KLUB tehuliek (100): Ako rozosmiať pána boha
Rudy zisťuje, že jej sny o ezoterickom pôrodnom zážitku museli pána boha veľmi pobaviť, a to tak, že ju minulý týždeň hospitalizovali. Bábätku sa na svet zatiaľ nechce. Beátka neprežila práve šťastný týždeň, necítila pohyby bábätka a bála sa, že niečo nie je v poriadku. Našťastie to dobre dopadlo a Beátka sa môže venovať i tehotenským radostiam.
Tehuľka Beátka: Teším sa a aj sa strašne bojím
Áno, odpočinok skoro nikdy nedodržiavam. Robím všetko možné, okrem dvíhania ťažších vecí. Mám veľmi veľa energie: pracujem, upratujem, vyváram, zaváram… Prežívam to však dobre a hlavne veľmi krásne. Jeden deň je krajší ako druhý. Hoci prídu aj čierne chvíľky, po chvíľke odídu. Malé mi dáva veľkú silu. Smiech z mojej tváre je na ústupe len v noci. 😀 To bolo aj voľakedy, no keď sa začali tie ťažké zdravotné problémy, úsmev sa objavil len zriedka. No žijem akýsi iný život, život v rozprávke.
Keďže polovička je už vyše mesiaca v zahraničí, každý večer sme spolu na internetovej sieti a komunikujeme, preberáme celý deň, jeho priebeh, môj stav, moje pocity, myšlienky. Potom ešte urobíme prehliadku postavy, chce mať všetko pod kontrolou, pretože sa bojíme spolu a vie, že zanedbávam svoje zdravie. Ešte som vám nespomenula, že Maroš má aj dcéru, s ktorou majú krásny vzťah. Aj ja mám s ňou pekný vzťah, mám ju veľmi rada.
Trošku sme mali obavy, ako to prijme. Je to už veľká 12-ročná slečna, zlatá, sympatická, zodpovedná, citlivá a veľmi vyspelá. No ako sme jej to povedali, bolo chvíľku ticho, nemala slov, začalo jej všetko prechádzať hlávkou a chcela odísť. Prišlo jej ľúto, že už s ňou tatko bude tráviť veľmi málo času. Snažili sme sa jej to vysvetliť, že to bude práve naopak. A po 1-2 dňoch to prešlo a veľmi sa teší na súrodenca. Chce bračeka. Veď bude veľká sestra. Aj my sme šťastní, že to tak je.
Bruško mi rastie a rastie. Mne sa zdá, že je také akurát. Teraz sa to však začne rapídne zväčšovať. Smejú sa, že zozadu nič nevidieť, len taký balónik vpredu. Asi 2-3 týždne ma pobolievala chrbtica, ale moje telo si už asi zvyklo a bolesti prešli. Aj chodidlá opúchali a aj to prešlo. Je to však krásne. Znášam to zatiaľ úplne v poriadku, až na niektoré veci spojené s pankreasom. Mávam bolesti, zo všetkého ma naťahuje, aj z obyčajnej vody, a stolica, ako som čítala, býva prevažne pevná, no u mňa je to úplne naopak a viem, že choroba sa vracia.
Verím, že to prejde, pretože nechcem ísť na infúzie a ležať do nemocnice. Verím, verím, verím. Musím vydržať a prijať všetko tak, ako je, len aby malé bolo zdravé. Aj keď to nie je ľahké nielen na celý stav, ale ani na psychiku. Celý týždeň som nemala veľmi dobrý, pretože mi bolo povedané, že je najvyšší čas, aby som cítila pohyby, a ja nič. Vraj hranica je 23. týždeň a potom už treba ísť k lekárovi, pretože niečo nie je v poriadku. Požičala som si aj „počúvadlo“ a nič som nepočula, takže sa moje obavy zvyšovali. Bol to hrozný týždeň. Maroš ma upokojoval, ale najhoršie to bolo v noci, keď som chodila po byte, nemohla som spať… No stalo sa. Malé sa začalo ozývať, jój, to je krásny pocit.
Myslela som si, že to bude ako kopkanie, a to som nepociťovala vôbec, ale zatiaľ je to ako pohladenie, no už mi dáva poriadne najavo, aby som sa nebála, a robí asi saltá, tak sa hýbe, točí. Je to nesmierne krásny pocit. Pocit nového života vo mne. O toto krásne prichádza Maroš, aj keď to prežije, keď príde domov. Pre toto všetko chce už ísť domov a je mu v tej cudzine strašne dlho. Nikdy by mi ani nenapadlo, že sa vie tak tešiť, že budeme mať doma malé bábo. Bude šťastný a hrdý dvojnásobný otecko.
Prečítajte si tiež:
Zmeny materského organizmu v tehotenstve
Tehotné ženy majú iné sny
Čo je dobré piť v tehotenstve?
