Konečne uvidím svoje bábätko, alebo…

KLUB TEHULIEK! ALI Termín prvého ultrazvuku sa nezadržateľne blížil a ja som so svojim stavom pomaly oboznámila celú svoju rodinu i blízke okolie. Ako sa len všetci tešili, a samozrejme už pomaly začali skladať stávky na to, či to bude chlapček, alebo dievčatko. Ja som sa cítila skvelo, so synom sme si dopriali večerné rituály, kde mi masíroval bruško kokosovým olejom. Všetko bolo dokonalé.

p2230769-1100x618.jpg

Pri svojich povinnostiach a písaní článkov som si nevšímala, teda skôr som sa snažila nevnímať hlas svojho tela, ktoré mi chcelo niečo povedať. V pondelok mi prvýkrát vystrelila bolesť do chrbta, a nedokázala som sa nadýchnuť. Zľakla som sa, ale nepripadalo mi to ničím výnimočné, veď som tehotná.

Nahriala som si svojho plyšového, levanduľovými semiačkami vypchatého dinosaura, a priložila na chrbát. Vtedy prišla úľava, no táto bolesť sa opakovala večer čo večer. Taktiež som už pár dní nevedela do úst dostať žiadne poriadne jedlo, jediné čo som dokázala prepraviť až do žalúdka bola polievka či surové ovocie a zelenina. Ale však som tehotná, nechutenstvo je vec normálna. I frekvencia návštev toalety a následné čistenie útrob sa začala akosi zvyšovať, ale veď som tehotná, každá odchýlka od normálu je normálna. A práve som prekonala dvanásty týždeň.

Od rána ma začalo pichať v podbrušku, no po chvíli prestalo. Dala som sa do upratovania bytu, cítila som akúsi potrebu vyčistiť toaletu, kúpeľňu i kuchyňu. Akoby nebolo nič dôležitejšie. A pichanie podbruška začalo silnieť a trvať dlhšie. Môj synček bol celý deň nejaký nesvoj. Zľakla som sa, či na neho nelezie nejaká choroba, všetci kamaráti bojujú so soplíkmi a vírusmi. Nedajbože ho uspať na obed a keď som ho konečne uložila večer, o desať minút sa zas zobudil a mrnčal. Keď som si opäť k nemu ľahla a v ten deň už asi stý krát zaspievala jeho obľúbenú pesničku, vystrelila mi bolesť do nohy. V tej chvíli som už presne vedela čo sa deje. A hoc som nikdy nezažila spontánny pôrod, pretože môj synček sa rozhodol ísť na svet zadočkom, akosi som podvedome tušila, že som začala rodiť. Pri pohľade na ružové nohavičky som už nabrala istotu.

S mužom sme začali rozmýšľať, utekať na pohotovosť, či nie, ale nakoniec to poriešila moja mamka, ktorá okamžite sadla na taxík, aby postrážila dieťa a vyhnala nás do snehovej psoty von. Službu na pohotovosti mala, paradoxne, tá istá doktorka, ktorá mi pred pár rokmi diagnostikovala mimomaternicové tehotenstvo. Náhoda? Neverím v náhody. Ani tentokrát mi neoznámila to, čo som chcela počuť. Avšak, už som bola pripravená na verdikt, hoci na to sa asi človek nikdy nepripraví. Zamlčaný potrat. Bábätko je už vyše týždňa mŕtve.

Ani som poriadne nepočúvala všetky tie chlácholivé reči a štatistiky o tom, že sa to jednoducho stáva a my to nevieme ničím ovplyvniť, a že za to nemôžeme, to je príroda. Bla, bla, bla! Cez závoj sĺz som hľadela na obrazovku ultrazvuku, kde bola iba maličká machuľka. Moje bábätko. Hladkala som si bruško a v duchu si kládla otázky bez odpovede: Prečo ja? Kde som spravila chybu? Akým nesprávnym pohybom či jedlom som spôsobila smrť môjho bábätka? Prečo sa rozhodlo nás opustiť, keď sme ho tak veľmi milovali? Odpoveďou mi bolo ticho.

