pretože dieťa ešte nevie o svojich pocitoch hovoriť, umožníme mu, aby ich naplno prežilo v bezpečí nášho náručia. Musíme byť nad vecou, nenechať sa strhnúť negatívnymi emóciami,“ odporúča psychológ Jaroslav Šturma.

Vyčistenie rany

Dieťaťu pomôžeme ventilovať jeho emócie tým, že ho objímeme alebo aspoň sa s ním jemne telesne skontaktujeme a príjemným hlasom mu povieme, aby sa u nás vyplakalo a vyzúrilo zo seba všetko, čo ho trápi. Tiež je dobré dieťaťu rozprávať o svojich emóciách, ktoré sa pre zmenu nahromadili v nás. Nie však vyčítavo, ale vecne. Nakoniec dieťa nezabudneme uistiť, že ho máme radi. Takýto emočne vyostrený moment treba vydržať až do chvíle, kým nedôjde k vyčisteniu citového „hnisu“. Dieťaťu sa potom uľaví a začne sa správať normálne.

„Nech je po tvojom“

Je tiež užitočné, keď dieťa pocíti dôsledky svojho správania, svojich rozhodnutí. Umožnite mu skúsenosť (v rámci zdravého rozumu) „tak nech je po tvojom“, hoci to vyžaduje takpovediac svätú trpezlivosť. Keď napríklad nechce rukavičky a vonku mrzne, určite po chvíli zistí, aká mu je zima, a rukavičky si rado vezme. Zodpovednosť za bezpečie dieťaťa má však dospelý, takže žiadne príliš krkolomné experimenty nepripúšťame.

Zmena situáce, odvedenie pozornosti

V situáciách, ktoré sa zdajú neriešiteľné, pomáha odviesť pozornosť dieťaťa na niečo iné. Dieťa vypustí z hlavy existujúci konflikt a upokojí sa. V každom prípade zachováme pokoj a láskyplný postoj. Keď nám čas dovolí, môžeme skúsiť ešte opačný postup: sami začneme robiť niečo iné, ale dieťa máme naďalej pod dohľadom.

Nie je nutné konfrontovať sa. Hnev dieťa za chvíľu prejde, lebo vycíti našu spoľahlivosť: som stále tu, počkám na teba.

Čo robiť, keď sme v koncoch

Ak ste sa s tvrdohlavým dieťaťom dostali až na pokraj situácie, ktorá by ohrozovala jeho zdravie, využite skrátka svoju fyzickú prevahu (napríklad ho odneste z cesty a podobne). Keď sme, naopak, my sami v napätí (stres z ponáhľania a podobne), zvyšujeme šancu, že dieťa dostane neovládateľný záchvat hnevu.

Úlohou pre rodiča, iste niekedy náročnou, je dieťaťu ukázať, že sme to my, kto vie, čo je správne a čo treba robiť. Keď prší, nič s tým nenarobíme, je to kolobeh prírody, ktorému sa musíme prispôsobiť a jednoducho si vezmeme pršiplášť.

Kto z koho

Ako sme už spomenuli, k dieťaťu nemôžeme pristupovať ako k seberovnému. To neznamená, že ho budeme ignorovať, naopak, pokúsime sa veci prežiť s ním, byť s ním. Argumenty alebo vysvetľovanie často nepomáhajú, s malým dieťaťom komunikujeme často mimoslovne.

Nejde o to, aby sme nad ním „zvíťazili“ alebo ono nad nami. Keby dieťa vyšlo z tohto boja ako víťaz, stal by sa z neho osamelý pútnik, ktorý by nás potom naďalej tyranizoval. Keď sú požiadavky dieťaťa primerané, je dobré vyhovieť mu, vyskúšať jeho nápad. Riešením je láskyplná dôslednosť. Dieťa nie je zrelé na partnerskú debatu a nemôže prekročiť určité hranice.

Keď je leto a chce modré sandáliky namiesto červených, nie je to problém. Keď však chce sandáliky a vonku sneží, nevyhovieme mu. Nezabudnime ho však uistiť o svojej citovej náklonnosti.

Aby ste vedeli, že v tom určite nie ste sami, prinášame príbeh jednej mamičky:

Ahoj, ja som už úplne na nervy z Jurkovho „ja sám“. Neviem, či tým prejde každé dieťa (ale z okolia mám pocit, že v takej miere ako u nás rozhodne nie). Obdobie vzdoru a navyše potreba robiť všetko sám u nás znamená 250x za deň záchvat hnevu.

Ráno mi trhá z rúk pyžamo, keď rozsvietim, zhasne a rozsvieti sám, keď ho oblečiem, vyzlečie sa a oblieka sám, splachuje sám, trhá mi z rúk topánky, papučky, ovládače, keď varím, stojí na stolčeku za mnou a berie mi z rúk nôž, cibuľu, varešku, hrnce, jedlo, snaží sa všetko umývať v dreze, keď mu otvorím dvere na aute, s revom ich zabuchne a otvorí si ich sám, SÁM vlezie do auta a SÁM za sebou zavrie. Šklbe mi z rúk kľúče, lebo musí otvárať sám. Beda, keď mu siahnem na čiapku alebo chcem zobuť topánky zamazané od snehu – okamžite leží na zemi s revom a skandovaním ja sám.

Najhoršie to je, keď sa ponáhľame – je mu jedno, že mnoho vecí nevie, jednoducho ich bude robiť sám. Keď ide kakať, tak si SÁM za sebou zavrie dvere, potom si sám utrie zadok – viete si predstaviť, ako to vyzerá – sám sa snaží kefou čistiť misu…

Tiež mi z ruky trhá sprchovací gél a sám sa umýva. Je to úplne šialené. Samozrejme, snažím sa ho nechať robiť samostatne veci, ktoré vie alebo ktoré sú vhodné, aby ich robil. Ale 90 % z toho, čo chce robiť sám, jednoducho nevie alebo nesmie a potom sa okamžite váľa po zemi. Za jedno varenie obeda je to tak 20-krát a potom mi ešte trhá lyžicu, že bude jesť sám (všade lieta jedlo) a potom sa v jedle vŕta a neje, ale beda, ak sa ho dotknem…

Nedávno sám nakŕmil rybičky u známych v akváriu tak, že všetky umreli. Potom videl, ako mamička krája vajíčka, a sám si nenápadne došiel po krájač a pri krájaní zajačika z neho vypadala celá náplň. Tiež sme nedávno zaviedli krátky zostrih, lebo si sám veľmi pekne zastrihol ofinku…

Už sa ma pokúsil vyhnať aj od volantu, že „Jurko bude riadiť sám, zavri dvere, mami,“ ale to mu fakt nevyšlo. Máte niekto podobnú skúsenosť?

Na Babywebe tiež nájdete:

Citové priľnutie k matke? To je pomyselná pupočná šnúra
Chcete mať dobré a slušné dieťa?
Od mamy ani na krok!
Máte doma nadané dieťa?
Trestuhodné trestanie?

Zdroje:

Prekopová, J.: Malý tyran. Portál, Praha, 1993.
http://www.emimino.cz/modules.php?name=Forums&file=viewtopic&p=171908

6.1.2011 11:06| autor: Magdalena Holancová

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa na odber nášho newsletteru vyplnením svojej e-mailovej adresy.

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

* Newslettery vám budeme zasielať najdlhšie 3 roky alebo do vášho odhlásenia. Viac informácií na e-mailovej adrese: gdpr@babyweb.sk.

TOPlist