Ako si užiť svoj súkromný mesiac alebo Menštruácia nie je nepriateľ

Môj „prvý raz“ prišiel dosť skoro. Mala som jedenásť. Moja mam povedala: „Tak už si žena.“ A ja som plakala. Nechcela som byť žena, chcela som byť dieťa – veľmi skoro som získala názor, že pravidelné krvácanie je pomsta prírody na ženách. Prinajmenšom prvý deň krvácania mi bolo príšerne zle. Vracala som, zvíjala som sa v kŕčoch a želala som si mať zázračný liek na toto nezmyslené utrpenie.

Keď som už bola dosť veľká, aby som si mohla robiť, čo chcem, začala som brať hormonálnu antikoncepciu. Vďaka nej bola menštruácia o čosi menej otravná. Už tak nebolelo. No na pocity spojené s pravidelným krvácaním žiadna pilulka neexistovala.

A tak som sa zmierila s tým, že niekoľko dní pred menštruáciou si moje emócie robia, čo chcú, a nepýtajú sa ma na môj názor. Ospravedlňovala som sa svojim blízkym, že to nie som ja. Že ten človek, čo na nich kričí a zúri, je monštrum stvorené démonom zvaným predmenštruačný syndróm.

Narodili sa mi dve dcéry, minulo mi tridsať rokov, no môj vzťah s „tetou Irmou“ zostával naďalej napätý. Chápala som ju ako nepríjemnosť, ktorú musím prežiť s pevne zaťatými zubami a nervami dôkladne obloženými kvantami sacharidov. Dlhoročné nepriateľstvo s vlastnou biologickou danosťou ma však začalo unavovať. Stráviť niekoľko dní v mesiaci s pocitom, že nenávidím samu seba i celý svet, bolo vyčerpávajúce.

Tabu téma sa láme

Prvé drobné trhliny v mojom pravidelnom krvácaní spôsobil dokumentárny film Diany Fabiánovej Mesiac v nás (v Českej televízii premietaný pod názvom Môj súkromný mesiac). A tiež ženy, ktoré začali o svojej o svojej menštruácii otvorene hovoriť a lámať tabu, že téma ženskej periódy sa nemedializuje hádam ani v Sexe v meste.

Veľmi ma oslovila myšlienka, že to popudlivé zviera, ktoré sa mesiac čo mesiac so železnou pravidelnosťou prehrýzava cez moje naučené vzorce slušného a spoločensky tolerovateľného správania, nie je prejavom hormonálneho šialenstva, ale odrazom mojich skutočných pocitov, želaní a túžob, ktoré po zvyšok mesiaca spia a vyčkávajú na svoju chvíľu, aby sa prejavili.

Začala som objavovať tajomstvo ženskej cyklickosti. Uvedomovať si, že tak ako Luna (aby sme Mesiacu tematicky ponechali ženský rod) nie je po celý čas rovnaká, ani žena v plodnom období nezostáva nemenná.

Moje postupné, váhavé a občas trochu nemotorné zoznamovanie sa s pochodmi môjho vlastného tela mi prinášalo nové skúsenosti. Občas to bolo celkom dobrodružné. Napríklad keď som namiesto vložiek a tampónov začala používať menštruačný kalíšok.

Menštruačná krv sa mi zrazu ukázala ako červená, živá a veľmi reálna. Nie pôvabne modrá, ako to býva v reklamách. Toto zistenie bolo, paradoxne, veľmi upokojujúce. Menštruácia prestávala byť tajomným produktom výrobcov hygienických potrieb či farmaceutických firiem. Bola moja a ja som jej pomaly začínala rozumieť. Na rodinu som v istých dňoch kričala neustále. Naučila som však dávať najavo nielen to, čo ma trápi, ale nechala som prúdiť von aj všetky ostatné emócie. Odrazu mi bolo tak nejako lepšie. Na tele aj na duši.

Pozvoľna som si všímala, že moje nálady a to, ako vnímam veci vnútri i vonku, sa nemenia iba v polohách menštruácie a ne-menštruácie, ale že opakujúce sa zmeny počas jedného cyklu sú oveľa rôznorodejšie.

Čítajte tiež:

• Sex podľa harmonogramu
• Čo je endometrióza
• Menštruačný kalíšok či bezvložková metóda?

Bez nutnosti používania teplomerov či ovulačných testov som presne vedela, kedy mám svoje plodné dni (napríklad aj vďaka tomu, že mi moji obľúbení hrdinovia odrazu začali pripadať nadmieru sexi). Vnímala som únavu a potrebu očisty, ktorá prichádzala s krvácaním, aj jemný nástup energie objavujúci sa v predovulačnej fáze.

A keď som si myslela, že všetkému dokonale rozumiem, prihral mi osud v podobe môjho láskavého nakladateľa do rúk knihu Mirandy Grayovej. Knihu, ktorá sa jednoducho nemohla volať inak ako Červený mesiac. A môj pohľad, moje vnímanie a moje prežívanie sa zase posunuli o krok ďalej. Moje pocity dostali meno a ja zase potvrdenie toho, že všetko, čo cítim, je v poriadku.

Prvýkrát v živote som hlboko pocítila, že pravidelné zmeny počas cyklu nie sú otravnou nutnosťou, ale skôr vyjadrením samotnej podstaty ženskej duše. Naša myseľ a naše pocity sa neustále menia, ako teda môžeme očakávať, že sa nebude meniť naše telo a jeho fungovanie?

Zrazu som začala cítiť veľmi pohodlne vo svojom tele aj mysli. Zistila som, že cyklické zmeny, ktoré sprevádzajú plodnú časť môjho života, môžem celkom dobre využiť vo svoj prospech. Moja rodina sa naučila rešpektovať, že som ako Mesiac. Rovnaká, a pritom v každej fáze trochu iná.

Čokoláda a víno

Môj manžel mi už úplne automaticky pri prvom náznaku predmenštruačného pnutia a s ním spojenej potreby vyjadrovať nahlas kritické postrehy kupuje mandle v čokoláde, fľašku dobrého vína a púšťa mi obľúbený film. Ja si zas dokážem prácu naplánovať tak, aby som sa nedostala do najväčšieho záprahu v čase, keď potrebujem mlčať, pojedať mandličky v čokoláde a byť tak trochu mimo (a vďaka tomu potom dokážem doháňať resty, keď sa v ďalšej fáze opäť vynorím do hmotného sveta, kde fungujú termíny, zmluvy a šeky).

Niekedy je mi vlastne trochu ľúto, že som si so svojou menštruáciou a so svojimi cyklickými premenami takto nedokázala užívať aj prvých dvadsať rokov. Utešujem sa myšlienkou, že si to nasledujúcich dvadsať rokov spoločne vynahradíme, a tiež vedomím, že je iba na mne, ako svojim dcéram sprostredkujem to, čo som sa dozvedela, naučila sa a poctivo si prežila.

Môžem len dúfať, že nebudú opakovať moje chyby a že budú so svojou ženskou stránkou v priateľskom vzťahu už od samého začiatku.