Okamžite ma hospitalizovali, ale kedže bola noc a málo doktorov, musela som na zákrok počkať do rána. Ubytovali ma na izbu s troma, tuho spiacimi ženami. No moje kontrakcie sa stále len stupňovali. Ležiac na posteli so slzami som sa krútila a nemohla, teda skôr nechcela ani muknúť. Nezdalo sa mi vhodné svojim pôrodom budiť ostatných ľudí. Keď mi bolesť začala vystreľovať až do chrbta, vedela som, že to už nebude dlho trvať. Po štyroch som sa potichu preplazila do kúpeľne a tam som si kňučala, mrnčala, vzdychala a krútila sa tak, ako to chcelo moje telo. A cez to všetko tá obrovská bolesť, ktorá mi hltala srdiečko a dušu, kým som sa takto lúčila so svojim bábätkom, ktoré som milovala od prvého pohľadu na pozitívny tehotenský test. Kde sa na to všetko hrabali tie polhodinu trvajúce bolesti, ktoré mi nedovolili ani postaviť sa na nohy?

Na zemi v kúpeľni som strávila sedem hodín. Kým neprišla vizita na čele s primárom. Vyteperila som sa nejako von a v obrovskej bolesti som sa opäť zviezla na zem. Funela som ďalej a bolo mi jedno čo si o mne kto myslí, je to môj pôrod. Krv sa rinula cícerkom po nohách. A potom všetko šlo už veľmi rýchlo. Ani neviem ako, a ocitla som sa na operačnej sále. Rýchle predoperačné vyšetrenie, váha, výška, alergie. Potom mi pristála na nose tuba a už som odplávala preč.

Doktori v nemocnici ma presvedčovali, že sa to stáva. Že sa plod prestane v maternici vyvíjať a zomrie a my to nevieme ovplyvniť. Môže byť poškodené či postihnuté a takto sa s tým príroda vysporiada. Všetky tieto reči sú zbytočné. Bolesť, ktorú som cítila a doteraz cítim, je skutočná a povzbudivé prognózy lekárov nepomáhajú. Bolí to! Veľmi to bolí! A musím si tým prejsť sama.

Našťastie mám synčeka, ktorý ma drží nad vodou, za ruku aj za srdiečko. Tou cestou sa mi ide potom ľahšie. Ale i tak som vďačná za to, že som prešla pôrodnou bolesťou. Dlhými hodinami, ktoré som strávila v kontrakciách som sa pomaličky mohla rozlúčiť s mojim bábätkom. Rozprávala som sa s ním, ďakovala mu za nádherných dvanásť týždňov, ktoré mi dalo.

Z nemocnice som vyšla oveľa silnejšia a posunutá niekam vpred. A keďže neverím v náhody, som presvedčená, že ani táto skúsenosť sa mi nestala len tak. Verím, že moje dieťatko, ktoré na svet ešte nebolo pripravené mi chcelo niečo povedať.

Rozhodla som sa pre kompletnú diagnostiku svojho tela. Hoc mi všetky vyšetrenia neukazujú žiaden problém, predsa len sa objavilo niečo, čo mi môj stav zhoršuje a ktorý musím riešiť. Objavili sa u mňa rozšírené streptokoky a stafylokoky. Neviem, či práve ony môžu za to, čo sa stalo, no v mojom tele i tak nemajú čo robiť. Pomaly liečim svoje telo, i svoju dušičku. Stále sa rozprávam s bábätkom a pálim každý večer sviečku. Je to ťažké no proti osudu sme bezmocní. Ale musíme ísť ďalej. A nikdy nevieme, čo nám budúcnosť prinesie.

24.2.2017 9:13 | autor: Ali

Ďalšie blogy

Čítajte ďalej

Chcete získavať najnovšie informácie zo sveta tehotenstva a materstva?

Prihláste sa na odber nášho newsletteru vyplnením svojej e-mailovej adresy.

Chyba: Email nie je v správnom formáte.
OK: Váš email bol úspešne zaregistrovaný.

* Newslettery vám budeme zasielať najdlhšie 3 roky alebo do vášho odhlásenia. Viac informácií na e-mailovej adrese: gdpr@babyweb.sk.

TOPlist