Trápia nás koliky

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Avšak na druhý deň to tu bolo zas. Neuveriteľné vrieskanie toho malého človiečika a náš pocit bezmocnosti, že mu nevieme pomôcť. Darmo sme cvičili s nožičkami, darmo sme masírovali bruško, dávali mu po lyžičkách rôzne kmínové či feniklové čaje, všakovaké kvapky pre novorodencov a dojčatá, ale aj mastičky na bruško. Nepomáhalo naozaj nič.

Nechcem to hovoriť ešte nahlas, ale mám pocit, že už je toto obdobie za nami a verím, že sa už nevráti, no nechcem to ešte zakríknuť. Nie že by Marcus neplakal, to vôbec nie, ale už je ten plač úplne iný. Pripomína skôr mrnčanie ako nárek, teda v porovnaní s tým srdcervúcim plačom spôsobeným kolikami.

A ako u nás vyzerá súrodenecká láska? Myslím, že si na seba už zvykli. Mathiasko sa naučil, že Marcus je babatko, s ktorým treba narábať „v rukavičkách“ a naozaj veľmi citlivo a opatrne. Už ho nechytá pevne, celou silou a keď ho aj hladká, tak je ozaj vidieť, že sa naučil byť jemný a citlivý. Aj keď dnes mu dudlík doslova narval do pusy a držal ho tam násilím, ale prežili sme to bez plaču. Našťastie som si to všimla.

Veľkým plusom je, že sa navzájom nebudia. Keď tak mocne Marcus po večeroch a v noci plakal, tak som mala veru obavu, že Mathiaska zobudí, ale nestalo sa tak, našťastie. Rovnako ani naopak. Keď Marcus spinká v kolíske v obývačke a Mathiasko sa od nervov hádže o zem, tak sa našťastie ešte nestalo, že by sa Marcus zobudil. Čo ma ozaj teší.

Ale keď sa Mathiasko hrá a Marcus plače, tak Mathiasko príde za mnou, drží si uši a musí spomenúť, že sa ten rev už nedá počúvať, že ho z toho bolia uši. Tatinko to naštastie zvláda na jednotku. Nesťažuje sa, že je nevyspaný ani nadmerne unavený, aj keď vidím, že cez víkend si rád po obede ľahne s chalanmi. Ale budem úprimná, aj ja si s nimi rada ľahnem a tak tu aspoň na chvíľku zavládne úplné ticho 🙂