Týždeň jednej matky

 Foto: Julia Soos, www.juliasoos.sk

Sme znova väčší a vnímavejší. Sedíme si v hojdacom kresielku a sledujeme hojdajúce sa hračky. V kuchyni sa kopí neumytý riad. V kúpeľní je práčka plná špinavého prádla. V obývačke ešte stále visí to vypraté. Rozpadla sa nám skrina v spálni. Všade mám krabice plné detských vecí, niektoré po Miškovi, iné doniesli kamošky mamičky po svojich ratolestiach. Do škôlky chodíme pravidelne o hodinu neskôr.

Z našich okien sa často ozýva krik a plač, nielen tie detské ale už aj moje. V zrkadle mám akési unavenejšie oči s kruhmi pod nimi. Ručička na váhe tiež klesla, ale to len preto že si ťažko nájdem čas najesť sa. Kôš je plný plienok a čaká, že ho niekto vymení. Dochádza mlieko a ja sa snažím pozbierať sily a ísť na nákup. V noci sa modlím, aby Alex spal aspoň šesť hodín dvakrát po sebe. A keď tak naozaj spí, zdá sa mi to veľmi krátko. Cez deň som rada, že spí aspoň trocha. Najnovšie sa uväzuje do baby šatky a spíme spoločne – ja v kresle posediačky. Keď zaspí na dlhšie počas dňa a ja si konečne môžem ľahnúť tiež, zisťujem, že už sú štyri a musíme ísť po Miška do škôlky. A kým sa vrátime, bude Alex zasa hore, bude chcieť papať a ručičkovať sa.

Bradavky sú bolestivejšie ako predtým, márne sa snažím zistiť ako správne prisať bábätko, lebo to je podľa všemohúceho internetu problém. Uchom dnu a uchom von púšťam reči žien, ktoré mali 4 deti a stihli ešte aj upratať a navariť (nie je možné v tejto dimenzii). Trvá mi štyri dni kým odpíšem na mail. Zabudla som zaplatiť energie na pošte. Mentálne poznámky už nestačia, naozaj potrebujem „debilníček“. Zabúdam nakŕmiť kocúra, chúďa chodí mňaukať do susedov.

A potom sú tu chvíľky keď zazriem letmý úsmev od Alexíka a dostanem bozk od Miška a viem, že mi to všetko stojí za to. 🙂