Šestonedelie začalo a mám to za sebou…

Ráno mi odišla hlienová zátka a potom sme už vedeli, že je to tu. Začali aj kontrakcie, ktoré sa skracovali ale lekár ma vzal ešte na ultrazvuk. Tu nás ale šokoval a bol šokovaný aj on sam. Totiž ultrazvuk nameral váhu bábätka až 4700 g, kde ihneď navrhol sekciu. Ja som bola šokovaná tiež, ale na normálny pôrod takého veľkého dieťatka som vieru nemala. Spomenula som si na syna, ktorého som rodila spontánne s váhou 4250 g a vypudzovacia fáza nebola vôbec ľahká. Bolo to o niečo ľahšie najmä preto, lebo pri ňom som nevedela, koľko váži. Pri ňom mi o jeho váhe nikto nehovoril.

Pôrodníkovi sa však na pohmat bruška nezdalo bábätko až také veľké, ako nameral ultrazvuk, no už som normálne rodiť nechcela. Sekciu mi robili o 16:30 hod. a veľmi rýchlo bolo po všetkom. Po sekcii sú najhoršie asi prvé dva dni. Potom sa to rýchlo zotavuje. Je utorok a myslím, že sa mám celkom fajn.

Ešte sa trochu vrátim pred tento veľký deň. Ešte deň pred pôrodom, sme zistili, že som mala v tehotenskej knižke zle uvedený termín poslednej menštruácie a namiesto 20.4. sme zistili s manželom, že to bolo 24. 4. podľa jedného kalendára. Totiž rozmýšľali sme, prečo to tu ešte nieje a našli sme ten kalendár. Tak vlastne sme ani nepreťahovali a porodila som 29.1. teda takmer na termín. No, neviem, ako sa toto stalo, či som sa pomýlila ja alebo gynekológ.

Dievčatku sme dali meno Karin. Konečne dievčatko po troch chalanov. Je to niečo nové a učím sa všetko, ako by som bola prvorodička. Starostlivosť o dievčatko je trochu iná a viac náročnejšia z hľadiska hygieny.

V utorok sme už prišli domov, nakoľko bolo všetko v poriadku. Ja som akurát mala akutný pokles železa v krvi, ale už je to v poriadku. Musím užívať preparáty na zvýšenie železa v krvi a odporúčanú som mala Melasu, tak idem to vyskúšať. V pôrodnici mi museli dať aj transfúziu krvi. Trochu som sa toho obávala, ale neľutujem, lebo naozaj sa cítim silnejšia a hodnoty sú už takmer v norme. Po transfúzii to ide doslova zo dňa na deň. Avšak bez transfúzie by sa hodnoty mohli veľmi dlho dostávať do normálu a bolo by to ešte s rizikom, že by som to nezvládala a namiesto dvoch fliaš transfúzie, by som musela potom ležať v nemocnici a prijímať o mnoho viac fliaš.

Čo sa kojenia týka, tak trochu bojujeme, ale už sa mliečko spúšťa. Ide hlavne o váhu Karinky a kojiť také veľké dieťatko je o niečo náročnejšie, nakoľko potrebuje ešte viac mliečka. Toto som presne zažívala s posledným synčekom, ktorý sa tiež narodil podobne veľký a tiež sme bojovali s kojenim. No zvládli sme to a zvládnem aj kojenie Karin.

Teraz nás čaká adaptácia v domácom prostredí, kde už pribudnú aj iné povinnosti okolo domacnosti a mám ešte ďalšie tri deti, ktorým sa chcem tiež venovať. Mám však užasného manžela a spolu to zvládneme. Asi budú najzaujímavejšie nasledujúce týždne…

Držte mi prsty, aby sme sa rýchlo adaptovali a aby bolo veľa mliečka 🙂