A ako je to so stravovaním? Ani sama neviem. Mám chuť na všetko, ale môžem len určité jedlá, žiadne mlieko, mliečne výrobky, syry… nič vyprážané, všetko na vode bez tuku. Nedarí sa mi to stále, ale musím, lebo stav sa zhoršuje alebo nie je taký ako pred pár týždňami. Snažím sa však jesť to, čo môžem, v malom množstve a častejšie. Môj jedálny lístok je teda zúžený na pohánku, pšeno, ovsené vločky, ovocie, okrem citrusových plodov, zeleninu, okrem paradajok, papriky. Jem veľa cvikly na rôzne spôsoby. Jem aj dosť rýb a domáce kuracie, bravčové, hovädzie mäso. No len domáce, pretože je čistučké a krásne (inak ho nesmiem). Sladké som nikdy nemala rada ani mi to nešlo na chuť, len sem-tam si kúpim čokoládu, ktorú jem tri mesiace. No teraz mávam chuť na horkú čokoládu s jablkom, banánom.
Budúci týždeň ma čaká ďalšia poradňa u gynekológa. Teším sa a aj sa strašne bojím. Len ten čas čakania je neskutočne dlhý. Bojím sa všetkého. Nechcem rozmýšľať nad chorobou a nad tým, čo sa môže stať, ale ak máte takú zodpovednosť, nemyslieť na to nie je také ľahké. Už nech je ten deň. Plač mi nepomôže, ale to sú strach, obavy…
Začali sme trošku „lobovať“ po vecičkách, čo budeme potrebovať. Zatiaľ nič takého ešte nemáme. No už by sme aj pomaly mohli poobzerať. Tak zavinovačku, deku máme. Pár dupačiek tiež. Zatiaľ to je všetko. Nechcem sa unáhliť. No po prehliadke u lekára, ak bude všetko v poriadku, sa budem tomu venovať trošku viac. Vraj už je na ceste aj nejaká moderná vanička. Maroš dostal záchvat smiechu, keď som mu povedala, že postieľku by sme mohli mať tú, v ktorej som bola ešte ja, veď je ako nová. A budúci tatko to dorazil, keď mi povedal, či má byť malé tam, kde som ja ležala s „holou dupou“. 😀 A rozmýšľať by som už pomaly mala aj o tom, čo vlastne budem potrebovať do nemocnice.
Keďže máme dvojizbový byt, a ten som zariadila tak, že som nepočítala s tým, že niekedy príde malé, musíme urobiť pár neveľkých zmien. Teraz ešte, keď mám čas a zmestím sa do šatníka :-D, potrebujem urobiť priestor už aj pre ďalšieho člena rodiny. Budem teda rozmýšľať, čo a ako spravím, ale predstavu už mám. Ja mám také rýchle nápady. V takýchto veciach som rozhodná a mám to šup-šup hotové. Nemám rada, ak veci nemajú svoje miesto. To je taká moja malá „choroba“. Ale pekná. Len čo mi niekto niečo položí niekde inde, v tom okamihu to dávam na správne miesto. Smejú sa, že malé bude mať hneď po narodení cit pre upratovanie a prvú hračku bude chcieť lopatku s metličkou. No keď bude po rodičoch, tak určite áno.
Veľmi dobrá, vlastnej najlepšia priateľka mi priniesla plnú tašku časopisov, aby som študovala a nielen pracovala. Musela si ma vyfotiť, lebo si ma nikdy nevedela predstaviť s bruškom, no ako vidím, to si ma nikto nevedel, nevie predstaviť. Tak sa pomaly pustím aj do toho, ale kedy? Veď čas ide tak strašne rýchlo. Aj teraz by som potrebovala, aby mal deň 48 hodín, a nie 24 hodín.
Beátka
Tehuľka Rudy: Ešte nie je všetkému koniec
Tento týždeň píšem len veľmi v krátkosti, lebo som už hospitalizovaná a dáko nieto času. Celý tento týždeň sa mi nesie v znamení porekadla: „Ak chceš rozosmiať pánaboha, povedz mu o svojich plánoch.“
Nuž, napínavý týždeň to bol, to Vám poviem. A, bohužiaľ, ešte nie je všetkému koniec, ale pevne verím, že už čoskoro…
V piatok ma teda hospitalizovali v Sanatóriu Koch, lebo som dovŕšila 41. týždeň tehotenstva a malý nie a nie von. Takže dávno sú preč moje vízie predýchavania kontrakcií doma v sprche pri vonnej lampe s pomocou manžela. Namiesto ezoterického zážitku, na ktorý som sa toľko tešila, som skončila dopovaná všetkými možnými aj nemožnými liekmi.
Prečítajte si tiež:
5 najhorších obáv nastávajúcich rodičov
V kontakte od počatia
Po kom to dieťa je?
Bohužiaľ, okrem sedemhodinových pôrodných bolestí sa neodohralo nič. Niekedy je naozaj veľkým sklamaním prežiť celú tú bolesť a skončiť s injekciou na upokojenie, lebo sa žena neotvára. Takže toľko môj hrdinský výkon, ktorý sa skončil jedným veľkým bolestivým sklamaním. Na druhý deň som dostala „voľno“ na rekonvalescenciu a spánok a zajtra, už po tretíkrát, ideme na to. Ak sa to nepodarí ani do tretice, idem na cisársky rez.
Nuž, ako vravím, ak chceš rozosmiať pánaboha….
Tak mi držte palce, dúfam, že už budúci týždeň napíšem o úspešnom ukončení tehotenstva pôrodom. Pravdaže, rýchlym a bezbolestným. 🙂
Vaša stále večná optimistka Rudy
