Keďže slniečko sa na nás pozeralo z každej strany, rozhodli sme si spraviť malý výlet na Štrbské pleso. Okrem toho bolo Valentína a síce som si už zvykla, že sa mi v tento deň náhle neocitne pod nohami tisícka lupeňov z krvavočervených ruží, aj tak sa snažím, aby nebol úplne obyčajným dňom.
Poobede len čo Tomi vstal sme zbalili veci a vyrazili. Zobrali sme sane a naložili deti. Bola to Lucinkina premiéra v saniach a očividne sa jej to páčilo. Urobila som výnimku a posadila som ju tam, aj keď si stále sadnúť sama nevie a ja pasívny sed neuznávam. Ale nemala som na výber. Najviac ma mrzí, že som si zobrala zlý objektív (určený hlavne na fotoportéry) a s tým sa veru nedala spraviť pekná fotka aby sa za nami ukázala všetka krása Tatier. Možno nabudúce. 😀
Po prechádzke sme zašli do cukrárne na koláčik a očividne mal najväčšiu radosť Tomáško. 😀 Veď to iste poznáte, oči by jedli… Len čo sa zotmelo, vydali sme sa na cestu domov. Na hlavnom ťahu boli cesty dobré, ale tie tu v Hrádku sú strašné. Počas dňa je riadny odmäk a keďže sme tu mali snehu a snehu, všade sa robí čľapkanica, ktorá samozrejme do rána riadne zamrzne a na cestách sa robia zľadovatené koľaje. Neviem prečo s tým cestári nič nerobia. Rok čo rok sú tie cesty rovnaké. :- ( Keby tak ten sneh zmizol lusknutím prsta…
Lucinke sa pomaly mení režim z troch denných spánkov na dva. Keď si cez obed pospí aspoň hodinku, poobede ju už neukladám spať, inak by mi tu znovu večer ponocovala. Malo by to istú výhodu – že by nevstávala ráno o pol šiestej, ale chcem ju naučiť na podobný režim spánku ako má Tomi – od siedmej do siedmej.
Posledné dva týždne sme boli chorí. Všetci. Najskôr ja, za mnou Lucka, potom Tomi a nakoniec aj Paľo. Ja som šla na pohotovosť, aj keď nerada, keďže ja lekárov nejak nemusím, a tam ma riadne vyhrešili, že som to zanedbala a mám silný zápal. Ani neviem čoho, tuším prínosových dutín či čo. Vraj ak som ešte nenakazila deti, určite sa nakazia.
To už mala Lucka druhý deň teplotu a tak mi odporučili ísť aj s ňou k doktorovi. Keď sa pri dal aj Tomáško, museli sme konať. Všetci sme brali antibiotiká a keď mi konečne začalo byť lepšie, premohla choroba Paľa a tak ostal doma s antibiotikami aj on. Už je to o čosi lepšie. Ja sa ešte síce v noci potím a deti majú mierny soplík, ale to už je úplná malina oproti tomu, ako to začínalo. Ale zima je dosť slabá a bacile asi nevymrzli, keď ich je stále hojne.
Tento týždeň mám ešte Tomáška doma, lebo sú prázdniny a mne väčšinu dňa stoja vlasy dupkom. Raz ma hnevá Lucka, raz Tomi. Posledné dni si všímam, že Lucka žiarli. Myslela som, že v tomto veku to ešte nie je možné, ale zjavne je. Keď sa hráme na zemi, ona si ma ani nevšíma, skúma nejakú hračku a pribehne ku mne Tomi a hodí sa mi do náručia aby som ho vystískala, Lucka okamžite zareaguje úpenlivým plačom a plazí sa ku mne rýchlosťou blesku a lezie mi rovno do náručia, aby som ju vzala na ruky. Toto už podľa mňa nie je separačná úzkosť, ktorá ma tiež dokáže v určitých situáciách vytočiť, keďže sa nemôžem vzdialiť od nej ani na sekundu. Toto je podľa mňa prejav žiarlivosti. Alebo nie?
Pri predstave, že do konca prázdnin je ešte ďaleko mi naskakuje husia koža, ale nejako to vydržím. Najlepším liekom je pre mňa momentálne hudba. Púšťam si ju vždy keď mám príležitosť. Dokonca aj Lucinke sa hudba páči a jej spôsob tancovania ma dokáže pobaviť. Veď posúďte sami :- )
-728x409.jpg)
